Povolanie človeka

Na Slovensku, ako napokon aj
v iných krajinách, kolujú žarty,
v ktorých sa obyvatelia nejakej obce posmievajú obyvateľom z inej obce. Tak sa napríklad hovorí, že niekto z Hornej Dolnej vidí niekoho
z Dolnej Dolnej, ako sa vyhrieva
na slnku. Vykríkne na neho pohoršene:

„Treba robiť!?“

„Prečo?“

„Aby si sa slušne uživil.“

„Tak to vy pracujete, len aby ste jedli? Ja si, naopak, prácu vážim. Keď vidím, že niekto pracuje, dokážem sa na neho pozerať celé hodiny.“

Prečo vlastne máme pracovať? Každý má svoje miesto – povolanie na tomto svete. Ale povolania sú najrôznejšieho druhu. Ako k nim ľudia prídu? Často to býva celkom náhodne. Vzal to, čo sa ponúklo, aby sa uživil, niekedy je spokojný, inokedy menej. Človeku sa totiž niektoré práce páčia, na iné sa necíti byť povolaný. Každý by si totiž svoje povolanie rád vybral slobodne, podľa svojich náklonností. Ale aj tie niekedy sklamú, časom spozná, že si svoje miesto vybral zle, že sa na to nehodí.

Aby sa predišlo omylom, existujú rôzne psychologické ústavy,
kde mladého kandidáta skúmajú podľa rôznych reakcií, aby mu povedali, na čo sa hodí a na čo je, naopak, neschopný. Najskôr musíme konštatovať, že tu ide o dva rôzne postoje. Z ľudského hľadiska človek najprv existuje, je taký, aký je, podľa toho si  vyberá svoje povolanie. Boží pohľad je iný. On existenciu dáva, tvorí. Keď umelec tvorí, má od začiatku pred očami istý cieľ, tvorí k tomu alebo k niečomu inému. Veľký umelec Boží, Stvoriteľ neba i zeme, netvorí nič nadarmo alebo náhodne. Všetci ľudia už prichádzajú na svet
s istým povolaním, poslaním. Dostávajú teda od Boha všetky možnosti, aby
ich uskutočnili. Teológovia to osvetľujú príkladom Panny Márie, ktorá bola povolaná, aby sa stala matkou Spasiteľa. Niektorí zbožní autori to vysvetľovali takto: Bola dievčina čistá, nepoškvrnená, zapáčila sa Božím očiam, preto si ju vybral za matku Krista. Znie to pekne, ale je to uvažovanie príliš ľudské. Mariológovia uvádzajú opačný postoj. Boh si vyvolil pozemskú matku pre svojho Syna. Na to ju stvoril a uchránil ju nepoškvrnenú, aby toho povolania bola hodná. Všetko v jej živote smerovalo k tomu.

Zdá sa to odvážne, ale nakoniec musíme uznať, že to platí pre každého človeka. Vo veľkom divadle svetových dejín má každý svoju vlastnú úlohu a na vystúpenie na javisku má svoj čas a sú mu určené slová, ktoré má recitovať.

Dalo by sa to ilustrovať ešte jedným prirovnaním. Predstavme si, že riaditeľ rozhlasového programu zavolá nejakú známu osobnosť a navrhne jej, aby niečo povedala poslucháčom. Keď sa dotyčný pýta, o čom by mal hovoriť, dostane odpoveď: „Vyberte si tému, akú chcete vy sám, podľa svojho osobného vkusu, ja vám dávam dnešný večer k dispozícii pol hodiny. Vy sám najlepšie odhadnete, čo za tú dobu dokážete súvisle rozvinúť.“ Ale je tiež iný prípad. Ten istý riaditeľ sa obráti
na iného človeka: „Počujte, potrebovali by sme niekoho schopného, ​​kto by našim poslucháčom povedal
o dnešnej situácii v Afrike. Zdá sa mi, že vy by ste boli na to najvhodnejší. Dávam vám k dispozícii toľko času, koľko vy sám potrebujete, aby ste tému dobre rozviedli, aby to bolo niečo uceleného.“

Ten prvý prípad by zodpovedal tomu, čo sme nazvali povolania
z hľadiska čisto ľudského. Rozvážny človek odhadne, že môže podľa svojho zdravia počítať približne s toľkými a toľkými rokmi života, rozmyslí si, na čo ich má použiť. Druhý prípad je charakteristický pre povolanie Božie. Kristus poslal apoštolov do celého sveta, aby mu vydali svedectvo. Každý z nich dostal teda toľko života a toľko sily a možností, aby svoju úlohu mohol splniť.

A v akej situácii sme my? Ak ide o povolanie k duchovnému stavu, uznávame, že tu musí byť pevné presvedčenie, že Boh ho k tomu volá. Bude to ťažké, ale skúsený duchovný otec kandidáta uistí: „Neboj sa, som presvedčený, že to povolanie máš, môžeš si teda byť istý, že ti Pán Boh pomôže, aby si ho uskutočnil.“
Ale teraz prichádza posledná, celkom konkrétna otázka: Ako to povolanie spoznať? V normálnych okolnostiach sa prejaví vnútornou príťažlivosťou k tomu stavu, ktorá sa stáva stálou. K tomu sa potom pripoja vonkajšie okolnosti, ktoré akoby človeka samy viedli. Kandidát sa sám začuduje,
ako sa to stalo, že sa stretol napr. s tou a s tou osobou, ktorá ho zaviedla na to miesto.

Zostaňme radšej pri pôvodnej otázke. Rozlíšili sme dvojaký pohľad na voľbu povolania: jeden je čisto ľudský, druhý je z hľadiska Božieho. Máme z toho usúdiť,
že ten druhý pohľad sa uskutočňuje len v povolaní k duchovnému stavu,
alebo platí pre všetkých? Veríme,
že Božia prozreteľnosť riadi celý svet
a miluje všetkých ľudí. Preto tiež určuje každému človeku jeho miesto vo veľkej mozaike dejín. Ale ako
ho ten dotyčný spozná? Podobne ako pri duchovnom povolaní. Človek cíti
k istému zamestnaniu stálu náklonnosť
a vonkajšie okolnosti mu umožnia,
že tú túžbu môže uskutočniť.
Zmieri sa teda s tou skutočnosťou
a je presvedčený, že je na svojom mieste. To potom dáva veľký pokoj
a chuť do práce.

Čo si teda lepšieho môžeme priať? Preto sa už sv. Augustín modlieval: „Rozkáž mne, Bože, čo chceš ty, ale daj mi aj silu, aby som to mohol vykonať!“ A všetci kresťania myslia podobne. Modlia sa, aby im Pán Boh jasne ukázal, čo majú robiť, a aby mali dosť sily to uskutočniť. Potom sa spojí Božie požehnanie s ľudským pričinením, životná cesta sa stáva svätou a duchovnou, aj keby navonok vyzerala všedne.

Autor: Tomáš Špidlík, preložil a upravil Slavomír Trnka, špirituál KSNR

Foto: https://chroniclevitae.com/