Prvá adventná nedeľa

 

AI        Náš život sprevádzajú pocity očakávania. Niekedy očakávame veľké veci a udalosti. Napríklad ukončenie školy alebo ukončenie choroby, alebo čakáme na prvú lásku, manželstvo, deti, alebo čakáme na nový dom. Očakávania sprevádzajú aj jednoduchý deň v našom živote. Čakáme, aké bude počasie, či budeme v škole odpovedať, či budeme mať chutný obed, či nás dnes budú poslúchať deti.

KE            Charakteristikou adventu je tiež očakávanie. Advent sa definuje, ako očakávanie narodenia Ježiša Krista.

DI        Má ale adventné očakávanie zmysel? Na aký príchod Syna Božieho čakáme? Na historický? Vieme, že historický Ježiš už na tejto zemi žil. Znova sa tu nenarodí. Na sviatostný? Sviatostný Ježiš je stále medzi nami prítomný. Žije v eucharistii a v iných sviatostiach. Na mystický? Aj mystický Ježiš je prítomný medzi nami. Existuje v svojej Cirkvi a v svojom slove. Je teda naše očakávanie opodstatnené? Má reálne odôvodnenie? Odpoveď na túto otázku nám dáva sv. Pavol v dnešnom liste Rimanom. On píše: „Oblečte si Pána Ježiša Krista“ (Rim 13, 14). Vyzýva nás, aby sme zanechali hodovania, pijatiky, smilstvá, nemravnosti, zvady a závisti (porov. Rim 13, 13). Aké narodenie Ježiša Krista teda očakávame? Je to narodenie Krista v našom živote, v našich skutkoch a slovách.

PAR    Medzi krásne obrazy života patrí očakávanie matky na narodenie svojho dieťaťa. Tento obraz nám pomôže pochopiť, ako sa má Kristus narodiť v našom živote. Obraz čakajúcej matky na narodenie dieťaťa má tri etapy. Prvou etapou je rozhodnutie, že matka chce dieťa. Pre dieťa sa rozhodla a na dieťa sa teší. Aké by to bolo očakávanie, keby matka dieťa nechcela? Ak chceme, aby sa Kristus narodil v našom živote, musíme sa pre Neho rozhodnúť. Musíme Ho chcieť a cítiť, že On má zmysel pre náš život. Byť presvedčený o tom, že On môže urobiť náš život zmysluplnejším a radostnejším. K tomu nás však nikto nemôže donútiť. Donútený Kristus je Kristus nemilovaný. A to, čo nemilujeme, nás nemôže naplniť šťastím. Potom prichádza druhá etapa, a tou je pôrod. Je to etapa bolestná. To čaká každého, kto chce, aby sa Kristus zmocnil jeho života. Sv. Pavol píše, aby sme zanechali skutky tmy a obliekli sa do výzbroje svetla (porov. Rim 13, 12). Skutky tmy to sú naše hriechy. Narodenie Krista v našom živote predpokladá, že zanecháme svoje hriechy. To je práve často bolestné. Lebo ľahšie je hrešiť, ako žiť čnostným životom. Človek žijúci v tme myslí len na seba. To je ľahšie, ako mať otvorené srdce pre iných. Je ľahšie ohovárať, ako dbať na to, aby som o druhých hovoril s úctou. Je ľahšie nenávidieť suseda, ako hľadať cesty k porozumeniu. Je pohodlnejšie v nedeľu doobeda spať, ako ísť na sv. omšu. Je pohodlnejšie kradnúť, ako rozdávať. Je bezproblémovejšie sa opiť, ako mať svoje zásady. Áno, zlo sa veľmi rýchlo zautomatizuje. Nevieme si predstaviť bez neho žiť. Kto sa však nerozhodne urobiť bolestné rozlúčenie s hriechom, nemôže zažiť pocit radosti života s Kristom. V živote matky po etape pôrodných bolestí prichádza etapa radostná. Vidí svoje dieťa. Môže sa ho dotýkať. Môže ho hmatateľne milovať. Zabudne na bolesť a teší sa, že dieťa žije a že sa bude môcť o neho starať. Takáto situácia nasleduje aj v živote človeka, ktorý sa rozhodol zanechať hriech. Začína radostná starostlivosť o skvalitnenie vlastného života. Človek sa začína tešiť, že môže stále viac milovať, viac odpúšťať a viac dávať. Stará sa o to, aby sa nezastavilo jeho zameranie na Boha a blížneho. Aj v tejto etape môžu prísť znechutenia, prekážky a pochybnosti. Nie sú už natoľko nebezpečné, lebo život je už zameraný správnym smerom. V tejto etape sa už človek nechce vrátiť. Zážitky z lásky k Bohu a blížnym sú silnejšie ako spomienky na hriechy minulosti.

MY      Na začiatku adventu začínajme rozmýšľať o našich skutkoch tmy. Naše adventné modlitby a sv. omše nech sú prosbou k Bohu, aby sme s Jeho pomocou zanechali život starého a hriešneho človeka. Každým dňom sa približujme k našim osobným Vianociam. Potom budeme môcť na konci mesiaca spojiť dve slávnosti. Tešiť sa z historického narodenia Ježiša Krista a z jeho narodenia v našom živote.

ADE    My ľudia všeličo v živote očakávame. Aj Kristus čosi očakáva. Chce sa narodiť v našom živote.

 

Nepoškvrnené počatie Panny Márie

 

AI            Nemecký teológ a kňaz Krebs opisuje zážitok počas pobytu v Ríme. Stretol sa tam s jedným ateistom, ktorý bol už starý a vyzeral nešťastne. V rozhovore kňazovi povedal aj toto: „Keby som mohol veriť, stal by som sa katolíkom. A viete prečo? Kvôli dogme o Nepoškvrnenom počatí.“ Kňaz zostal prekvapený. Rozmýšľal, prečo práve o túto dogmu sa starec zaujíma. Po chvíli ticha ateista pokračoval: „Ak Cirkev vo svojich dogmách hlása pravdu, tak vďaka tejto dogme sa dozvedáme, že uprostred ľudí existovala a naďalej existuje jedna duša, opravdivý človek, ktorého sa nikdy nedotkol hriech. Môžem vám povedať: Pochodil som kus sveta a poznal som vo svete špinavú potopu hriechu. Preto potrebujeme najviac takú dušu, prinajmenšom jednu takú dušu, ktorá by nebola zašpinená ani kvapkou z tejto potopy; dušu nepoškvrnenú, bez akejkoľvek škvrny, na ktorú by sme mohli pozerať ako na ideál ľudskej duše v jej nedotknutej čistote a svätosti. Aby sme mohli znovu uveriť v ľudskosť, potrebujeme Nepoškvrnenú, v ktorú vy, katolíci, môžete veriť“ (I. Bagarič: Deset minuta, s. 43).

KE            Svedectvo ateistu je pre nás výzvou na otázku: Vidíme aj my, katolíci, v dogme o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie nejaký zmysel pre dnešný svet?

DI        Prianím Boha bolo, aby medzi človekom a svetom bola harmónia svätosti. Prví rodičia túto harmóniu narušili. Svoju slobodu nepochopili ako ochotu konať v súlade s Božím plánom, ale ako možnosť konať proti Bohu. Priniesli pre seba, pre svojich potomkov a pre celý svet skazu v podobe hriechu. V takejto situácii ľudstvo nemalo šancu vlastnými silami získať stratenú pozíciu. Bolo vydané napospas moci diabla. Boh si mohol povedať: Čo ste chceli, to máte. Boh to však nepovedal. Prišiel s novou iniciatívou. Už v raji povedal diablovi, aby si nemyslel, že úplne nad človekom vyhral: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu“ (Gn 3, 15).

Tieto vážne slová boli rozhodujúce pre ďalší vývoj dejín spásy. My už z pohľadu Nového zákona vieme, kto v tejto Božej iniciatíve hral hlavnú úlohu v boji proti diablovi. Je to Ježiš Kristus, ktorý svojou smrťou a zmŕtvychvstaním zvíťazil nad hlavou diablovou. A je to jeho Matka Mária, ktorá ako jediná zo žien bola v ustavičnom nepriateľstve s diablom. Dokázala to preto, lebo Boh ju pre zásluhy jej Syna ochránil aj od najmenšieho tieňa hriechu.

PAR    Aj my asi súhlasíme so slovami citovaného ateistu, že vo vo svete je špinavá potopa hriechu. Môžeme sa však pýtať: Keď sa Boh takým unikátnym spôsobom postaral o našu záchranu, prečo to nevidieť hmatateľnejšie v dnešnom svete? Odpovedať by sme mohli z rozličných uhlov pohľadu. My si vyberme odpoveď v duchu dnešného sviatku: Vo svete je preto veľa hriechov, lebo sa bojíme podobať sa na Pannu Máriu. Bojíme sa žiť bez hriechu. Spomeňme si, o čo všetko prosíme Pannu Máriu. Je síce prirodzené, že ju prosíme o šťastie v rodine, o zdravie pre nás a našich blízkych, o pokoj vo svete a o rozličné iné pomoci. Málo prosíme o základ pre tieto hodnoty. Ak budeme žiť v hriechu, nebudeme ani šťastní, nepochopíme ani hodnotu zdravia a nemôže byť ani pokoj a láska medzi nami. Ak hrešia ľudia, ktorí nepoznajú Pannu Máriu, je to možno pochopiteľné. Nemajú ani ideál, ani motív. Ak však hrešia mariánski ctitelia, je to zarmucujúce. Čo všetko už počuli o bezhriešnosti Panny Márie. O tom, ako ju treba nasledovať a ako je ona náš vzor a pomocnica. To všetko počúvame, ale neprijímame do svojho srdca. Často sme „zamilovaní“ do niektorých svojich hriechov a nie sme ochotní proti ním bojovať. Myslíme si, že by sme stratili svoje „ja“, ak by sme stratili svoje obľúbené hriechy. Pritom Panna Mária predovšetkým túži pomáhať nám chrániť sa hriechov a oslobodiť sa z hriechov. Všetky jej následné pomoci vychádzajú z tejto prvej.

MY      Vo svete vychádza veľa literatúry, v ktorej jednotliví ľudia rozprávajú o svojich skúsenostiach s Pannou Máriou. V jednej z takýchto kníh je aj svedectvo istej ženy. Píše: „Z rodičovského domu som si do života nepriniesla vieru v Boha. Moji rodičia chodili do kostola, deti posielali na náboženstvo, ale bolo to skôr z tradície než zo samotnej viery. Do osemnástich rokov som bola dobrým dieťaťom, vzornou žiačkou, rodičom som nerobila žiadne starosti. Rodičia ma poslali na štúdiá, aby mi bolo v živote lepšie ako im, predovšetkým v materiálnom zmysle. O môj duchovný rast sa nikto nestaral. U mojich spolužiačiek na internáte som nestretla žiadnu, ktorá by mala hlbšiu vieru. Prostredie, v ktorom som žila, bolo skôr ateistické. Len niekoľko mojich spolužiačiek chodilo zriedkavo do kostola. Postupne som sa im pripodobňovala. Kvôli tradícii som išla občas do kostola a raz za rok na spoveď. Hovorila som si: možno Boh je a možno nie je. Pre každý prípad – ak by Boh existoval – vyspovedám sa zo svojich hriechov. Sobáš som mala v kostole preto, lebo si to prial môj manžel. Mne na tom nezáležalo. Stačil by mi aj civilný sobáš. A tak som žila bez ochoty zastaviť sa a porozmýšľať nad tým, načo vlastne žijem. Až prišiel rok 1979. Upadla som. Spáchala som ťažký hriech. Uvedomila som si to až vtedy, keď ma začalo „hrýzť“ svedomie. Po prvý raz v živote som mala také výčitky svedomia, že som stratila chuť do života. Chcela som spáchať samovraždu. Pri živote ma držala len jedná skutočnosť: musím žiť, lebo ma potrebujú deti. Vtedy som si spomenula, že ktosi kedysi povedal, že v prípade potreby treba sa modliť k Matke Božej, lebo ona vypočuje a pomôže. Začala som sa vtedy aj ja modliť k Panne Márii. Začala som chodiť do kostola a pred obrazom Panny Márie som so slzami v očiach volala: „Zachráň ma! Neopúšťaj ma! Prihovor sa u svojho Syna, aby mi odpustil.“ Po roku dennodennej modlitby k Panne Márii som získala psychickú rovnováhu. Vrátila sa mi radosť do života. Za to ďakujem orodovaniu Ježišovej Matke Márii.“ (Matka Boža w moim žyciu, s. 16-18).

ADE    Každý z nás, kto hreší, pridáva nečistotu do špinavého sveta hriechu. Každý z nás, kto odmieta hriech, bojuje proti hriechu, ľutuje svoje hriechy, dáva tomuto svetu najväčší dar: robí ho krajším a znesiteľnejším pre život. A nielen to. Môže si právom povedať: podobám sa na Nepoškvrenenú Pannu Máriu.

 

Druhá adventná nedeľa

 

AI        Ako pôsobiť na ľudí, je vážnou otázkou pre každého, kto s ľuďmi pracuje. Okrem odbornej pripravenosti sa vyžaduje schopnosť vedieť komunikovať. Existuje preto množstvo odbornej literatúry, ktorá má pomôcť riadiacim pracovníkom naučiť sa komunikovať. Niekedy sa tomu hovorí aj ako schopnosť viesť dialóg. Úsilie naučiť sa s inými rozprávať má jediný cieľ: niekoho pre niečo získať.

KE      Môže byť vzorom pre komunikáciu hlas adventného kazateľa Jána Krstiteľa?

DI        Ak by odborníci na komunikáciu čítali dnešný evanjeliový text, asi by boli zhrození. Ján, ktorý má pripraviť cestu pre Ježiša, sa prehrešuje proti hlavným zásadám komunikácie. Dnes sa kladie dôraz na elegantné oblečenie, ktoré má urobiť prvý dojem. Ján je oblečený provokatívne. Má na sebe rúcho z ťavej srsti a kožený pás okolo bedier. Dnes sa učí, že komunikatívna reč má byť uhladená, príjemná, vzbudzujúca nadšenie za vec a predovšetkým nesmie urážať. Jánova reč je úplne iná. Farizejov a saducejov nazýva hadím plemenom, ktoré špekuluje, ako uniknúť budúcemu hnevu. Tvrdo demaskuje ich nábožnosť, ktorá vychádza z presvedčenia, že oni sú vyvolené dietky Abraháma. Ján im jasne hovorí, že nestačí povedať: „Nám je otcom Abrahám“, ak nebudú robiť pokánie. A aby mali toho naozaj dosť, hovorí o pripravenej sekere, ktorá vytne každý strom, ktorý neprináša ovocie, aby ho hodili do ohňa. A ak sa dnes učí, že človek pri komunikácii by mal mať príjemný vzhľad tváre, tak ťažko môžeme predpokladať, že pri Jánových slovách bola jeho tvár ožiarená úsmevom a pohodou. Prečo sa teda Ján prehrešuje proti niektorým zásadám komunikácie? Má na to dva dôvody. Prvým je vec, o ktorej hovorí. Vyzýva ľudí, aby robili pokánie. To je vec veľmi vážna, ktorá sa dotýka samotného zmyslu a podstaty náboženského života. Tu ide o spásu človeka a nie o nábor do nejakého združenia alebo reklamu nejakému výrobku. V takejto veci sa nemôže hrať so slovíčkami. Je to vec vážna, a preto aj slová musia byť jasné a zrozumiteľný dôsledok ich prijatia alebo odmietnutia. Druhým dôvodom sú adresáti, ktorým sú slová určené. Farizeji a saduceji boli tak zakorenení vo svojej náboženskej suverenite, že jemným spôsobom nebolo možné otvoriť im srdce pre ochotu zmeniť život. Napokon správnosť Jánovho postoja odobruje sám Ježiš. Vždy, keď sa stretol s farizejmi, boli to stretnutia plné napätia a ostrej kritiky zo strany Ježiša.

PAR    Zniesli by ste, milí bratia a sestry, keby sa Jánovým spôsobom vyjadroval dnešný kňaz - kazateľ? Predstavme si kňaza, ktorý účinkuje v nejakej farnosti niekoľko rokov. Napríklad 10 rokov. Usiluje sa duchovne a ľudsky pozdvihnúť svoju farnosť. Spovedá každý deň. Zodpovedne sa pripravuje na kázne. Robí svedomito náuky pred prijatím jednotlivých sviatostí. Učí náboženstvo v škole. Stretáva sa mimo kostola s deťmi, mládežou aj s dospelými. Organizuje rôzne akcie, napríklad zájazd do Talianska. Všetko jeho úsilie smeruje k tomu, aby jeho veriaci sa viac a viac podobali na Ježiša. Po rokoch však zistí, že ako málo sa mu podarilo ľudí zmeniť. Veriaci klebetia a ohovárajú tak isto, ako predtým. Radi sa spovedajú, ale život nechcú zmeniť. Vo farnosti nie je menej susedských rozbrojov. Kostol je plný len na Vianoce a na hody. Birmovanci už na druhú nedeľu po prijatí sviatosti neprídu do kostola. Snúbenci odmietajú kresťanskú morálku. Mužov je viacej na popoludňajšom nedeľnom futbale ako doobeda v kostole. Čudovali by ste sa takémuto kňazovi, keby raz z kazateľnice zazneli ostré ale pravdivé slová, podobné Jánovým, na adresu svojich veriacich? Boli by veriaci pohoršení? Išli by sa sťažovať? Prestali by chodiť do kostola? Chceli by zmenu kňaza? Robili by podpisové akcie na jeho odvolanie?

MY      Verím, milí veriaci, že vy nepotrebujete, aby vám kňaz niečo ostro vyčítal. Nadchnite sa Ježišovou láskou. Dajte mu za pravdu, že všetci sme hriešni a potrebujeme jeho pomoc. Pokladajte kvalitu svojho náboženského života za najhlavnejšiu vec. Vhĺbte sa ešte viac do tajomstva adventu v celých súvislostiach dejín spásy. Žite v silnej viere, že Ježiš sa pre vás narodil a pre vás zomrel. Od vás chce, aby ste robili pokánie a stávali sa svätejšími.

ADE    V živote nás bude ešte všelikto o všeličom presviedčať, že je dobré, ak mu uveríme. Náš rozum a životné skúsenosti by nám mali pomáhať vedieť sa rozhodnúť. Ak nás však dnes vyzýva Cirkev k pokániu, nemali by sme sa báť, že nás chce oklamať. Jej ide len o naše šťastie a našu spásu.

 

Tretia adventná nedeľa

 

AI        V živote prichádzajú situácie, keď človek musí ukázať „svoju vlastnú tvár“. Je to vtedy, keď musí zaujať jasný postoj k nejakému problému alebo k nejakej vážnej otázke. Čaká sa na jeho zrozumiteľné slovo a pevný postoj. Ak sa niekto v takýchto situáciách správa veľmi opatrne a nechce zaujať postoj, zvykneme hovoriť, že si „nasadil masku“. Naozaj je veľa ľudí, ktorí si nasadia takú masku, ktorá im v danej chvíli vyhovuje a prinesie im určité výhody. Aj vy možno poznáte ľudí, ktorí boli ochotní zmeniť tri, štyri politické strany, len aby urobili kariéru a mali nejakú moc. Alebo sú ľudia, ktorí medzi veriacimi sú veriaci, medzi neveriacimi neveriaci, medzi čnostnými čnostní, medzi hriešnymi hriešni. Sú to ľudia s maskou alebo ľudia bez charakteru.

KE      Vzorom charakternej povahy a tváre bez masky je Ján Krstiteľ. Ukazuje nám to v konkrétnych situáciách svojho života.

DI        Prvým znakom jeho charakternej povahy je pokora. Boh mu zveril veľké poslanie. Ako prvý z ľudí mal oznámiť svetu verejné vystúpenie Ježiša Krista. Jeho slová:“Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi“ (Mk 1, 7; porov. Mt 3, 11; Lk 3, 16; Jn 1, 27) sú dôkazom, že nechce urobiť pri Ježišovi náboženskú kariéru. Samotní Židia naliehajú na neho s otázkou: „Kto si ty?“ On pokorne vyznáva, že nie je ani Mesiášom, ani Eliášom, ani prorokom. Sám sa nazýva hlasom „volajúceho na púšti“, ktorý chce pomôcť ľuďom pripraviť sa na príchod Ježiša (Por. Jn 1, 19-23; Lk 3, 4-6; Mt 3, 3). Jeho povahu charakterizuje aj pravdovravnosť. Nemá strach pred váženými židovskými náboženskými predstaviteľmi. Nazýva ich hadím plemenom, ktoré špekuluje, ako uniknúť Božiemu hnevu (Por Mt 3, 7; Lk 3, 7). Nebál sa ani kráľa Herodesa. Vidí jeho nemravný život a bez nejakých škrupúľ mu jasne prikazuje: „Nesmieš žiť s manželkou svojho brata!“ (Mk 6, 18; porov. Mt 14, 4) Napokon je ochotný za svoje presvedčenie trpieť a zomrieť. Nenárokuje si od Ježiša, aby ho za svoje zásluhy nejakým zázračným spôsobom dostal z väzenia. Nad vlastný život postavil starostlivosť o to, aby národ viedli ľudia morálne na výške, ktorí nebudú dávať pohoršenie. Zachoval si „svoju tvár“ až do chvíle, keď ju Herodiade priniesli sťatú na miske z väzenia. Preto Ježiš právom môže povedať: „Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal väčší ako Ján Krstiteľ“ (Mt 11, 11; por. Lk 7, 28).

PAR    Vidíme, že Ježiš si váži ľudí, ktorí majú pevný charakter. Mohol by aj o nás povedať, že sme ľudia charakterní, bez masky? Ľudia, ktorí prežili klinickú smrť hovoria, že videli svoj život ako na filmovom páse. Mali by sme aj my teraz prebehnúť svojím životom a sledovať, aké boli naše životné postoje. Môžeme si rozdeliť svoj život na oblasť rodinnú, náboženskú, pracovnú, spoločensko-politickú a sledovať, ako sme sa v týchto oblastiach správali. Boli sme napríklad svojim deťom vzorom v našich životných postojoch? Môžu naše deti povedať, že môj otec a moja matka to, čo hovoria, za tým si aj pevne stoja? Dali sme deťom do života zásady? Rodičia, ktorí sa pretvarujú, učia aj svoje deti, že život sa môže prežívať len na spôsob falošnosti a pretvárky. Čo by o nás povedali naši kolegovia v zamestnaní? Aký dojem sme zanechali po niekoľkých rokoch vo svojom pracovnom prostredí? Boli sme súčasťou určitej stádovitosti, alebo sme sa snažili vyčnievať a ukázať, že máme svoje zásady, svoju morálku a svoje náboženské presvedčenie? Koľkokrát sme zapreli svoju vieru? Oľutovali sme niekedy svoje postoje? Ako sme sa angažovali spoločensky? Mali sme úprimný záujem pomôcť vo verejných veciach, alebo sme hľadali len svoju kariéru a svoj osoh? Aká je prítomnosť? Chceme sa naozaj zmeniť? Chceme ešte zachrániť svoju tvár? Alebo chceme, aby si raz pri našej rakve všetci ľudia hovorili: bol to človek, ktorý nemal charakter? Mohol by sa z nás v tejto chvíli Ježiš radovať?

MY      Vzorom charakterného človeka, ktorý miluje pravdu, je Sv. Otec Ján Pavol II. Navštívi africký kontinent, kde je veľa sociálnej biedy. Možno by mnohí chceli, aby vyzval ľudí k revolúcii proti bohatým a utláčateľom. On však hlása Ježišovu pravdu a lásku ku všetkým. Neschvaľuje biedu, ale ani neponúka krvavé riešenia. Verí, že určitý stupeň blahobytu sa dá dosiahnúť len pokojným riešením. Navštívi krajiny, kde je vysoká životná úroveň. Tam zasa od neho žiadajú, aby povolil rozvody, aby zoslabil kresťanskú morálku, aby prestal byť pastierom Cirkvi a ostal len figúrkou. Noviny vypisujú, koľko katolíkov odpadá od Cirkvi len preto, že pápež nemá pochopenie pre konzumnú morálku. A predsa pápež aj v týchto krajinách hlása Božie zákony a Ježišovo učenie. Navštívil aj Slovensko a mnohí očakávali, ako bude reagovať na náš spoločenský život. Ani na Slovensku Sv. Otec nezľahčoval kresťanské učenie. Pochválil to, čo je dobré, a varoval pred tým, čo môže ohrozovať náš náboženský a spoločenský život. Takto sa správa človek, ktorý miluje pravdu a verí, že len pravda nás môže zachrániť.

ADE    Bože, daj nám poznať pravdu o sebe a daj nám sily zmeniť seba.

 

Štvrtá adventná nedeľa

 

AI        Všetky typy dopravných verejných prostriedkov musia zachovávať určený plán. Lietadlo má presný plán odletu a príletu. To isté majú lode, vlaky a diaľkové autobusy. V niektorých prípadoch sa však môže plán narušiť. Je to napríklad vtedy, keď sa dopravný prostriedok pokazí. Je to nepríjemnosť, ale nemusí to byť ešte tragédia. Tragédiou sa to stáva vtedy, keď sa cestovný plán naruší skutočným nešťastím na zemi, vo vode alebo vo vzduchu. A ako je to s naším životom? Je to tragédia, keď sa narušia alebo zmenia naše životné plány?

KE      Biblické dejiny nás učia, že Boh často vstupoval do ľudských plánov. A nerobil to určite preto, aby spôsoboval ľuďom tragédie.

DI            Spomeňme si na Abraháma, ktorý ani nesníval o tom, že sa stane praotcom vyvoleného národa. Mojžiš mal tak isto iné životné plány a netušil, že Boh má pre neho pripravenú vodcovskú funkciu. Svoje plány mali aj židovskí proroci. Boh im však zjavil, že si ich vyvolil na inú službu. Spomeňme si na Pannu Máriu. Aj do jej života Boh mocne zasiahol. A bol to zásah, ktorý z nej urobil nielen Matku Božiu, ale aj Matku bolestnú. Spomeňme si na apoštolov. Ako Boh otočil životnú dráhu Petrovi a Pavlovi. Jeden chcel ostať pri rodine a druhý dokonca pokladal za zmysel života prenasledovať kresťanov. Dnes nám evanjelista Matúš opisuje, ako Boh zmenil životné plány sv. Jozefa. Jozef mal svoje životné plány ako všetci jeho súčasníci. Chcel si založiť rodinu a preto sa zasnúbil s Máriou. Určite s radosťou čakal na deň svadby. Ako manžel a otec chcel poctivo prežiť svoj život. Túžil vychovať deti, dožiť sa vnukov a s pocitom statočne prežitého života nechať sa pochovať v hrobe svojich predkov. Intervencia Boha úplne zmenila jeho plány. Boh chcel do rúk Jozefa zveriť svojho Syna a jeho Matku, aby bol zodpovedný za ich pozemský život. Aj keď v počiatkoch tomu všetkému vôbec nerozumel, napokon urobil všetko tak, ako si želal Boh.

PAR    Každý z nás má tak isto svoje životné perspektívy, svoje sny a plány. Čo všetko sme chceli alebo chceme dokázať. Ako sa vidíme v svojich deťoch, v svojom povolaní, v svojom materiálnom postavení. No Boh aj do nášho života z času na čas zasiahne a núti nás zmeniť to, čo bolo podľa našej chuti a názoru. Chce, aby sme sa prispôsobili jeho zámerom. V prípade Jozefa Boh poslal anjela, aby mu oznámil svoj zámer. V našom prípade to môžu byť aj iné spôsoby. Niekedy to môže byť v hlase nášho svedomia. Ono nám často v živote hovorí: to smieš a to nesmieš. Ak poslúchneme svedomie, poslúchneme Boha. Ak svedomie neposlúchneme, Bohu odkazujeme, že nech sa nestará do nášho života. Inokedy to môže byť pomocou dobrej knihy, kázne alebo napomenutím priateľov. Aj to sú spôsoby Božej reči. Ak odídeme z kostola ovplyvnení slovami kňaza a s túžbou zmeniť život, to nie je dielo kňaza, ale Boha. Alebo sa nám Boh prihovára cez materiálne veci. V týchto dňoch šokovala občanov Rakúska novinová správa o tom, že syn z jednej najbohatších rodín vstúpil do seminára a chce sa stať kňazom. Boh môže použiť aj efekt bohatstva na zmenu života. Vidíme to napríklad aj v živote sv. Františka z Asissi. Za najťažšiu reč Boha my ľudia pokladáme rozličné tragické udalosti v našom živote. Ťažká choroba dieťaťa, ktoré sme milovali a s ktorým sme mali svoje plány. Pripútanie na lôžko, z ktorého sa na svet pozerá ináč, ako keď sme zdraví. Smrť milovanej osoby. Aj na takúto reč má Boh právo. Aj takýmto spôsobom nás môže žiadať o zmenu nášho života.

MY            Prisvedčiť Bohu v takýchto chvíľach života býva niekedy ťažké. Je to akoby znova začať v svojom živote všetko od písmena A. Nedokázali to hneď ani Abrahám, ani Mojžiš, ani apoštoli, ani Panna Mária, ani sv. Jozef. Ak by boli povedali Bohu „nie“, On by si zaiste pre svoje plány vybral iných ľudí. O nich by však dnes už nikto nevedel. To isté sa môže stať aj s našim životom. Ak Bohu povieme „áno“, On nám pomôže, aby sme jeho plány s nami dokázali uskutočniť. My budeme mať úctu sami pred sebou, že sme dokázali premôcť svoj strach, pohodlnosť alebo hriešnosť. Ak povieme Bohu „nie“, On si pre splnenie svojich zámerov môže nájsť iných ľudí. Ale my si pre svoju spásu nenájdeme iného Boha.

ADE    Za niekoľko hodín sa bude našim srdciam prihovárať Ježiš v jasliach. Dá nám svoje Vianoce nielen pre radosť a pokoj, ale možno aj preto, aby zmenil život niekoho z nás.

 

Polnočná sv. omša

 

Na celom svete majú vianočné sviatky veľa tradícií, zvyklostí a symbolov. Je ale nejaký symbol, ktorý je známy na celom svete? Takýto symbol existuje a nazýva sa Betlehem. Všade poznajú ľudia obraz malebného mesta, v ktorom dominuje malý dom, v dome leží v jasliach dieťa, nad ním stojí muž a žena, okolo neho pastieri, pred ním kľačiaci traja mudrci a obraz doplňujú rozličné zvieratá. Aj vy ste, milí bratia a sestry, k svojmu vianočnému stromčeku postavili betlehem, možno z papiera alebo z drevených figúriek. Betlehem sme postavili aj v našom kostole. A možno keby sa nás niekto opýtal, načo to robíme, asi by sme odpovedali: Aké by to boli Vianoce bez betlehema? Táto krásna vianočná noc nám však hovorí, že nestačí mať doma a v kostole najkrajší vianočný symbol k doplneniu idylickej atmosféry. Symbol betlehema má rozhodne hlbší zmysel. Aký? Predovšetkým nám hovorí, že v jednej noci sa na zemi narodil Boží Syn, Ježiš, narodený z Nepoškvrnenej Panny. V tom momente sa stal svet krajším. V tomto momente sa Ježiš stal naším súrodencom. Odvtedy je naša zem najkrajšou, najvznešenejšou zo všetkých telies vesmíru. A keďže v skutočnom Betleheme bola atmosféra lásky, stal sa Betlehem symbolom lásky. Betlehemský Ježiš, keď vyrástol, chcel atmosféru z Betlehema preniesť na celý svet. Preto najviac hovoril o láske. O láske Božej k všetkým ľuďom o láske medzi ľuďmi navzájom. Svätý Otec, keď sa prihováral k mládeži v Nitre, povedal aj prekvapivé a krásne slová: „Som vďačný Pánu Bohu a som rád, že som mohol prísť do starobylej Nitry, ktorá je Betlehemom kresťanstva na Slovensku.“ Týmito slovami Sv. Otec nevyzdvihol len historický význam Nitry pri šírení kresťanstva na Slovensku, ale zároveň naznačil, že Betlehemom sa môže nazývať aj každé miesto na svete, odkiaľ sa šíri viera a láska. V duchu tejto myšlienky Sv. Otca sa nám prihovára aj dnešná vianočná noc. Betlehemom by sa mala stať každá naša kresťanská rodina, ktorá je naplnená vzájomnou láskou. Všetci jej členovia by mali mať ducha lásky a zbožnosti nielen cez vianočné sviatky, ale aj vo všedných dňoch ich vzájomného života. Betlehemom by sa mala stať aj naša farnosť. Vzájomná láska medzi veriacimi, ochota vzájomne a nezištne si pomáhať, túžba nežiť v nepriateľstvách, mať cirkevného ducha, sú predpokladom, že aj farnosť sa môže stať živým Betlehemom. Živým Betlehemom sa môže sťať aj každý človek. Lebo každý, kto šíri lásku v zamestnaní, v škole, na každej spoločenskej udalosti, kto sa nehanbí vyznávať svoju vieru, stáva sa Betlehemom tam, kde sa práve nachádza. Za niekoľko dní papierový betlehem poskladáme, figúrky dáme do krabice a odložíme ich na rok na nejaké miesto, aby nám nezavadzali. Ja vám všetkým želám, aby nikto z vás neodložil ducha Betlehema z vašich rodín, z vašich sŕdc, z našej farnosti.

 

Polnočná II

 

V týchto dňoch sme mohli počuť, ako mnohé cestovné kancelárie ponúkajú občanom atraktívne prežitie Vianoc niekde v horskom prostredí na Slovensku alebo v zahraničí. Ponúkajú im príjemné prostredie a nezabudnuteľné zážitky. Určite je mnoho ľudí, ktorí sa v tejto chvíli nachádzajú niekde na chate alebo v hoteli. Vy prežívate Vianoce vo svojich domovoch a teraz ste prišli na sv. omšu, ktorá sa volá aj Polnočná. Sú možno medzi nami takí, ktorí od svojho detstva nevynechali ani jednu Polnočnú. Možno sú medzi nami aj takí, ktorí v priebehu roka nechodia do kostola, ale na Polnočnú prídu. Predstavme si, že by pri kostole čakal na nás nejaký novinár a položil by nám takúto otázku: „Prečo ste boli na Polnočnej omši?“ Čo by sme mu odpovedali? Niekto by možno odpovedal: „Bez Polnočnej by neboli Vianoce.“ Iný by mohol povedať: „Páči sa mi vianočná atmosféra v kostole.“ Alebo by niekto povedal: „Som veriaci a vianoce sú sviatkami mojej viery.“ Prečo sa teda stretávame v tejto nočnej chvíli v kostole? Odpoveď je jednoduchá: pripomíname si historické narodenie Ježiša Krista, Syna Božieho. Vieme však z vlastnej skúsenosti, že oslava historických udalostí, alebo významných osobností histórie sú síce pekné veci, ale v živote by sme sa zaobišli aj bez nich. Náš život pramálo zmenia. Môžeme toto konštatovať aj v súvislosti s dnešnou slávnosťou? Môžeme. Ale hneď aj môžeme dodať: Vianoce sa skončia a život pôjde ďalej. Nepomohli sme si. Nie, dnešný sviatok nie je historickou spomienkou. Je on v tejto chvíli čosi viac, čosi vznešenejšie a zmysluplnejšie. Dnes sa nám totiž Kristus nežne prihovára: Dovolíš, aby som sa narodil aj v tebe? Dovolíš konečne svojmu Bohu, aby v tvojom živote hral rolu, ktorá mu právom patrí? Prestaneš mi klásť prekážky, aby som u teba prebýval a pôsobil v tebe ako otec a radca, prameň svetla a dobroty, zdroj sily a múdrosti? Aká bude naša odpoveď? Zatreskneme dvere ako voľakedy Betlehemčania so slovami: V tomto dome niet miesto pre teba!? Alebo budeme ľudskejší a povieme: Ja mám iné záujmy!? Ty nepasuješ do môjho života. Tvoje požiadavky by znamenali mnoho nepríjemných zmien v mojom živote, skrátka bol by si mi na obtiaž. Chcem si trocha užiť, chápeš? Teraz to naozaj nejde. Išli by sme si jeden druhému na nervy. Ale Ježiš sa nevzdáva. Príde znova a zaklope. Ako keby zabudol, že sme ho už vlani a predvlani, ba celý rad dlhých rokov odbíjali od dverí svojho srdca. Zaklope a opýta sa: Prijmeš ma v tomto roku? Čo odpovieme tentoraz? Azda znova: Daj nám pokoj!? Alebo prehodíme: Pane, obišli sme sa bez teba v minulosti a obídeme sa bez teba aj v budúcnosti. Choď tam, kde potrebujú tvoju pomoc. Azda dajaká babka alebo chorí v nemocnici a starobinci sa potešia tvojej ponuke. Ale my nevieme, čo by sme si tebou počali. Boh by však nebo Otcom, Ježiš by nebol Spasiteľom, keby sa dal len tak jednoducho odbiť. Veľmi dobre vie, ako končievajú ľudia, ktorí sa dopustili chyby spoliehať sa len na seba, ktorí sa stali obeťou svojho sebectva. Preto Ježiš neprestane klopať a prosiť: Chcem sa narodiť aj vo vašich srdciach. Možno niekto spomedzi nás sa práve v tieto Vianoce otvorí Ježišovi a dovolí mu vstúpiť do svojho života. Čoskoro pozná, že Ten, ktorého pokladal za obťažovateľa, mravokárcu, za nebezpečenstvo pre život, je skutočne tým, za ktorého sa vydáva. Nositeľom spásy, prameňom pokoja a svetla, sily, múdrosti a hlbokej radosti. Želám vám zo srdca, aby ste všetci mohli po dnešnej Polnočnej sv. omši povedať: Dnes sa narodil Spasiteľ sveta aj v mojom živote. Lebo len potom bude mať táto naša nočná účasť v kostole zmysel. Alebo budeme čakať ďalší rok? 

 

Božie narodenie

 

AI        Všetky štáty sveta si pokladajú za česť pozvať na návštevu významnú svetovú osobnosť. Môže to byť politik, umelec, filozof alebo celosvetová morálna a náboženská autorita. Pri ich návšteve sa očakáva najviac na to, čo povedia. Pre náš národ bola takou poctou návšteva Sv. Otca a tak isto sme očakávali, čo nám povie. Niektoré návštevy sú pre národ historickou udalosťou a zaznamenávajú sa do kroniky národa. Často sa ľudia k významnej návšteve vracajú aj po rokoch a hodnotia jej prínos pre národ.

KE      Už takmer 20 storočí kresťania na celom svete vo vianočnom období hodnotia a sprítomňujú si najväčšiu udalosť v dejinách našej planéty: narodenie Božieho Syna, Ježiša Krista. Aj dnes sa vo väčšine kresťanských kostoloch veriaci spolu s kňazom pýtajú: Prečo sa Boží Syn narodil medzi nami? Aký to má pre nás význam? Takéto otázky zaznievajú aj v našom kostole.

DI        Z vlastnej skúsenosti vieme, že na otázky sa dá odpovedať čiastočne a úplne. Podobne sa dá odpovedať aj na otázky tejto chvíle. Je napríklad čiastočná pravda v tom, že Kristus priniesol na svet nové hodnoty, ktoré ľudia buď vôbec alebo len trocha poznali. Priniesol nové pravdy o Bohu. Dokonca niektoré až neuveriteľné. Vo svojom učení sa usiloval o nové a spravodlivejšie usporiadanie medziľudských vzťahov. Ponúkol človeku nové možnosti v naplnení zmyslu života. To všetko sú ale len čiastočné odpovede. Ak chceme povedať úplnú odpoveď na zmysel príchodu Ježiša na zem, musíme počuť, čo On sám hovorí o zmysle svojej pozemskej existencie. A On hovorí: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal život večný“ (Jn 3, 16). Podstata jeho poslania spočíva teda po prvé v tom, aby si celé ľudstvo uvedomilo svoje odpadnutie od Boha. Po druhé v tom, aby celé ľudstvo znova pritiahol k Bohu . A po tretie v tom, aby sa každý osobne rozhodol tak nasmerovať život, aby raz spočinul úplne v Bohu. Nikto z nás nemôže pochybovať o tom, že by Ježiš svoje poslanie nesplnil. Celým svojím životom, až po kríž, sa zasadil za to, aby si ľudstvo uvedomilo, že bez Boha nemôže zmysluplne napredovať. Založil aj duchovný priestor, Cirkev, ktorá má s Ním, v jeho mene a s jeho pomocou privádzať ľudí k Bohu. On už viac urobiť nemohol. Nechal však priestor pre slobodné rozhodnutie každého človeka. A to je práve posolstvo Vianoc, pre nás tu prítomných. Znova sa samých seba pýtať, aký je náš vzťah k Bohu, k Ježišovi a k Cirkvi? Do akej miery sme ochotní prijať Ježišovu záchranu a spásu? Čo robíme preto, aby sme duchovné dary Vianoc využili pre svoj život?

PAR    Jeden moderný filozof si takto povzdychol: „Človek je jediný tvor na svete, ktorý sa zdráha byť tým, čím je. Pôda sa nezdráha slúžiť rastlinám. Rastliny sa nezdráhajú slúžiť zvieratám. Zvieratá sa nezdráhajú slúžiť človekovi. Len človek sa zdráha slúžiť Bohu a radšej slúži hmote, ktorá je nižšia než človek. Človek sa zdráha byť dieťaťom Božím. Zdráha sa oslavovať Boha“ (S. Šoka: Exercície). Verím, že naše srdcia sú v tejto chvíli tak otvorené pre Božie veci, že nikto z nás sa nezdráha byť tým, čím je. Sme tu preto, aby sme dostali nové impulzy pre náš život. Oni spočívajú v tom, že sú rovnaké pre všetkých a zároveň jedinečné pre každého z nás.

Čo je rovnaké pre všetkých nás? Všetci musíme prijímať prostriedky na naše posväcovanie. Nikto z nás si nemôže povedať: ja sa nemusím modliť. Ja nepotrebujem svätú omšu. Ja sa nepotrebujem spovedať. Ja nemusím odpúšťať. Ja nemusím žiť pre Cirkev. Ježiš nám dal tieto hodnoty preto, lebo bez nich nie sme schopní stať sa takými, akých nás chce mať Boh. Preto sme v plnení týchto povinností nezastupiteľní. Niekto sa síce môže za nás modliť alebo obetovať sv. omšu, ale tým nás nezbavuje zodpovednosti, že my to robiť nemusíme. Muž si nemôže povedať: stačí, keď sa modlí moja žena, ja sa už nemusím. Mladí manželia nemôžu povedať: stačí, keď idú do kostola starí rodičia, my budeme variť obed. Nestačí, keď otec povie deťom: choďte do kostola a on sám nejde a pritom má pocit, ako zbožne vychováva svoje deti. Čím viac by sme sa chceli zbavovať svojich povinností, tým skôr sa vzďaľujeme od skutočného zamerania na Boha. Lebo nás môže zachrániť len naša osobná modlitba, naša osobná účasť na sv. omši a naša osobná ľútosť pri spovedi. Len v aute môžeme sedieť vedľa šoféra, ktorý nás niekde dovezie. V našom duchovnom živote musíme mať len my volant v rukách. Iní nám síce môžu pomôcť, ale k Bohu sa musíme doviesť sami.

A ktoré sú impulzy jedinečné len pre nás samých? Všeobecne by sme mohli povedať, že je to konkrétne prežívanie nášho zamerania na Boha. Alebo podľa slov sv. Pavla: „Máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali“ (Rim 12, 6). My by sme si to mohli vysvetliť na príklade divadla. V divadelnom predstavení účinkuje napríklad 20 hercov. Keď sa divadelné predstavenie vydarí, ľudia hercom tlieskajú. Herci sa klaňajú a niektorí prijímajú aj kvety. Lenže my vieme, že divadelné predstavenie nespočíva len vo vystúpení 20 hercov. Aby sa dielo podarilo, v zákulisí pracujú desiatky ľudí, ktorých možno z divákov nikto nepozná. Kostiméri. Zvukári. Kulisári. Maskéri. Osvetľovači. Ak by niekto z týchto „nepoznaných“ zlyhal, divadelné predstavenie by sa nemohlo konať. Podobne je to aj s naším životným zameraním na Boha a na všetko, čo súvisí s naším náboženstvom. My si niekedy myslíme, že pred Bohom majú hodnotu len veľké činy, len náboženské prejavy, ktoré sú verejne známe. Je síce pravdou, že niektorým ľuďom dal Boh také dary a schopnosti, že sú napríklad známi v celej farnosti alebo v celom národe, alebo dokonca v celej Cirkvi. Sú to naozaj tí „herci“, ktorým svet aj niekedy zatlieska alebo si ich vysoko váži. Môžu to byť veľkí pápeži a biskupi. Misionári a mimoriadni charizmatici. Svetoví teológovia a mučeníci za vieru. Lenže pred Bohom majú rovnakú cenu aj skutky ľudí, ktorí sú svetu „nepoznaní“. Modlitba starenky vo svojej izbe. Ochota niesť svoj kríž utrpenia. Záujem rodičov o náboženskú výchovu svojich detí. Charitatívna práca vo farnosti. Pomáhanie vo viere svojim bratom a sestrám. Práca s deťmi a mládežou. Činnosť kňaza v tej najposlednejšej farnosti. Obetavá práca rehoľnej sestry v nemocnici. Pomoc pri oprave cirkevných objektov. Odvaha mladého človeka v boji proti nebezpečenstvám dnešnej doby. Tieto a podobné skutky „veľký“ svet nepozná. Pozná ich však veľký Boh a on si ich tak isto váži, ako činy „veľkých“ ľudí. Boh vie, že je to podobné ako v tom divadle. Bez „malých“ by neboli „veľkí“. Len ide o to, aby sme to aj my vedeli. Najsmutnejší obraz kresťana je jeho presvedčenie, že všetci sú od Boha bohatí, len on je chudobný. A najkrajší obraz kresťana je ten, keď je Bohu vďačný aj za ten najmenší dar a keď sa usiluje aj z malého urobiť svoju vlastnú službu Bohu a blížnym.

MY      Mali by sme mať v tejto chvíli radosť z toho, že Boh dal každému z nás jedinečné schopnosti a dary. Z dnešnej slávnosti by mal každý odísť s radosťou, že je Bohom obdarovaný a s túžbou, že chce svoje dary lepšie využívať ako doposiaľ. Predovšetkým však s predsavzatím, že všetko budeme robiť tak, aby nás to ešte viacej priblížilo k Bohu. Ak sa pre toto rozhodneme, pochopili sme zmysel Vianoc.

ADE    Ktosi povedal, že Sv. Otec odletel zo Slovenska a všetko sa vrátilo do starých koľají. Ak by to bola pravda, bola by to tragédia. My veríme, že to úplne pravda nie je. Ale takou istou tragédiou by bolo, keby sme sa aj my po skončení vianočných sviatkov znova vrátili do starých koľají. Ja vám prajem, aby sa to nikomu z vás nestalo.

 

Božie narodenie II

 

AI        Vy starší často hovoríte, že sa svet veľmi mení. Porovnávate ako to bolo kedysi a ako je to teraz. Zároveň však dodávate, že je aj veľa toho, čo sa nemení. Choroby boli vtedy aj teraz, vojny boli tak isto vtedy vo svete a sú aj teraz, aj vtedy boli chudobní a bohatí, ako je tomu aj dnes. Napokon však ešte poviete: Ľudia však boli akýsi spokojnejší a šťastnejší ako dnes.

KE            Vianoce sú krátkym obdobím, kedy sú tak isto ľudia spokojnejší a šťastnejší. Človek sa však môže opýtať: Prečo to všetko trvá tak krátko? Nemohol by som byť spokojný aj po Vianociach? Niekoľko dní, týždňov, stále? Ježiš nám dnes odpovedá: Mohol! Budeš šťastný a spokojný vtedy ak uveríš, že ja som Svetlo, ktoré bude svietiť v tmách tvojho života.

DI        Čo je však tou tmou, v ktorej my žijeme? Odpovedať by sme mohli krátko: je to často naša nespokojnosť. Určite každý z nás by vedel rozprávať o tom, čo všetko mu spôsobuje nespokojnosť. Vedeli by sme rozprávať o politike, o zlých susedoch, o nedostatku peňazí, o rôznych osobných trápeniach. Často sme nespokojní aj z toho, že nemáme to, čo majú iní. To je tá naša tma, v ktorej žijeme. Ak nám dnes Ježiš hovorí, že chce byť svetlom pre náš život, tak to znamená, že nechce, aby sme svoj život prežívali v tme nespokojnosti. Chce nám dnes otvoriť oči, aby sme v svojom živote objavili aj čosi krásne, čosi hodnotné, aby sme si to uvedomovali, aby sme sa vedeli z toho radovať.

PAR    Čo je to, čo nám chce Kristus ukázať, aby sme boli spokojní? Napríklad nám chce pripomenúť jeden pohľad. Aký? Milí rodičia, aký je to pocit, keď večer vaše deti zaspia a vy sa na ne pozeráte ako sladko spia? Nie je to fantastický pocit? A povedzte, za čo by ste to vymenili? Existuje niečo, za čo by ste predali pohľad na svoje dieťa? Určite nie.

Alebo ak niekto z vás, po návšteve nemocnice, prešiel sklenými dverami von a prežil to ovzdušie bolesti a nádeje, tragédie a osudu, neotrasiteľnej vôle k životu a tichej trpezlivosti, nie je to dôvod povedať si: Bože, ďakujem ti za zdravie. Je niečo, za čo by ste svoje zdravie vymenili?

Alebo aký máme pocit, keď navštívime psychiatrickú liečebňu? Nie sme šťastní, že máme zdravý rozum? Vymenili by sme za niečo svoj rozum? Alebo vymenili by sme za niečo svoje nohy a ruky?

Alebo za čo by ste, milí manželia, predali svoje manželské šťastie? Zaiste si uvedomujete, aká je to veľká hodnota vo svete preplnenom nešťastných manželstiev.

Alebo nie je to veľký dar, že sme mohli sedieť pri štedrovečernom stole preplnenom rôznymi jedlami? Pomysleli sme si, že v tej sekunde, keď sme my večerali, niekto na svete zomiera od hladu alebo smädu? Vymenili by sme za kus zlata peceň chleba, pohár vody, hrudu masla alebo soli?

Alebo nie je to krásny pocit, keď sa môžeme pozerať na východ slnka, na jasnú nočnú oblohu, keď sa vieme skloniť nad zázrakom, ktorý sa volá kvet a obdivovať jeho krásu? Môžu sa z toho tešiť ľudia, keď im slnko, hviezdy a polia zastiera mrak výbuchov a bombardovaní vo vojne?

Ježiš nám chce otvoriť oči, aby sme videli to, o čom si myslíme, že je samozrejmé, že to tak musí byť, že na to máme právo, že to sa nikdy nezmení. To je to jeho svetlo, ktoré nám má vrátiť spokojnosť.

MY            Počúvajme, ako spomína na jedny svoje Vianoce najznámejší a najväčší dnešný operný spevák Luciano Pavarotti. „Mal som 40 rokov. Bol som bohatý, slávny, na vrchole popularity. Množstvo práce a veľký úspech mi však zruinovali ducha. Dosiahol som všetko, čo sa dá, ale to vo mne vyvolávalo pocit znudenia a nechuti. V rodine som si dokonca prestal rozumieť so ženou a dcérami. Dňa 22. decembra 1975 som sa vracal lietadlom z Ameriky do Talianska. Bol som pohrúžený do svojich myšlienok. Už sme mali pristávať, keď pilot ohlásil, že je hmla a nemôže pristáť. Urobil ešte niekoľko okruhov a pokúsil sa o pristátie. Nepristal však presne. Keď sa lietadlo dotklo nerovného terénu, krídlo sa nachýlilo a prasklo na polovicu. Jeden z motorov vyletel ako z praku a druhý tiež odpadol. Lietadlo pokračovalo v svojom šialenom behu, strašne nadskakujúc. Keď sa kýpeť krídla dotkol zeme, lietadlo sa otočilo okolo seba a rozlomilo sa na dve časti. Vo vnútri panoval chaos. Ľudia kričali, plakali, volali o pomoc. Tej noci, keď som bol už konečne doma pri žene a dcérach, pochopil som, aký pekný a cenný je život. Všetko sa mi zrazu stalo dôležité: popílené drevo v ohrade, psi, ktorí skákali okolo mňa, starý oblek, každý kút môjho domu. Nemohol som zažmúriť oka. Chodil som po izbách a pozeral na spiace dcéry. Nuda a apatia, ktoré ma už celé mesiace ťažili, úplne zanikli. Nasledujúcich niekoľko dní dovolenky som prežíval v eufórii dieťaťa. Pomáhal som doma robiť jasličky a počúvanie kolied ma nútilo do plaču. Začal som pri betlehemskej biede môj druhý život.“ Áno, taký býva často náš ľudský život. Musí sa niečo stať, až potom si uvedomíme, čo všetko máme alebo čo sme stratili. Preto nemá pravdu známy psychoanalytik Sigmund Freud, ktorému vďačíme za niektoré poznatky o hlbinách duše, že človek sa len preto obracia k Bohu, lebo žije v tme a nešťastí. Nie, človek sa preto obracia k Bohu, lebo vždy má za čo ďakovať. Vždy sa má z čoho tešiť. A práve dnes Ježiš osvecuje náš život, aby sme videli, čo všetko sme od Boha dostali.

ADE    Vždy budú medzi nami nespokojní ľudia. Ďakujme novonarodenému Ježišovi, že on nás chce urobiť natrvalo spokojnými a šťastnými. Radujme sa z toho, čo máme, a pomáhajme aj iným otvárať oči a srdce, aby videli, čím ich Boh obdaroval. Amen.

 

Sviatok sv. Štefana

 

Často počuť, že sa o niekom povie: bol to talent. V tomto konštatovaní sú ukryté tri ľudské skúsenosti. Prvou je skúsenosť, že existujú ľudia, ktorí majú na niektoré činnosti mimoriadne schopnosti. Druhou je poznatok, že títo ľudia nedokázali svoje talenty využiť. V niektorej etape ich života mohlo nastať uspokojenie s tým, čo dokázali a nemali záujem ďalej pokračovať. Niekedy aj vplyv prostredia môže spôsobiť, že sa zabrzdí vývoj schopného človeka. Môže to byť aj nejaká neresť, napríklad alkoholizmus, ktorá zničí inteligentného človeka. A niekedy hovoríme aj o predčasnej smrti, ktorá skosila veľký talent. Napokon je tu tretia skúsenosť. Ona nám predstavuje ľudí, ktorí dokázali svoj talent tak rozvinúť, že priniesli slávu sebe a iným radosť a pomoc. Títo ľudia sa nezľakli ani svojich nedokonalostí, ani nepochopenia prostredia a prekážok, ktoré stáli v ceste ich napredovaniu.

V Skutkoch apoštolských čítame o procese ustanovania diakonov pre služby v prvotnej Cirkvi. Pri spomenutí prvého diakona je napísané: „Vyvolili si Štefana, muža plného viery a Ducha Svätého“ (Sk 6, 5). Ak by sme chceli použiť športovú terminológiu, mohli by sme povedať, že Štefan bol mladou, vychádzajúcou „hviezdou“ v prvotnej Cirkvi. Alebo bol to „talent“, do ktorého apoštoli vkladali nádeje. Od chvíle, keď prijal krst a celé učenie Ježiša, s plnou zodpovednosťou sa dal do služby Krista a Cirkvi. Jeho mladý život sa začal uberať k ideálom kresťanskej dokonalosti. Celým svojím životom dával svedectvo, že je verným učeníkom Ukrižovaného. Po vyvolení do diakonskej služby, otvorili sa pre neho ešte väčšie možnosti. Plnil si dôkladne svoje diakonské poslanie. Kde mohol, tam sa ponáhľal pomôcť blížnym. Robil to nielen skutkami, ale bol aj apoštolstvom slova. Vykladal svojim spolurodákom Evanjelium a učil ich, že na Ježišovi sa splnili proroctva Starého zákona. Chcel ich presvedčiť, že Ježiš je ten Mesiáš, ktorého očakávali nábožní Izraeliti. Jeho obranná reč vo väzení je veľkým svedectvom jeho vzdelania a viery. Charakteristika, ktorú sme o Štefanovi povedali, stačí nám ako argument, že svoje talenty nepremrhal. Dôveru, ktorú do neho vkladala Cirkev, nezradil. A predsa ešte nebol na vrchole. Ježiš chcel od neho, aby ešte jedinečnejším spôsobom zažiarili jeho čnosti. Určite si vážil jeho charitatívnu a evanjelizačnú činnosť. Ale pre tento Boží talent to bolo primálo. Čakala ho ešte zlatá medaila vo finále jeho života. A on tú medailu získal. Za všetko, v čo veril a o čom rozprával, bol ochotný obetovať svoj život. Do tej chvíle bol populárnou osobou. Po svojej smrti sa stal hrdinom.

My kňazi máme zaujímavú skúsenosť. Celý život pracujeme s deťmi a s mládežou. A neraz vidíme, že máme pred sebou veľký náboženský talent. Takýto talent je na hodinách náboženstva aktívny a všetko vie. Prejavuje sa aj v spoločenskom živote Cirkvi. Zapája sa do všetkých aktivít farského života. Recituje, hrá divadlá, spieva sóla. Kňaz v ňom vidí budúceho skvelého kresťana a oporu Cirkvi. Prejde niekoľko rokov a z talentu nie je nič. Prestal chodiť do kostola a na sv. spoveď. Príde zahlásiť na faru sobáš a predstaví svojho vyvoleného ako vysporiadaného neveriaceho. A kňaz so smútkom v srdci vidí, že z tohto manželstva Cirkev nebude mať veľký osoh. Neskoršie sa dozvie, že sa rozviedol. Vtedy si kňaz spomenie, aký to bol kedysi veľký talent, v ktorom sa videl. Odpovedať na otázku, prečo sa niekedy z našich zbožných a dobrých detí a mládeže nestanú nábožensky hodnotní ľudia, nie je ľahké. Spôsobujú to rozličné príčiny. My si spomeňme tie, ktoré povedal Sv. Otec na stretnutí s mládežou v Nitre. Vo svojej kázni spomenul tri cudzie slová, za ktorými sa skrýva nebezpečenstvo pre dnešnú mladú generáciu: individualizmus, indiferentizmus a relativizmus.

Individualizmom sa chápe taký zmysel život, ktorý človek zameriava len na seba. Človek, ktorý chce žiť len pre seba, nemôže žiť pre iných. Kto nedáva, ale len berie, je človekom, ktorý nemôže nikdy rozvinúť svoje duchovné schopnosti. Je to úloha pre vás milí rodičia, aby ste viedli svoje deti cestou, ktorú nám ukazuje aj dnešný svätec. Štefan žil pre iných. Vychovajte spoločne s Cirkvou jedincov, ktrorí budú prínosom pre svet a radosťou pre vás! Ak vychováme z detí egoistov zamilovaných do seba, dáme svetu a Cirkvi zakopané talenty, ktorých budú ľudia nenávidieť, báť sa ich a utekať pred nimi.

Pod indiferentizmom sa rozumie náboženská ľahostajnosť. V živote mladého človeka sa dosť zvrtne na tom, akú hodnotu dá svojim náboženským prejavom. Ak to bude len okrajová záležitosť jeho života, tak sa pre neho stane náboženstvo folklórom, tradíciou, na ktorú si niekedy spomenie. Napríklad pri sobáši alebo krste svojich detí. Ináč celý svoj život bude prežívať ako ateista, paradoxne evidovaný vo všetkých cirkevných matrikách.

Relativizmus je veľké nebezpečenstvo dnešnej doby. Spočíva v tom, že si človek vytvorí vlastnú morálku. Svoje túžby a záujmy, svoje správanie a činy, povýši nad akékoľvek prikázania, nad akúkoľvek morálku. Jeho sloboda nepotrebuje ani Božie, ani ľudské prikázania. Ak sa rozhodne užívať drogy, tak ich užíva. Ak sa rozhodne týrať nevinných, tak ich týra. Ak sa mu zažiada kradnúť, tak kradne. Ak znásilňovať, tak znásilňuje. Jeho heslom je: „Ži a nechaj žiť.“ Čo v zrozumiteľnejšej reči znamená: nech sa nikto nestará do mňa, aj mne je jedno, čo robia iní.

Preto Sv. Otec spomína vo svojej kázni mládeži ešte jedno cudzie slovo, ktoré je pomocou a záchranou: autentická viera. Je to viera vtelená do života. Je to taký vzťah k Bohu a Ježišovi, ktorý ovplyvňuje všetky činnosti ľudského správania. Je to život prežívaný s otázkou: Čo by na mojom mieste urobil Ježiš? Ak sa vám, milí rodičia, s pomocou Cirkvi, podarí deti vychovať k takejto viere, potom nikto nikdy nepovie o vašich deťoch: bol to talent, žiaľ, nedosiahol nič. A vám, milí mladí bratia a setry, želám, aby ste sa čo najviac podobali na sv. Štefana, hrdinu lásky k Ježišovi a k ľuďom. Hrdinovi, ktorý nesklamal nikoho, kto vkladal do neho nádeje.

 

Sviatok Svätej rodiny

 

AI        Dnes sa veľa hovorí a píše o problematike manželského a rodinného života. Ak pozorne sledujeme rozličné názory, môžeme vidieť dve základné názorové línie. Jedna línia sa usiluje pomôcť zachovať tradičné vzťahy a hodnoty v rodinnom živote. Obhajuje model rodiny v duchu plánov Božích, v duchu evanjelia, učenia Cirkvi a v duchu skúseností kvalitných rodín v minulosti a dnes. V čele tejto línie stojí terajší Sv. Otec, ktorý vyzval aj mládež na Slovensku, aby vytvárala rodiny, „ktoré budú opravdivými svätyňami lásky“ (Nitra). Druhú líniu reprezentujú napríklad názory, ktoré sme si mohli vypočuť 14. novembra 1995 v televíznej relácii s názvom: Kto príde po nás, ak nie potopa? Moderátor relácie sa usiloval presvedčiť divákov, že tradičný model rodiny je neudržateľný. Viac mu bola sympatická žena, ktorá tvrdila, že k svojmu šťastiu nepotrebuje takú inštitúciu, akou je manželstvo, a že dieťa môže mať aj bez sobáša, ako snúbenci, ktorí vyjadrili, že chcú byť spolu celý život.

KE      Existujú teda ľudia a inštitúcie, ktorí budú rodinný život chrániť a brániť a ktorí ho budú ohrozovať a ničiť. To je aj posolstvo dnešnej slávnosti.

DI        A že to nie je nič nové pod slnkom, vidieť v životnej epizóde Svätej rodiny. Pri Ježišovej kolíske stoja proti sebe dve sily. Herodes sa rozhodol, že jednej betlehemskej rodine spôsobí tragédiu. Veď čo môže byť hroznejšie pre rodičov, ako vražda dieťaťa? Herodes sa tak stal symbolom boja proti rodine. Herodes nevedel, že sa postavil proti Bohu, ktorý si vybral sv. Jozefa za ochrancu Ježiša a Márie. On s nimi uteká do cudzej krajiny. Tam žije dva roky v emigrácii. Takýto stav vyžadoval od Jozefa odvahu a statočnosť. Je teda právom symbolom ochrany rodiny.

PAR    Preto je sv. Jozef vzorom aj pre dnešného muža a otca, ktorý má chrániť rodinu pred Herodesmi dnešných čias. Čo musí dnešný muž splniť, aby svoje poslanie zvládol? Dnes je vo svete populárná športová disciplína triatlon. V niekoľkých hodinách musí športovec zvládnuť tri náročné disciplíny. Najprv musí zabehnúť 20 km. Potom hneď niekoľko km plávať a keď výjde z vody, musí sadnúť na bicykel a prejsť 40-50 km. V niektorých pretekoch sú tieto nároky ešte väčšie. Ten, kto to dokáže, sa môže pokladať za silného alebo železného muža. Dosiahnuť túto métu môže len ten, kto splní niekoľko predpokladov. Prvým je chuť a vytrvalosť v tréningu. Druhým je prekonať krízu počas pretekov. A tretím predpokladom je potreba po pretekoch dlhšie relaxovať - oddychovať. Kto by chcel absolvovať na druhý deň ďalšie preteky, asi by to nezvládol. Podobné je to aj u mužov, ktorí chcú dokázať viac, ako zvládnuť triatlon. Muž, ktorý chce byť oporou a ochranou pre svoju ženu a deti, musí sa na toto poslanie pripraviť. To sa uskutočňuje ešte pred vstupom do manželstva a založením rodiny. Príprava spočíva v snahe skvalitňovať svoju osobnosť do ľudsky možnej miery. Mladý muž, ktorý neprežije deň bez alkoholu, je nebezpečím pre budúcnosť svojej rodiny. Ak niekto chce vstúpiť do manželstva a myslí si, že najlepšia príprava je v striedaní vzťahov so ženami, vystavuje svoju budúcu rodinu hanbe a rozkladu. Veď sexuálna neviazanosť sa veľmi ťažko spútava pri jednej žene po sobáši. Ak mladý muž prežíva najväčšiu radosť v míňaní peňazí v hracích automatoch, je len malý predpoklad, že neskoršie dá peniaze pre dobro svojej rodiny. Aj zodpovedne pripraveného mladého muža čakajú v rodinnom živote ťažkosti. Krízy, ktoré prináša život, sú niekedy nečakané a ťažké. Koľko otcov by vedelo rozprávať, aké sú ťažkosti s dospievajúcimi deťmi. Čo to stojí úsília, rozmýšľania, taktizovania, aby svojho syna alebo dcéru nestratili. Aby ich správne usmernili na cestu dospelosti. Niekedy prichádzajú pracovné problémy. Nečakané rozviazanie pracovného pomeru. Z lásky k rodine treba prijať aj prácu, ktorá je podradnejšia, len aby rodina mala z čoho žiť. Alebo aký je to obdivuhodný pohľad na muža, ktorý sa stará o svoju chorú manželku. Často je to len niekoľko dní, ale neraz aj dlhé roky života. Áno, veľa mužov musí podať obetavé výkony, aby udržali rodinu v jej funkčnosti. V živote sa musia vysporiadať s rozličnými krízami. Preto statočný muž potrebuje aj oddychovať. Tým oddychom môžu byť chvíle príjemného posedenia a rozhovorov so svojou ženou a deťmi. Krátke alebo dlhšie dovolenky. Čas na večernú modlitbu, s prosbou k Bohu o silu do ďalších dní života. Nedeľná účasť na sv. omši s celou rodinou. Dnes sa ponúkajú aj spoločné duchovné cvičenia pre manželov. Ak má otec povinnosť chrániť rodinu, má právo sa aj z rodiny tešiť a spolu s ňou čerpať chuť do života. V našich rodinách nesmie platiť zásada, že otec je automatom na prácu a peniaze a na nič iné nemá právo. Ak budú mať naše rodiny obetavých a statočných otcov, nemusíme sa báť, že nejakí Herodesovia zvonku budú ničiť naše rodiny. Podarí sa im to len vtedy, keď naši mužovia budú poslúchať tzv. moderné názory na život? Tieto názory sľubujú všetko, len nie trvalú radosť z vybudovanej a krásnej rodiny.

MY      Aj keď sa v dnešnom svete veľa plače nad rodinou, je v dnešný deň primerané tešiť sa a ďakovať. Preto ďakujem všetkým mužom v našej farnosti, ktorí si možno rok, a možno už päťdesiat rokov plnia príkladne svoje životné poslanie. Aj vy, muži, ďakujte Bohu, že vám pomáha plniť váš sľub, ktorý ste dali kedysi pred oltárom. Chcem poďakovať aj všetkým ženám a matkám, ktoré nezradili svojich mužov a spolu s nimi v dennodenných radostiach a starostiach prinášajú obety na oltár svojej rodiny. Aj vy, manželky, ďakujte Bohu za svojich manželov, aj keď vás možno niekedy sklamali. Predsa ste si ich vybrali vy a až do smrti budú vaši. Ďakujem aj všetkým deťom, ktoré majú úctu voči svojim rodičom, či sú ešte mladí alebo už starí. Ak ste, milá mládež, v detstve hovorili, že sa máme modliť za svojich rodičov každý deň, nezabúdajte, že túto radostnú povinnosť máte aj dnes.

ADE            „Svätyne lásky“ – tak nazval Sv. Otec rodiny. „Zbytočná inštitúcia“ - tak nazývajú niektorí iní rodinu. Komu uveríme? Som si istý, že Sv. Otcovi.

 

Slávnosť Panny Márie Bohorodičky - Nový rok

 

AI        Slovo sponzor je magickým slovom dnešnej doby. Môžeme ho definovať ako ochotu bohatších pomôcť chudobnejším alebo podporiť užitočné spoločenské akcie. Kto si dnes nájde sponzora, dokáže urobiť veľké veci.

KE            Prežívame prvý deň Nového roka. Predstavujeme si niektoré udalosti, ktoré nás v ňom čakajú. A je asi aj dosť takých, kde by nám pomoc nejakého sponzora dobre padla. Cirkev nám žiaľ, nemôže ponúknuť zoznamy bohatších ľudí, ktorí by nám mohli pomôcť v tomto roku. Ponúka nám čosi iné a hodnotnejšie. Ponúka nám sponzora, ktorý nám chce pomáhať viac, ako len peniazmi. Pápež Pavol VI. sa rozhodol, že pomocníčkou, s ktorou začneme každý Nový rok, bude Panna Mária - Bohorodička.

DI        Panna Mária vychádza v ústrety našim potrebám a chce nám pomôcť v tom, čo si dnes všetci navzájom blahoželáme. Sú to tri priania: zdravie, šťastie a Božie požehnanie. Nikde vo Sv. písme nečítame, aký bol zdravotný stav Panny Márie. Môžeme však predpokladať, že Matka Božia bola po telesnej stránke zdravou ženou. Dokázala podstúpiť veľa námah pri svojom Synovi od Betlehema až po Kalváriu. Človek však netrpí len telesne, ale aj duševne. Môžeme s istotou povedať, že Panna Mária prežila veľa duševných bolestí. Aj ju, ktorá chcela vo všetkom plniť Božiu vôľu, museli raniť také chvíle, ako bol útek do Egypta alebo hľadanie Ježiša v chráme, o pohľade na kríž jej Syna ani nehovoriac. Bola Panna Mária šťastná? Alžbeta nazýva Pannu Máriu blahoslavenou (porov. Lk 1, 45). Slovo blahoslavená môžeme chápať aj ako šťastná. Alžbeta aj vysvetľuje dôvod šťastia Panny Márie. Spočíval v ochote Panny Márie uveriť všetkému, čo jej povedal Pán (porov. Lk 1, 45). Ale šťastie jej prinášalo aj stále zameranie na Boha. Lebo Boh dopraje veľa šťastných chvíľ tomu, kto vsadil život do jeho rúk. A okrem bolestí, ktoré prežila pri svojom Synovi, zažila aj to ľudské šťastie, ktoré pociťuje každá matka pri svojom milujúcom dieťati. Alžbeta pozdravuje Pannu Máriu slovami: „Požehnaná si medzi ženami“ (Lk 1, 42). Božím požehnaním pre Pannu Máriu boli mimoriadne výsady, ktoré dostala od Boha. Spomína ich pri zvestovaní anjel Gabriel. Mária bola uchránená od všetkých hriechov a preto ju pozdravuje: „Zdravas, milosti plná“ (Lk 1, 28). Na to naväzuje vrcholný Boží dar: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš“ (Lk 1, 31).

PAR    Panna Mária vie, čo je to zdravie, šťastie a Božie požehnanie. Chce nám byť vzorom a pomocníčkou, aby tieto slová neboli len frázou a aby sme pochopili ich hlboký zmysel.

My dávame v živote prioritu predovšetkým zdraviu. A je naozaj pravdou, že zdravie je základom ľudských snažení. Nehovorím, že všetkých ľudských snažení. Ak by sme tvrdili, že len zdravý človek môže hodnotne prežiť život, zavrhli by sme milióny ľudí na celom svete, ktorí dokážu aj v utrpení vytvárať veľké hodnoty. Ak chápeme zdravie ako Boží dar, tak by sme mali vedieť, prečo nám Boh tento dar dáva. Zdravie je predovšetkým životná šanca. My ju môžeme, ale aj nemusíme využiť. Je to ako pri futbale. Futbalista sa nestáva veľkým preto, že sa dostáva do šancí, ale preto, že šance využije na strelenie gólu. Ani hodnota nášho života nespočíva v tom, že sme celý život zdraví, ale že zdravie využijeme na vznešené ciele. Ak zdravý človek dal svoje zdravie do služieb Bohu a blížneho, tak pochopil zmysel zdravia. Najhroznejšia kombinácia v živote je: zdravie a konanie zla. Niekedy zdraví ľudia urobia toľko zla, že by bolo lepšie, keby boli chorí. A zasa sú ľudia, ktorých práve bolesť mobilizuje a dáva im možnosti dokázať veľké veci. My už napríklad vieme, že náš Sv. Otec nie je zdravý. Nie je to obdivuhodné, že so svojím utrpením prechádza po celom svete a roznáša ľuďom nádej? Mohol by žiť za stenami Vatikánu a všetci by mali preto pochopenie. Alebo si pripomeňme paraolympiády. Po olympiádach, na ktorých súťažia zdraví športovci nasledujú za niekoľko týždňov súťaže postihnutých športovcov. A ich výkony sú niekedy obdivuhodnejšie ako zdravých športovcov. Matka Božia nás práve učí, aby sme dokázali aj v zdraví aj v utrpení obohacovať seba a svet, v ktorom žijeme.

Prajeme si aj šťastie. Vieme však, čo je pravé šťastie? Človek má dve možnosti: mať šťastie a byť šťastný. Mať šťastie znamená, že napríklad vyhráme v nejakej tipovacej alebo žrebovacej súťaži určitú sumu peňazí. Vieme, že na celom svete sa takto ponúka ľuďom šťastie. Nie je na svete televízia, ktorá by neukazovala šťastných výhercov rozličných súťaží. Niekedy aj my máme radosť z toho, že sa podarí niekomu chudobnejšiemu niečo získať. Ale aj závidíme, že niekto mal takéto šťastie. Tento typ šťastia má jednu chybu krásy: má len chvíľkovú hodnotu. Poznáte ľudí, ktorých bohatstvo urobilo natrvalo šťastnými? Ja nie. Častejšie sa stáva, že materiálne hodnoty prinášajú do života človeka alebo rodiny hotové peklo. Preto rozumný človek hľadá také zdroje šťastia, ktoré ho urobia natrvalo šťastným. Panna Mária našla šťastie v duchovných hodnotách. Aj pre nás je to najistejší spôsob. Viera v Boha, ochota pomáhať, deliť sa, vychovávať, vytvárať harmóniu v rodine, odpúšťať, vzdelávať sa, to sú pramene trvalého šťastia. Takéto šťastie sa v televízii preto málo ukazuje, lebo je v srdci a nie v rukách, alebo v peňaženke. A len čo máme v srdci, to je opravdivo naše.

MY            Prajeme si jeden druhému Božie požehnanie. Ono spočíva v ochrane Boha nad našimi životnými podujatiami. Všetko, čo robíme dobre, má cenu pred Bohom. Boh sa chce postarať, aby naše skutky priniesli hodnotu nám aj iným. Niekedy to pociťujeme hneď, inokedy až po dlhšej dobe. Kto pochopil hodnotu Božieho požehnania, ten nedelí svoje skutky na náboženské a nenáboženské. Boh tak isto požehnáva našu modlitbu ako prácu v záhrade. Tak isto prijímanie sviatostí ako pomoc ľuďom. Ak sa ráno prebudíme, dajme do Božích rúk všetky činnosti, námahy a radosti celého dňa.

ADE    Pod ochranou Panny Márie začíname Nový rok. Dnešný deň je dňom nádejí, očakávaní a prosieb. Sľúbme Panne Márii, že sa k nej budeme nielen modliť, ale ju aj nasledovať v jej životných postojoch. Potom aj my nájdeme to, čo našla ona: „milosť u Boha“ (Lk 1, 31).

 

Zjavenie Pána

 

Vedieť rozlišovať patrí medzi schopnosti človeka. Sú rozlišovania menej a viac dôležité. Rozlíšiť kvalitu tovaru v obchode nie je také dôležité, ako rozlíšiť napríklad jeden názor od druhého. Ale ani to nie je také dôležité, ako rozlíšiť napríklad medzi pravdou a klamstvom. A najhlavnejšie je vedieť rozlíšiť medzi Božím učením a medzi učením ľudským. V duchu dnešného sviatku by sme mohli povedať, že treba vedieť rozlišovať medzi hviezdami, ktoré nás privádzajú ku Kristovi a medzi hviezdami, ktoré nás od neho odvádzajú. Betlehemská hviezda je symbolom svetla, ktoré privádza k Ježišovi. Tento symbol svetla má v dejinách spásy rozličné podoby. Bolo to predovšetkým evanjelium, ktoré sa stalo svetlom pre celé národy. Je to Božia príroda, ktorá pozdvihuje myseľ človeka k Bohu. Pre iných takýmto svetlom bol zážitok z modlitby, alebo z Eucharistie. Niekedy aj stretnutie s duchovne bohatým človekom môže byť svetlom.

V posledných rokoch sa na Slovenskom nebi objavujú aj falošné hviezdy. Ich snahou je, odviesť ľudí od Eucharistie, od Ježiša a napokon aj od viery v Boha. Cirkev má úctu pred všetkými náboženstvami a ľudskými túžbami po Bohu. Vedie však svojich členov, podobne ako Mojžiš na púšti Izraelitov, aby sa neklaňali cudzím a nepravým bohom. Prvou falošnou hviezdou sú sekty. Všetky majú jeden cieľ: odviesť ľudí od Eucharistie. Žiadna sekta, či už agresívnejšia alebo kultúrnejšia a pozitívne zameraná na ľudí, nemá úctu k Eucharistii. Preto dnes vidíme, že veľa slabších a zmanipulovaných katolíkov odchádza od oltára. Heslom sektárov je: žiadny kostol, žiadne sv. prijímanie! Druhou falošnou hviezdou sú náboženstvá Východu. Tieto náboženstvá majú vytvorený silný a bytostný vzťah k Absolútnu. Vytvorili počas svojich dejín množstvo technických pomôcok, ktorými sa dá pomôcť človeku zamerať sa na Boha. Niektoré prvky z jógy sú ako pomôcka na meditáciu prijateľné aj pre kresťana. Nebezpečenstvo východných náboženstiev spočíva v tom, že odvádzajú ľudí od Krista. Oni si nevedia predstaviť, že by Boh mohol navštíviť zem, prebývať medzi ľuďmi a posväcovať ich život. Ježiš je pre nich neprijateľný. Treťou falošnou hviezdou je psychoanalýza. Je to náhrada namiesto sviatosti zmierenia. Netreba ísť na sv. spoveď, vyznať svoje hriechy a stretnúť sa s milosrdným Bohom. Stačí navštíviť psychoanalytika. On urobí poriadok v tvojom vnútri. Preskúma tvoj život prinajmenej do tretieho pokolenia. Vyznáš hriechy svojich rodičov a starých rodičov a psychoanalytik ťa osobodí od všetkých zlých skutkov, slov a myšlienok. Povzbudí ťa k tomu, že sa nemáš trápiť, lebo za všetko môžu tvoji predkovia. Psychoanalýza odvádza človeka nielen od Eucharistie a Ježiša, ale aj od Boha. Pre ňu je bohom človek.

Dnešná náboženská situácia vo svete, je podobná reklamám na pracie prášky. Na trhu sa objavujú stále nové náboženské hviezdy a vyhlasujú, že im ide viac o človeka a jeho šťastie ako tým predchádzajúcim. Tento atak na človeka musí mať aj nejaký čiastočný úspech. Podmienený je často našou náboženskou nevzdelanosťou, našou túžbou po čomsi novom a naším zlým náboženským príkladom. Mudrcov svetlo hviezdy doviedlo k Ježišovi. Dnes veľa falošných hviezd odvádza ľudí od Ježiša a Betlehema. Hľadajú spásu tam, kde ju nemožno nájsť. Prosme Boha o dar múdrosti, aby sme vedeli rozlišovať medzi pravým a falošným.

 

(Homília bola podstatne ovplyvnená myšlienkami z: E. Staniek, Ewangelia dziš, Rok B, s. 45-46).

 

Krst Pána

 

AI        Často počúvame, že základom demokracie je právny štát. Myslí sa tým predovšetkým to, že štát je povinný vytvoriť také právne normy, ktoré budú rešpektovať hodnosť človeka a dobro spoločnosti. Veľa zákonov, ktoré štát vytvára, má charakter práv a povinností. Niektorým ľuďom sú bližšie práva ako povinnosti. Vedia, na čo majú právo, ale nevedia, čo musia zachovávať. V náboženskej oblasti a v cirkevnom živote akoby to bolo paradoxne naopak. Neraz ľudia hovoria napríklad o povinnosti dať dieťa pokrstiť, ale menej o právach, ktoré z toho plynú. A tak voči štátu si bránia svoje práva a voči Cirkvi svoje povinnosti. A pritom by si to štát s Cirkvou a Cirkev so štátom najradšej vymenili. Štát by bol radšej, keby občania poznali lepšie svoje povinnosti a Cirkev by bola radšej, keby si veriaci osvojili svoje práva.

KE      Nedeľa Krstu Pána nám dáva možnosť, aby sme sa všetci zamysleli, aké práva dáva nám a našim deťom sviatosť krstu. Sú to práva, ktoré rozhodujú o zmysle alebo zbytočnosti tejto sviatosti.

DI        Prvé, na čo máme my, pokrstení, právo, je možnosť nazývať Boha „Otec“. Boh nás po krste prijíma za svoje deti. Hovorí nám podobne, ako povedal po krste aj svojmu Synovi: Toto je môj milovaný syn, toto je moja milovaná dcéra. Náš náboženský život môže dosiahnuť len vtedy hĺbku, keď si vytvoríme k Bohu synovský vzťah.

Druhým naším právom je prijímať Eucharistiu. Boží život, ktorý dostane človek pri krste, sa má rozvíjať a smerovať k plnej zrelosti. Sv. prijímanie umožňuje toto duchovné napredovanie. Eucharistia má charakter pokrmu. Zmyslom pokrmu je jeho pravidelné prijímanie. Čím menej človek využíva právo prijímať Krista, tým viac sa vystavuje nebezpe­čenstvu vyhasnutia Božieho života po krste.

Tretím právom pokrsteného je možnosť žiť v cirkevnom spoločenstve alebo farnosti. Kňaz po krste vyhlasuje: Otvor náruč, svätá Cirkev, a objím dieťa, ktoré vo vode znovuzrodil svätý Duch Boží. Pokrstený má právo prijímať od Cirkvi všetko, čo mu ponúka pre jeho dobro. Slová povzbudenia, katechéza, ochota si navzájom pomáhať a všetky štandardné aj nadštandardné aktivity majú smerovať k tomu, aby každý cítil lásku Ježišovu medzi pokrstenými veriacimi.

Štvrtým právom pokrsteného je nádej získať dobrá večného života. Tak, ako v pozemskom živote má dieťa účasť na dobrách svojich rodičov, tak aj Boh pripravil všetkým nepredstaviteľné dobrá vo večnosti. Podľa teológie sv. Pavla sme Božie deti a preto sme aj dedičia Boží a spoludedičia Kristovi (porov. Rim 8, 17). Je to odmena za to, že po krste môžeme nazývať Boha svojím „Otcom“.

PAR    Preto je snahou Cirkvi aj v dnešnej dobe vštepiť všetkým pokrsteným túžbu zamilovať si tieto práva. Priviesť človeka k radostnému presvedčeniu, že sú pre neho hodnotou a dávajú zmysel jeho životu. Všetko záleží od toho, či budú tieto práva v centre alebo na okraji života a výchovy. Aby boli v centre života našich detí a mládeže, treba sa zamyslieť nad niektorými javmi. Oni sú sami osobe dobré, ale skrývajú v sebe aj riziká. Prvý jav by som nazval rozvrh hodín. Je naozaj radostným konštatovaním, že veľa detí má v rozvrhu hodín napísanú aj náboženskú výchovu. Učiť náboženstvo na školách je v našich podmienkach najlepšie riešenie. Riziko môže byť v tom, že pre dieťa je náboženská výchova to isté ako štúdium iných predmetov. Druhý jav by som nazval slávnosti. Každý rodič je rád, keď môže vidieť dieťa v slávnostnej situácii. Koľko matiek si poplače, keď chlapec a dievča idú na prvé sv. prijímanie. V rukách otcov vidíme fotoaparáty a videokamery. Podobne je to pri birmovkách a sobášoch. Každá takáto slávnostná udalosť je zážitkom. Je rizikom, že tieto slávnosti sa chápu ako to jediné v náboženskom živote. Tretí jav by som nazval matrika. Niektorí rodičia sa najviac boja toho, aby im dieťa niečo v živote nevyčítalo. V náboženskej otázke im ide o to, aby bolo dieťa matrikovo v poriadku. Ak je v matrike zapísaný krst, sv. prijímanie a birmovka, je to podľa nich maximum, čo boli povinní pre dieťa urobiť. Sú spokojní, že dieťa nebude mať problémy so sobášom v kostole. Tu je riziko, že sviatosti sa chápu ako úkon zapísaný v nejakej knihe a nie v srdci. Tieto tri pohľady nám ukazujú, že ani rozvrh hodín, ani slávnosti, ani matrika, nedokážu krstné práva postaviť do centra života. Preto aj majú pre niektoré deti a mládež taký malý význam.  

MY      Niekto z rodičov by mohol povedať: a to sa majú teraz len stále modliť a chodiť do kostola a čítať sväté knihy? A či nemajú deti aj iné povinnosti? Je prianím Cirkvi, aby vaše deti boli múdre a inteligentné. Náboženstvo nezakazuje študovať jazyky, venovať sa športu, počítačom, alebo navštevovať ľudové školy umenia. Otázka nestojí: buď náboženstvo alebo svetské záujmy. Otázka stojí ináč: Je v živote dieťaťa vzťah k Bohu najväčšia hodnota? Môžeme povedať, že prijímanie jednotlivých sviatostí obohacuje život našich detí? Vidieť na živote našich detí, mládeže a manželov, že žijú s Kristom a v Kristovi? Sú tieto hodnoty najvážnejšie aj v našich rodinách? Pokračujú hodiny náboženstva v škole náboženskými rozhovormi doma? Záleží rodičom, aby dieťa mesačne pristupovalo k sv. spovedi a k sv. prijímaniu? Vracajú sa po sobáši naši manželia opäť do Božieho chrámu? Ak môžeme odpovedať „áno“, potom majú zmysel rozvrh hodín, slávnosti a matriky.

Na stene kostola v talianskom meste Como je napísané: „ Tu bol pokrstený Alessandro Volta. Objavil batériu a učil deti katechizmus. Takto pomáhal obnovovať tvár zeme.“ Tento veľký vedec vedel, že nestačí len pozemské svetlo. Preto vo voľných chvíľach učil deti katechizmus. Chcel im dať aj svetlo viery. Takýto majú zmysel, milí rodičia, všetky náboženské hodnoty. Vzdelanie, šport, jazyky, počítače, umenie, môžu z vašich detí urobiť ľudí všestranne vzdelaných, ale nie všestranne dobrých. A verte, že raz vás bude tešiť len ich dobré srdce a nie ich vzdelanie a postavenie. Veď láska je viac ako všetko ostatné.

ADE    Krst nám dáva veľké práva. Rozhodnime sa, že ich prijmeme do svojho života. Tak obohatíme svoj život a život našich detí. 

 

2. nedeľa v období cez rok

 

AI             Posledné roky, ktoré prežívame v tomto tisícročí, sú poznačené veľkou snahou zachrániť svet. Vynakladá sa veľké úsilie na ozdravenie života na našej zemi. Do tovární sa budujú rozličné filtrovacie zariadenia, ktoré majú zabrániť škodlivinám znečisťovať ovzdušie. Budujú sa čističky vôd, aby boli zdravé naše vody. Pomaly sa začínajú vyrábať autá, ktoré nebudú vypúšťať výfukové plyny. Už aj malé deti v školách sa učia o ekologickom spôsobe života. Stačí toto úsilie na záchranu sveta?

KE      Ján Krstiteľ vie, že to nestačí. Okrem škodlivín sa musí svet zbaviť aj najväčšieho nebezpečenstva, ktoré sa nazýva hriech. Preto keď prichádza Ježiš k nemu, s nadšením oznamuje: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“.

DI        Židia vedeli, čo znamená slovo baránok. S obrazom baránka boli úzko zviazaní. Baránok bol pre nich symbolom záchrany od nešťastia a smrti. Lebo práve krv baránka, ktorou boli v Egypte pomazané veraje dverí, ich zachránila od otroctva a teda aj od smrti. Mäsom baránka sa posilňovali aj počas cesty do Zasľúbenej zeme. Potom doma si každý rok pripomínali túto udalosť a tak isto obetovali baránka. Jednoročného baránka obetovali aj vtedy, keď po narodení prinášali svoje dieťa do chrámu.

Ale podľa Jánovho svedectva Ježiš nie je len obyčajným baránkom, ktorý sa obetuje za niekoľkých ľudí. On sa obetuje za hriechy všetkých ľudí na svete. Lebo on, Syn Boží, je jediný zo všetkých ľudí nevinný, svätý a bez hriechu. Len jeho obeta na kríži mohla priniesť Bohu Otcovi zadosťučinenie za hriechy sveta. Človek mohol Boha akurát obraziť, ale aby ho mohol prosiť o odpustenie, k tomu bola potrebná smrť Baránka Božieho. Musíme byť vďační Jánovi Krstiteľovi, že jeho svedectvo dosiahlo vrchol. Po všetkých tých námahách, ktoré vykonal, aby pripravil ľudí na príchod Ježiša, dokázal jedinečne definovať zmysel jeho poslania.

PAR    Mali by sme aj my teraz zatúžiť stať sa spolupracovníkmi Ježiša pri záchrane sveta od hriechu. Ponúka sa nám veľa možností. Prvou je, že my sami sa budeme chrániť hriechov. Dospelý a zodpovedný kresťan by nemal vôbec robiť vedome a dobrovoľne ťažké hriechy. Pýtajme sa sami seba, či nežijeme s nejakým ťažkým hriechom, či nie sme do nejakého hriechu zamilovaní a nechceme sa ho zbaviť. Pozrime sa aj do našich rodín. Rodičia by mali pomáhať svojim deťom pri formovaní svedomia. Ak sa dieťa v rodine nenaučí, čo je dobré a čo zlé, čo je čnosť a čo hriech, nečakajme, že v dospelosti budeme mať z našich detí anjelov. Ďalším vážnym nebezpečenstvom je vonkajší tlak na človeka, že hriech neexistuje. Koľko úsilia sa dnes vynakladá v rozličných masmédiách, aby človeka presvedčili, že staré zásady sú smiešne a nemoderné. Skutky, ktorých sa v minulosti ľudia báli, alebo ich aspoň pokladali za hriech, sa dnes definujú ako prejav slobody a suverenity človeka. Dokonca aj starší kresťania sa až nečakane dávajú ovplyvňovať a ako keby ľutovali, že v ich mladosti sa nedalo tak žiť, ako dnes. Je potrebné, aby sme boli baránkami, podobní Ježišovi. Aj my obetujme svoje bolesti a iné trápenia, svoje modlitby a sv. omše za hriešnikov, či už známych alebo nepoznaných.

MY      Nikto z nás si nemôže povedať, že to je moja vec, či hreším alebo nehreším. Mohli by sme si to povedať snáď vtedy, keby sme žili sami na svete. My ale sme navzájom pospájaní jeden s druhým. Preto aj hriech jedného človeka sa dotýka celého prostredia, v ktorom žije. A tak isto čnosť jedného, je osohom pre všetkých. Ono je to ako s komínmi v meste. Ak dymí tridsať komínov, tak ovzdušie je presýtené špinou a v tom meste sa nedá normálne žiť. Ak dymí len desať komínov, už sa tam ľahšie dýcha. A ak nedymí ani jeden komín, tak vznikne ideálny stav. A podobne je to aj s našimi hriechmi. Ak v meste alebo v dedine hrešia všetci ľudia, potom je tam vzájomný život neznesiteľný. Ak ale polovica odmieta hriech, tak už aj medzi dymom vidieť slnko. A keby nikto nehrešil, predstavte si, ako by sa nám žilo!

ADE    Aj my sa zapojme podľa svojich možností do aktivít na záchranu sveta. Možno bude stačiť, keď si poradíme s vlastnými odpadkami. Ale nezachránime svet, ak si neporadíme s hriechom. Lebo aj za zničenými lesmi, znečistenými vodami a otráveným ovzduším stojí len človek so svojimi hriechmi.

 

3. nedeľa v období cez rok

 

AI        Pred niektorými životnými rozhodnutiami si nechávame čas na rozmyslenie. Nechceme urobiť unáhlený krok. Nechceme neskoršie ľutovať. Takýto postoj je znakom múdrosti a skúsenosti človeka. Je to ale vždy naozaj tak?

KE            Evanjeliová správa o povolaní bratov Petra a Ondreja, Jakuba a Jána, nám ukazuje príklad okamžitého rozhodnutia.

DI        Dva páry bratov sú rybármi. Žijú so svojimi rodinami a rybárstvo je základom ich obživy. Ježiša počúvali niekoľko dní pri Jordáne a opustili ho. Teraz ich ten človek navštívil. Povie jednu vetu a oni idú za ním. Opúšťajú svoju rodinu, jazero a siete. Nepoznajú Ježiša, nepoznajú jeho učenie. Nevedia, čo ich čaká. Čo budú robiť. Ale nepovedia: Daj nám čas na rozmyslenie. V okamihu sú rozhodnutí ísť s Ježišom. Prečo sa tak rýchlo rozhodli?

Už ste asi všetci počuli o „čare osobnosti“. Stretneme v živote veľa ľudí. Väčšinou s rezervou prijímame ich názory. Sme opatrní. Ale zrazu sa objaví niekto, komu bez problémov veríme. V tomto človeku je čosi, čo nám dáva vnútornú istotu, že sa v ňom nesklameme. Vyžaruje z jeho prejavu magnet dôvery. Niekedy ani nevieme presne odpovedať, čím si nás ten človek získal. Jednoducho mu veríme. Takto sa často rodia priateľstvá a prvé lásky.

Bola to určite Ježišova osobnosť, ktorá získala bratov. Magnetom, ktorý priťahoval, bola neochvejná istota v svoje poslanie a kúzlo lásky a spravodlivosti.

PAR    Nám z tohto faktu vyplývajú dve poslania. Prvým je náš vzťah k Ježišovi. Sme aj my očarení kúzlom jeho osobnosti? Alebo sme veľmi opatrní a dávame si pozor, aby nás príliš nezískal? Čo ak by sme mu podľahli a museli potom radikálne zmeniť svoj život? My často hovoríme: „odtiaľ-potiaľ“. A žiaľ, hovoríme to aj Kristovi: „Len natoľko si ťa pripustím k sebe, nakoľko to ja uznám za vhodné“. Či milá sestra, kresťanka, nepovieš: Ježišu, azda nechceš odo mňa, aby som ani slovom neublížila inému? Azda nechceš, aby som sa ja do ničoho nestarala? Azda nechceš, aby som si ja nepovedala svoje, keď mám pravdu? Či ty milý brat, kresťan, nepovieš: Ježišu, a ty nevieš, ako sa dnes ťažko žije? A ty mi budeš zakazovať, aby som sa doma niekedy poriadne nenaštval a nezahrešil? Či ja nemám právo za svoje peniaze si občas s kamarátmi povyraziť? Ja mám poctivo pracovať, keď ostatní kradnú a klamú a majú milióny?

Áno, bratia a sestry, Ježiša by sme mali najradšej, keby od nás nič nechcel. Keby len druhým bral a nám dával. Keby druhých trestal a nás hladkal po tvári. A preto veľmi ťažko plníme druhé poslanie. My sami by sme mali byť kresťanmi-osobnosťami. O nás by sa malo povedať: Ten človek má zásady. Ten má morálku. Ten má zmysel života. V ňom je fluidum lásky a spravodlivosti. Ak by sme počas života získali len jedného človeka preto, že sme kresťania-osobnosti, splnili sme svoje životné poslanie dané nám Ježišom.

MY      Blíži sa rok 2000. Cirkev na čele so Sv. Otcom vyvíja veľké aktivity. Chce osloviť všetkých ľudí, ktorým záleží, aký bude život na našej planéte. Zvlášť však veriacich v Ježiša Krista. Oni majú pochopiť jednú skutočnosť: Už nestačí žiť len z histórie Cirkvi a spomínať jej veľké zásluhy. Nová evanjelizácia znamená predovšetkým akt osobného nasledovania Krista v celom živote. Je to akt osobnej viery. Viery, ktorá je oslobodená od tradičných bombastických prejavov kresťanov. Ľudí neoslovíme na púťach, ale v školách, na pracoviskách, v nemocniciach a pri všetkých každodenných kontaktoch s nimi. V roku 2000 sa nebude oslavovať masa, ale kvalita.

ADE    Aj naďalej budeme v živote uvažovať nad svojimi rozhodnutiami. Nemali by sme však veľa rozmýšľať, keď nás volá Ježiš. Pridlhé rozhodovanie môže viesť aj k odmietnutiu. A bola by to naša tragédia, keby Ježiš prechádzal okolo nás bez povšimnutia. To zaiste nikto z nás nechce.

 

4. nedeľa v období cez rok

 

AI             Politické organizácie, kultúrne inštitúcie, mierové kongresy, kresťanské rodiny - všade by mali žiariť zo stien Kristove blahoslavenstvá. Svet by bol oveľa lepší, keby ich poznal a zachovával.

KE            Kristove blahoslavenstvá sú podstatou jeho evanjelia. Ak by sme nič zo Sv. písma nepoznali, stačí, keď budeme poznať blahoslavenstvá. Všetko ostatné, čo Kristus učil, gravituje okolo nich.

DI        Často, keď počujeme nejaké Kristove požiadavky, zapíname v sebe obranné mechanizmy. Tak je to možno aj v tejto chvíli. Je možné v našej dobe žiť podľa tohto návodu? Čo získame, keď sa budeme nadchýnať chudobou, spravodlivosťou, milosrdenstvom, čistotou srdca, keď prijímame utrpenie? Nechce nás kresťanstvo so svojimi blahoslavenstvami postaviť niekde na bočnú koľaj? Tieto obranné mechanizmy majú svoje opodstatnenie. Vychádzajú z poznania reality nášho života. Uznávané sú iné hodnoty. Buď bohatý! Buď silný! Získaj si spoločenské postavenie! Užívaj rozkoše tohoto sveta! Maj pocit, že niečo znamenáš! Nepozeraj na nikoho! Choď za svojím cieľom hlava-nehlava! Staň sa človekom tvrdých pästí! Ak si nepomôžeš sám, nikto ti nepomôže! Tieto hodnoty sveta pociťujeme a bojíme sa, že prijatím blahoslavenstiev sa staneme naivní rojkovia.

Bránime sa aj tým, že si nahovárame, v akej dobe boli povedané Kristove slová. On žil v inej dobe a teda jeho učenie nemôžeme vzťahovať na našu dobu. Mali by sme vedieť, že Ježiš nepatril výlučne nijakej dobe. Nebol nijakou dobou ohraničený. Aj keď používal výrazové prostriedky ovplyvnené dobou svojho pozemského pobytu, to isté by povedal aj dnes, len by použil naše vyjadrovanie. Ježiš rovnako patril minulosti, ako bude patriť budúcnosti. A preto patrí aj dnešku. Jeho evanjelium nebolo ľahšie pre jeho pozemských súčasníkov, než je pre nás. V takomto vedomí nadčasovosti mohol Ježiš povedať: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú“ (Mt 24, 35). Len Ježiš to mohol o svojich slovách povedať. Mohol to povedať preto, lebo to bola pravda. A bola to taká silná pravda, že to potvrdzujú dejiny, potvrdzuje to aj súčasnosť.

PAR            Chceme sa na jednej strane páčiť tomuto svetu, ale z druhej strany sa pýtajme: Čo svet získal tým, že odmietol blahoslavenstvá?

Kedysi každému mestu a dedine dával vážnosť kostol. Dnes sú to psychiatrické liečebne všetkého druhu. Už aj väčšia dedina by uživila nejakú liečebňu. Lebo v rade čakajú nezaopatrené deti, alkoholici, narkomani, narušení automatoví hráči, vyčerpaní podnikatelia, hladujúci, väzni a chorí na AIDS. Všetci volajú o pomoc štát, charitu a zdravých ľudí. Ľudia si vybavujú zbrojné pasy, alebo nezákonne vlastnia zbraň. Vedia, že sú ohrození a preto berú spravodlivosť do svojich rúk. Rodičia musia kontrolovať deťom rozličné samolepky a cukríky, či nie je v nich skrytá droga. Ak vás bude chcieť niekto zlikvidovať, je to najmenší problém. Dá zálohu, zastrelia vás a do dvoch dní to vyplatí. A to nespomíname ešte rodiny, v ktorých je toľko zla a nenávisti, že keby sa to mohlo premeniť na vojenský arzenál, tak je jedná armáda zabezpečená na dlhé roky. A to nespomíname problémy svetové, ako sú vojny, hlad, ekologické problémy, nenávisť medzi národmi a terorizmus. Toto svet získal, keď odmietol blahoslavenstvá.

MY      Ešte si naozaj myslíme, že blahoslavenstvá sú nemoderné? Nenadobúdame skôr presvedčenie, že len oni môžu zachrániť svet? Čo teda Ježiš od nás v tejto chvíli žiada? Odpovedať by sme mohli jednoducho: odvahu. Odvahu byť iní, ako ostatní. Pred nami stoja len dve možnosti: buď sa necháme zmanipulovať, alebo si zachováme vlastný štýl života. V prvom prípade budeme stále otrokmi, ktorí poslúchajú bezvýhradne tzv. moderný spôsob života so všetkými jeho tragickými vplyvmi. Alebo v druhom prípade si zachováme vlastnú slobodu, schopnosť vedieť rozlišovať a odvahu nepripodobňovať sa za každú cenu. Len takýmto postojom môžeme zachrániť zmysel svojej pozemskej existencie a stať sa užitočnými pre svet. Pre svet majú hodnotu len odvážni jedinci, a nie zbabelci, ktorí sa v každej dobe niekomu prispôsobujú. My nemôžeme utiecť z tohto sveta. Môžeme ho ale robiť krajším a ľudskejším, ak budeme žiť podľa blahoslavenstiev.

ADE    Asi sa nepodarí dosiahnuť, aby všetky svetové inštitúcie mali zavesené na stenách blahoslavenstvá. Možno ani my sami si ich nezavesíme niekde v byte. Môžeme dokázať ale jedno: mať ich v svojom srdci a podľa nich žiť.

 

5. nedeľa v období cez rok

 

AI        Na svete je veľa krásnych miest. Medzi ne patrí aj malý štát San Marino. Je to mesto postavené na skalnatom kopci. Úchvatný je pohľad na mesto zdola, vo večerných hodinách. Vidíte horu zaplavenú svetlom.

KE      Takéto mesto mal Ježiš na mysli, keď povedal: „Mesto postavené na návrší nemožno ukryť“.

DI            Obrazom mesta a obrazom soli chcel Ježiš veľmi plasticky povedať, čím má byť kresťan pre svet. Má byť soľou zeme a svetlom sveta. Od tejto Ježišovej požiadavky sa odvíja zmysel našej existencie. V živote kresťana sú len dve možnosti: buď je svetlom, alebo tmou. Je to v súlade s logikou nášho vzťahu ku Kristovi. Ak sme uverili Kristovi, zároveň sme dostali misiu byť jeho spolupracovníkmi na zemi. Kristus nám pri všetkých životných situáciách hovorí: patríš mne, patríš aj svetu; potrebuješ mňa, svet potrebuje teba. Ak by sme toto odmietli, podobali by sme sa žiarovke z rozprávky, ktorá si povedala: ja som žiarovka, ale svietiť nebudem. Tým poprela zmysel svojej existencie a stala sa zbytočnou. Ak by niekto z nás povedal: ja som kresťan, ale ja svietiť nechcem, tak isto popiera zmysel svojho vzťahu ku Kristovi a zmysel celej svojej existencie.

V roku 1870 postupovali pruské vojská rýchlo do vnútra Francúzka. Medzi ľuďmi, ale aj v armáde, sa šíril čoraz väčší poplach. V takejto situácii navštívil francúzsky veliteľ Gougenot des Mousseaux v kláštore v Nevers rehoľnú sestru Bernadettu Soubirous. Keď sa začali rozprávať o problematike vojny veliteľ sa opýtal Bernadetty: „Vy sa nebojíte blížiacich sa Nemcov?“ „Nie,“ odpovedala. Generál sa pýta ďalej: „A bojíte sa vlastne niečoho?“ „Pane,“ hovorí rehoľná sestra, „bojím sa len jedného, menovite zlých kresťanov.“ Takto sa bojí kresťanov, ktorí nechcú byť svetlom, žena, ktorej sa zjavila Panna Mária.

PAR    Ak chceme byť pre svet svetlom, nestačí, že raz začas urobíme nejaký dobrý skutok a potom si dáme oddych. Našou túžbou musí byť dostať sa do takého stavu, že každým svojím skutkom svedčíme, že patríme Kristovi. A ak to dokážeme robiť akoby nevedome, akoby automaticky, bez toho, aby sme hovorili: Pozrite na mňa, čo ja, kresťan, dokážem, - potom budeme v sebe nosiť čosi zo svetla Ježišovho.

O tom, ako je často pozorovaný život kresťanov, píše vo svojej autobiografickej knižke Požehnanie z Afriky známa dánska spisovateľka Karen Blixen (+1962). Ona pracovala niekoľko rokov na kávovníkových plantážach v Keni. „Istého dňa - píše - prišiel ku mne pracovať mladý Maurin, ktorý sa volal Kitau. Bol to chlapec rozumný a dôkladne si plnil povinnosti. Rýchlo som si ho obľúbila. Po troch mesiacoch ma poprosil, aby som mu napísala odporúčajúci list pre šejka Ale ben Salima. Kitau ho videl u nás doma a chcel u neho pracovať. Nepáčilo sa mi, že by mal ísť preč, keď už poznal zvyky a potreby domu. Bola som ochotná zvýšiť mu plat, len aby zostal. „Nie, nejde mi o peniaze,“ povedal a vysvetlil mi dôvod: „Chcel by som sa stať kresťanom, alebo mohamedánom.“ Ku mne prišiel, a bez toho, aby mi to povedal, pozoroval spôsob života kresťanov. Teraz chcel odísť k šejkovi Alimu, aby tam pozoroval život mohamedánov. Potom sa rozhodne, čím sa stane.“

Pýtajme sa úprimne sami seba: Stal by sa niekto, kto hľadá Boha, kresťanom, keby žil tri mesiace v našej rodine? Alebo by odišiel k inej rodine s iným náboženstvom? Napríklad k sektárom?

MY      Sv. Ján Zlatoústy píše: „Kristus si nás vybral, aby sme sa stali svetlom, soľou, učiteľmi, aby sme žili na zemi akoby anjeli uprostred ľudí, ako dospelí ľudia uprostred detí... Nebolo by treba toľko kázní a príhovorov, keby náš život žiaril svetlom svätosti. Nebolo by treba toľko učiteľov (viery), keby všetky naše skutky boli čnostné. Neexistovalo by pohanstvo, keby boli kresťania skutočne takí, akí by mali byť. Keby sme zachovávali prikázania Božie, nepriateľom odpúšťali, blahoslavil tých, ktorí nám zlorečia, a odplácali dobrom za zlo. Keby sme všetci takto postupovali, nenašiel by sa žiaden pochybujúci, ktorý by neprijal pravé náboženstvo.“

ADE            Shakespearov hrdina Hamlet si položil otázku: Byť, či nebyť? My sa pýtame: Svietiť, alebo nesvietiť? O chvíľu budeme vyznávať vieru v Boha. Zahrňme do tohto vyznania aj túžbu a prosbu, že chceme byť svetlom pre náš svet.

(Príklady a citát je z: S. Klimaszewski, Ewangelia w žyciu, Homilie na rok A, s. 138-140).

 

6. nedeľa v období cez rok

 

AI        Dáte mi asi za pravdu, že dnešný človek si dáva viac záležať na svojom zovňajšku ako v minulosti. Koľko je len v jednom meste drogérií. Alebo koľko je tam obchodov na oblečenie s pestrým tovarom. Alebo ako ľudia dnes radi športujú, navštevujú fittnescentrá, aby mali peknú postavu a boli zdraví. K tomu sa pridávajú rôzne reklamy a ponúkajú vzor pekných ľudí.

KE      Aj telo je Božím stvorením, a je dobré, keď sa človek oň stará. Stačí to však k naplneniu zmyslu a poslania života? Ježiš nás učí, že by nám malo záležať aj na duchovnej kráse.

DI        Keď Ježiš hovorí o spravodlivosti, keď hovorí o hneve, keď hovorí o žiadostivostiach, keď hovorí o prísahe, myslí vtedy na kvalitu nášho vnútorného života. Chce nám povedať, že pred Bohom nestačí, ako človek vyzerá navonok. Lebo je to práve vnútorný život, ktorý ovplyvňuje naše vonkajšie činy. Sú to naše vnútorné prežitia, ktoré dávajú hodnotu našim vonkajším skutkom. Ak by človek vonkajšie skutky nerobil s láskou, pred Bohom nemajú veľkú cenu. Hodnotu nemá ani pretvárka, ktorá je v rozpore medzi vonkajšími prejavmi a vnútornými pocitmi, predstavami a myšlienkami. Ako teda vytvoriť harmóniu medzi naším vnútrom a vonkajškom?

PAR    Človek niekedy pozná veľmi veľa, len nie sám seba. Preto je prvou požiadavkou poznať sám seba. Nie je ľahké vyznať sa v labyrinte svojej povahy a pocitov. Musíme si dať tu námahu, aby sme si sami urobili pravdivý obraz o sebe. Aby sme mohli Bohu povedať: Bože, pozri sa, takýto som. Čo v sebe objavíme, je rôznorodé. Mali by sme však vedieť, čo je biele a čo čierne. Čo je v nás dobré a čo zlé. Na dobro by sme nemali byť pyšní a zo zla zúfalí. Tak budeme môcť Bohu povedať: Bože, ďakujem ti za všetky duchovné dary, ale aj za slabosti, ktoré ma robia ešte viac závislým na tvojej pomoci. Tretím krokom by malo byť zušľachťovanie a liečenie. Zušľachťovanie všetkého dobrého v nás a liečenie našich slabostí. Trpezlivo a celý život učiť sa v ovládaní seba, seba krotiť, svoje vnútorné zlé skutky čo najviac otupovať. Aby sme mohli Bohu povedať: Bože, ty vidíš, že sa úprimne snažím. A napokon by sme mohli dôjsť do fázy v ktorej nadobudneme vnútorný pokoj, šťastie a radosť. Potom naše vonkajšie skutky budú vyrastať ako krásne kvety zo zdravej zeme. Potom budeme môcť Bohu povedať: Bože, chcem ti svojimi skutkami ďakovať, že sa dá žiť pred tvojím pohľadom čestne a úprimne.

MY      Mladá nemecká študentka takto píše do jedného náboženského časopisu: „V jednu nedeľu, počas sv. omše, počula som slová z 1. listu sv. Jána apoštola: „Každý, kto nenávidí svojho brata je vrah. A viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život“ (1 Jn 3, 15). Tieto slová ma vystrašili. Nemohla som nájsť pokoj ani v kostole, ani potom doma. Totižto od určitého času som sa nerozprávala so svojou priateľkou. Čo viac, nenávidela som ju a očierňovala som ju pred všetkými známymi. Podľa slov sv. Jána som teda „vrahyňa“. O čo vlastne išlo? Moja dlhoročná priateľka poznala rôzne tajnosti z môjho života. Sklamala ma. Povedala ich niektorým ľuďom a tí zasa ďalším. Či to však stačí, aby som ju nenávidela a stala sa v duchu „vrahyňou“ ? Celý týždeň som nemala pokoj. Keď som si pomyslela, že som „vrahyňa“, nemohla som ani v noci zaspať. Nasledujúcu nedeľu som sa pred sv. omšou stretla so svojou priateľkou. Zmierili sme sa a vrátil sa mi pokoj“ (S. Klimaszewski: Ewangelia w žyciu, Homilie na rok A, s. 143).

ADE    Určite, keď sme dnes išli do kostola, dali sme si záležať, aby sme pekne vyzerali. Teraz porozmýšľajme, ako vyzerá naše vnútro.

 

7. nedeľa v období cez rok

 

AI        Každý kňaz odslúži počas života niekoľko tisíc svätých omší. Omše sú obetované na rôzne úmysly: za nebohých, za zdravie, za novomanželov, za šťastný pôrod. Stáva sa ale veľmi zriedka, aby niekto prišiel a povedal kňazovi: mám nepriateľa, odslúžte za neho sv. omšu. Dokonca niektorí starší kňazi hovoria, že prišli za nimi aj takí veriaci, ktorí žiadali sv. omšu na úmysel, aby Boh potrestal ich nepriateľa.

KE      Mali by sme do svojich náboženských prejavoch zakomponovať úmysel, ktorý kresťania počúvajú už 20 storočí: „Milujte aj svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho nebeského Otca, lebo on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.“

DI        Prečo sa máme modliť za nepriateľov?

1. Máme byť synmi a dcérami nebeského Otca. Vieme, že každý z nás niečo zdedí po svojom pozemskom otcovi. Môžu to byť modré oči, alebo čierne vlasy, alebo vysoká postava, alebo znamienko na tele, alebo povaha. Otcovia sa aj často chvália, ako sa deti na nich podobajú. Ak máme byť deťmi nebeského Otca, mali by sme tiež po ňom niečo zdediť. On chce, aby sme predovšetkým zdedili lásku k nepriateľom. Ak sme to zdedili, môže sa s nami chváliť, že sa na neho podobáme. Ak nie, žijeme v klamstve. Hovoríme si, že sme Božie deti, ale na Boha sa nepodobáme. A ak sa teda nemodlíme za nepriateľov, o Božom otcovstve radšej nerozprávajme.

2. Hovoríme si honosne „bratia, sestry v Kristovi“. Aj v prirodzenom živote sa súrodenci na seba podobajú. Môžu mať dosť odlišného, ale aj veľa spoločného. Keď už nič iné, aspoň vonkajšie znaky. Ak má byť naším bratom Kristus, tak isto by sme sa mali na neho v niečom podobať. K nemu napríklad prišiel Judáš a Kristus sa nechal od neho pobozkať. Neodvrátil tvár od toho, ktorý ho zradil. A na kríži sa modlil za nepriateľov a prosil svojho Otca, aby im odpustil. Ak sa v tomto nepodobáme na Ježiša, tak sme veľmi ďaleko od príbuzenstva s ním. Sme skupina ľudí, ktorá sa neprávom zmocnila pomenovania: „brat v Kristovi a sestra v Kristovi“. A nikto na nás nikdy nepovie, že máme niečo z Krista.

3. Prečo sa máme ešte modliť za nepriateľov? O našich nepriateľoch povieme tisíce zlých slov. Povieme ich iným ľuďom, hovoríme ich aj Bohu. Keby sme len polovicu z tých slov premenili na modlitby za našich nepriateľov, zažili by sme dva efekty:

a) Naše srdce by sa naplnilo láskou a rozumnosťou a my by sme začali spoznávať, že vlastne ani nemáme nijakých nepriateľov. V modlitbe by sme ináč chápali veľa vecí.

b) Našimi modlitbami a sv. omšami by sme našim nepriateľom vyprosili také milosti od Boha, ktoré im on chce dať na základe našich modlitieb. Spoznali by sme, že našou zásluhou sa nepriateľ stáva lepším človekom.

Keď sa za nepriateľov nebudeme modliť a nepremeníme naše nadávky a zlorečenia na modlitby, tak tieto dva efekty nezažijeme. Naše srdce ostane stále plné nenávisti a hlúposti a naši nepriatelia sa ešte viac utvrdia v svojom nepriateľstve.

PAR    Počas francúzskej revolúcie roku 1848 bol ranený generál Damesme. Rehoľnej sestre, ktorá sa o neho starala, povedal: „Sestrička, tu je päť frankov. Obetujte ich na dve sv. omše. Jednu za toho, ktorý ma zabil a druhú za mňa.“ To boli jeho posledné slová. (Klimaszewski, s. 148).

MY      Denne sa viackrát modlíme Otče náš. Boha nazývame Otcom a prosíme ho, aby nám odpustil, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom. Porozmýšľajme niekedy nad slovami tejto krásnej modlitby. Dovoľme jej, aby sa nás zmocnila. Aby nás urobila naozaj synmi a dcérami nebeského Otca. Aby nás urobila bratmi a sestrami Krista. Aby nás naplnila láskou a múdrosťou.

ADE    Kňazi budú slúžiť aj naďalej sv. omše na rozličné úmysly veriacich. My budeme tak isto žiadať kňazov o sv. omše na naše úmysly. Možno zatúžime obetovať sv. omšu za našich nepriateľov. Ak by sme sa to nebodaj hanbili kňazovi povedať, stačí keď povieme, že chceme omšu na náš úmysel. Ježišova obeta na oltári určite pomôže nám aj našim nepriateľom.

 

8. nedeľa v období cez rok

 

V posledných rokoch sa dostáva do popredia sociálne učenie Cirkvi. Počas svojich dejín sa Cirkev stretávala a žila v rozličných politických a hospodárskych systémoch. Za toto obdobie získala veľa poznatkov a skúseností v sociálnych oblastiach života jednotlivca a spoločnosti. Preto koncom minulého storočia, ale predovšetkým v našom storočí, začínajú pápeži publikovať sociálne encykliky. A aj terajší Sv. Otec Ján Pavol II. obohatil sociálne učenie Cirkvi troma cennými encyklikami. On aj iní pápeži sa vyjadrujú k veľmi vážnym otázkam súčasného sveta. Patrí medzi ne dôstojnosť človeka, kritika hospodárskych a politických systémov, ktoré dôstojnosť človeka nerešpektujú, otázky práce a spravodlivej mzdy, problematika svetového mieru, rozdelenie sveta na bohatých a chudobných, existenčné ťažkosti rodín, nezamestnanosť a pod. Cirkev sa pritom neusiluje vytvoriť nejaký ideálny politický a ekonomický systém, lebo vie, že to nie je úplne možné. To ponecháva na jednotlivých občanov, aby spolupracovali na vytváraní takých štruktúr, ktoré im prinesú rozvoj v duchovnej i v materiálnej oblasti. Cirkev sa vyjadruje len vtedy a k tomu, keď vidí, že sú nerešpektované základné ľudské práva. Vyjadruje sa preto, lebo každého človeka pokladá za Božie dieťa, vykúpené krvou Ježiša Krista, a preto každý človek má právo na dôstojný a slušný život.

A z tohto pohľadu sociálneho učenia Cirkvi musíme rozumieť aj dnešné evanjelium. Slová Ježiša o tom, že sa nemáme starať o to, čo budeme jesť, čo budeme piť, čo si oblečieme, čo nás čaká zajtra, znejú na prvé počutie ako odmietnutie akýchkoľvek pozemských starostí. Nie je to ale pravda. Ježiš sa usiluje len o to, aby sme všetky tieto starosti nechápali ako to najhlavnejšie v našom živote. On nám dokonca sľubuje, že všetko to, čo potrebujeme, dostaneme, keď splníme jednú podmienku: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť.“ V čom je zmysel tejto tejto požiadavky? V osobe Ježiša Krista sa k nám priblížil Boh. Priblížil sa preto, aby prenikol človeka a svet láskou a spravodlivosťou. Ak sa mu to má podariť, musia si ľudia osvojovať život v láske a spravodlivosti. Preto sú povolaní na spoluprácu s Bohom. Ak sa rozhodnú pre ňu, začnú do svojho prostredia vnášať Ježišovo učenie. Budú vidieť vo všetkých ľuďoch bratov a sestry, ktorých si treba vážiť a ktorým treba pomáhať. Pochopia, že všetky dobrá, ktoré nám Boh dal, sú určené pre každého človeka. Ich radosť bude zviazaná s radosťou druhých. Bolesti iných budú aj ich bolesťami. Podniknú všetko preto, aby mali ľudia vytvorené podmienky pre svoj duchovný a materiálny rozvoj. Takto budú šíriť Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť. Boh bude takéto úsilia požehnávať a dopomôže im k tomu, aby za svoje úsilie dostali všetko, čo potrebujú pre život.

Predstavme si podnikateľa, ktorý vedie svoju firmu spravodlivo a váži si všetkých pracujúcich. Ak on bude trpezlivo budovať svoj podnik, ak bude zachovávať zákony, ak dá každému spravodlivú mzdu, ak nebude chcieť rýchlo zbohatnúť, ak si uvedomí svoju zodpovednosť za svojich podriadených, potom dosiahne stav pokoja a vzájomnej spolupatričnosti. Jeho zamestnanci sa nebudú strachovať o svoje každodenné potreby a on bude mať tiež všetko, čo potrebuje k slušnému životu. A teraz si predstavme podnikateľa, ktorý nechce podnikať na princípoch spravodlivosti a úcty. Takýto podnikateľ bude vidieť v pracujúcich len objekty na dosiahnutie bohatstva. Nebude zachovávať zákony a bude robiť „čierne“ obchody. Aký je efekt takého postupu? Bude predovšetkým stále nespokojný. Stále bude chcieť mať viac a viac. Jeho život bude naplnený strachom. Strachom, že sa mu niekto pomstí, strachom, že ho niekto okradne, strachom, že polícia odhalí jeho podvody. Jeho zamestnanci ho budú zasa nenávidieť. Budú sa cítiť ukrivdení a budú ho okrádať v presvedčení, že si berú, čo im patrí. Jeho stav bude pociťovať aj životný partner a deti. Aj v jeho rodine bude vládnuť strach.

Aj na takýchto dvoch porovnaniach vidieť, čo v praxi znamená hľadať alebo odmietať Božie kráľovstvo. A ak pozorne sledujeme svet okolo seba vidíme, že len láska a spravodlivosť prináša pokoj a radosť do života.

Smrťou Ježiša Krista na kríži je víťazstvo Božieho kráľovstva vybojované. Ale každého z nás čaká boj proti rozličným úkladom diabla. Pokiaľ dejiny trvajú bude sa odohrávať boj medzi dobrom a zlom v srdci človeka (porov. Centesimus annus 25). Nech sa ale každý z nás usiluje o budovanie Božieho kráľovstva tam, kde žije. Nech zákon lásky a spravodlivosti dominuje v našich rodinách, školách a pracoviskách. Podporujme všetky spoločenské aktivity, ktoré presadzujú myšlienky Božieho kráľovstva. Voľme do rozličných spoločenských funkcií ľudí spravodlivých a statočných. Podľa Sv. Otca k tejto úlohe sú pozvaní všetci ľudia dobrej vôle a zvlášť kresťania. Len takto pomôžeme budovať svet lepší a spravodlivejší. Len takto sa staneme spolupracovníkmi Boha, ktorý chce dať všetkým ľuďom, čo potrebujú pre svoj život.

 

Popolcová streda

 

Všetci žijeme v technicky vyspelej dobe. Veľa vecí, ktoré v minulosti boli súčasťou každodenného života, dnes pomaly zanikajú. Patrí medzi ne aj popol. V čase plynových a elektrických sporákov, mikorovlnných rúr a fritéz sa s popolom už takmer nestretávame. Dnes už nikto nechce mať nič spoločné s popolom. Je to spojené s predstavou špinavej a ťažkej práce, od ktorej chce mať každý pokoj. A predsa sa s touto nemodernou vecou stretávame dnes v kostole. Je to preto, lebo pre Cirkev má popol hlbokú a cennú symboliku.

Práve preto, že popol vzbudzoval nepríjemné pocity, stal sa v dávnych časoch symbolom bolesti a smútku. Keď sa ľudia dopočuli nejakú zlú správu, alebo sami si uvedomili, že sa svojím životom prehrešili proti Bohu, začali robiť pokánie. Ono spočívalo v tom, že si sypali popol na hlavu, alebo sa posadili do popola. Špinavý popol bol pre nich vonkajším znakom ľútosti a pokánia. Tento znak mal ale aj existenčný význam. Oni potom naozaj zmenili svoj život. Neostalo teda len pri vonkajšom symbole.

Keďže popol mal u starozákonného ľudu takýto význam, Cirkev nechcela tento symbol odstrániť. Vyhradila mu jeden dôležitý deň v roku, dnes, keď začína pôstne obdobie. Popolom zo spálených ratolestí, ktoré boli posvätené pred rokom na Kvetnú nedeľu, kňaz robí na čelo malý znak alebo krížik. S týmto znakom posiela Cirkev svojich veriacich prežívať pôstnu dobu. Pritom si Cirkev uvedomuje, že dnešný človek už nie je schopný úplne tento symbol pochopiť do takej miery, aby zmenil jeho život. Preto chce, aby sa popol dotkol nielen nášho čela, ale predovšetkým nášho srdca.

A takto chápme aj my znak popola na čele. Prenesme ho z čela do našich sŕdc. Naše srdcia sú možno zasiahnuté rozličnými chorobami. Napríklad hlavnými hriechmi, ktorými sú pýcha, lakomstvo, závisť, smilstvo, nemiernosť v jedení a pití, hnev a lenivosť. Tak isto môžu byť ohrozované aj nenávisťou a zlobou. Niekoho srdce môže trpieť pod ťarchou nezachovávania Božích, Ježišových a cirkevných príkazov. Preto objavujme v nasledujúcich dňoch naše rany na srdci a hľadajme diagnózu na ich vyliečenie. Pomáhať nám môžu všetky biblické čítania v pôstnej dobe, ktoré nás budú vyzývať na obrátenie a zmenu života. Prihovárať sa nám bude aj pobožnosť krížovej cesty. Nezúčastňujme sa na nej len zo zvyku, ale predovšetkým s túžbou uveriť Ježišovej láske ku každému z nás a odpovedať na ňu našou láskou. Všetky naše modlitby a skutky sebazáporu nám chcú tiež pomôcť posvätiť naše srdcia. S túžbou po uzdravení srdca pristúpme aj k sv. spovedi. Otvorme si preto dnes srdcia pre milosti, ktoré ponúka pôstna doba. Naším najkrajším darom zmŕtvychvstalému Kristovi budú naše vyliečené srdcia. 

 

Prvá pôstna nedeľa

 

AI         V dnešnej dobe sú populárne rozličné testy. Na svete je už veľmi málo profesií, kde by nečakal uchádzača o zamestnanie test. Všade je snaha zistiť, aké sú schopnosti človeka, čo možno od neho očakávať, či sa bude dať na neho spoľahnúť, či zvládne svoju budúcu profesiu. Podobne je to u uchádzačov na vysokú školu alebo záujemcov o prijatie do nejakej športovej organizácie.

KE       Aj Ježiš Kristus sa na začiatku svojej verejnej činnosti podrobuje náročnému testu. Pripravil mu ho diabol vo chvíli, keď skončil štyridsaťdňový pôst.

DI        Ježiš sa nachádza v dvojakom rozpoložení. V prirodzenom poriadku je jeho telo slabé. Ak človek neprijíma potravu toľko dní, tak to musí pociťovať jeho organizmus. Diabol vychádzal z tohto predpokladu. Myslel si, že Ježiš je v tejto chvíli najzraniteľnejší. Lenže v nadprirodzenom poriadku bol Ježiš naplnený vnútornou silou. Po 40 dňoch a nociach modlitieb na púšti bol dokonale pripravený na diablovu skúšku.

Pre nás je dôležité vedieť aj to, v čom bol Ježiš pokúšaný. Prvé pokušenie malo za cieľ presvedčiť Krista, aby uznal, že hmota je dôležitejšia ako duch. Že dôležitejší je chlieb a všetky pozemské dobrá ako starosť o dušu a vlastnú spásu. Preto vyzýva Ježiša, aby premenil kamene na chleby. Ježiš v tej chvíli neodmieta potrebu chleba, ale jasne dodáva, že:  „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“

Druhé pokušenie je namierené na božstvo Ježiša. Diabol ho žiada o kaskadérsky kúsok. Ak je Boží Syn, nebude pre neho problém zoskočiť z chrámu. Veď čože sa mu môže stať? Anjeli sú pripravení, aby ho počas pádu vzali na ruky, a on sa nedotkne zeme. Diabol mal možno pravdu. Nebeský Otec by v tej chvíli nedovolil smrť svojho Syna. Ale Ježiš vie, že nemá právo pokúšať svojho Otca. Lebo vzťah medzi ním a Otcom je postavený na základe lásky a poslušnosti, a nie trúfalosti a nezodpovednosti.

Tretie pokušenie je zo strany diabla najodvážnejšie. Chce donútiť Ježiša, aby sa mu klaňal, aby ho uznal za „knieža tohto sveta“ (Jn 12, 31). Za jedno poklonenie mu sľubuje všetky bohatstvá sveta. Ježiš radikálne a jednoznačne vyhlasuje, že klaňať a slúžiť sa môže jedine Bohu.

Ježiš zvládol tento test a mohol tak začať uskutočňovať svoju triumfálnu cestu na kríž.

PAR    Všetci znalci Sv. písma a teológovia sa zhodujú v tom, že Ježiš sa podrobil tomuto testu, tejto skúške aj kvôli nám. Akoby nám chcel povedať: Keď si diabol dovolil pokúšať mňa, o to viac si dovolí pokúšať vás. A preto týmto ťažkým diabolským testom musí prejsť každý človek. A to, čo žiadal diabol od Ježiša, žiada aj od každého človeka.

Ak by niekto písal dejiny ľudstva z pohľadu troch diablových pokušení, asi by nestačil papier na opísanie diablových víťazstiev nad človekom. O všetkých tých zradách ľudí. O zapredaní duší. O túžbe po bohatstve a moci. O podvodoch, ktorých sa dopustil človek, len aby mal viac ako iní. O kariéristoch, ktorí išli aj cez mŕtvoly za svojou slávou. Ale tak isto veľa papiera by sa spotrebovalo na opísanie všetkých statočných ľudí, ktorí v žiadnej dobe a v žiadnej situácii nepodľahli vábeniam a sľubom diabla.

Tak isto nikto z nás tu prítomných asi nemôže povedať, že diabol aj jeho neoslovil. Len Boh, diabol a my vieme, ako sme na to oslovenie reagovali. Bolo by vhodné, aby sme znova z pohľadu nášho života uvažovali o všetkých troch pokušeniach. Ale vzhľadom na to, že začíname prežívať pôstnu dobu, zamyslíme sa nad pokušením, ktoré je najaktuálnejšie. Je to druhé pokušenie, v ktorom diabol nahovára Ježiša, aby sa vrhol z chrámu dolu. Toto pokušenie sa definuje aj ako spoliehanie sa na Božie milosrdenstvo. V konkrétnom správaní to znamená, že niekto hreší s presvedčením, že Boh mu aj tak odpustí.

Nám diabol nenavrhuje, aby sme vyšli na vežu a skočili dolu. On nás oslovuje rafinovanejšie: Máš strach dopustiť sa hriechu? Veď je to maličkosť. Veď koľkí pred tebou to isté urobili. A čo sa im stalo? Nezahynuli. Zem sa pod nimi neotvorila a peklo ich nepohltilo. Alebo nám šepká takto: Bojíš sa? Váhaš? Čo sa ľakáš? Dnes zhrešíš, zajtra sa vyspovedáš. Ak zajtra zhrešíš, pozajtra sa vyspovedáš. Myslíš, že nedostaneš odpustenie? Ale veď Boh je milosrdný. Je tvoj Otec a on ti uzná, že sa môžeš potknúť. Alebo pokračuje ďalej: Ty si myslíš, že pre nejakú maličkosť, pre nejaký bagateľ, by ťa Boh naveky zatratil? Veď to nie je logické. To ľudský rozum nemôže prijať. Čo sa bojíš? Boh taký ukrutný nie je. To si ho len farári takého vymysleli, aby veriacich zastrašovali. Alebo príde s ďalším návrhom: Boh predvída tvoju krehkosť. On ťa takého stvoril, že v tebe pracujú takéto sily. Preto aj Kristus zomrel za teba na kríži. A ty, keď zhrešíš, len dosvedčíš, že nezomrel nadarmo.

MY      Aby nás diabol takýmto rafinovaným spôsobom neoklamal, musíme použiť obranné prostriedky, aké použil Ježiš. Na prvom mieste to bola u neho modlitba. Nie minútová modlitba. Nie modlitba v polospánku. Nie nejaká neužitočná povinnosť. On sa dokázal modliť dlho. Niekedy celú noc. Dnes sme počuli, že aj 40 dní v jednom kuse. On sa úprimne rozprával so svojím Otcom. On bol v modlitbe úplne napojený na Otca. On Otca pri modlitbe počúval. Preto aj naša modlitba sa musí podobať na Ježišovu modlitbu. Len tak budeme schopní v každej chvíli života odolať rozličným útokom diabla.

ADE     Možno nás v živote čakajú ešte rozličné testy. Budú možno rozhodovať o našom štúdiu, o našej práci a o našom existenčnom zabezpečení. Ak tieto testy zvládneme, budeme mať určite radosť. Stará múdrosť hovorí, že ani diabol nespí. Aj on nám ešte každému pripraví náročné skúšky. Ak v nich obstojíme, dosiahneme najväčšie víťazstvá, aké je možné získať počas života. Od nás to chce len jedno: pripravovať sa a postupovať ako Ježiš.

 

Druhá pôstna nedeľa

 

AI         Čítal som o manželoch, ktorí veľmi čakali na narodenie dieťaťa. Radosť z jeho narodenia však bola krátka. Dieťa sa narodilo s paralýzou nôh. Lekár povedal matke: nič z neho nebude, nikdy nebude chodiť. Je to hrozná správa pre matku. Ona ale nerezignovala. Začala bojovať o zmysel života pre svoje dieťa. Zanechala prácu v zamestnaní. Urobila si rehabilitačný kurz. Dostala sa do kruhov trpiacich ľudí. Nadviazala kontakt s rodinami podobne chorých detí. Každý deň veľa času venovala svojmu dieťaťu. Do základnej školy nosila syna na rukách. Neskoršie ho tlačila na invalidnom vozíku. Syn, o koľko bol obmedzený pohybovo, o toľko bol rozumovo nadaný. S veľmi dobrým prospechom končí základnú aj strednú školu. Ba ešte dokázal aj promovať na vysokej škole. Stal sa hodnotným pracovníkom. Po narodení lekár matke povedal: Nič z neho nebude. Milujúca matka dokázala, že sa mýlil. Po rokoch je hrdá na svojho syna. Ale syn je ešte viac hrdý na svoju matku. Za to, čím je, vďačí odvážnej láske svojej matky. (Cit. E. Staniek: Ewangelia dziš; A, T. 1 s. 63).

KE     Čo tá matka vlastne dokázala? V duchu dnešného evanjelia by sme mohli povedať, že vystúpila na vrch Tábor a zažila radosť.

DI        Z vlastnej skúsenosti vieme, že za každým úspechom stojí námaha a odvaha. A práve udalosti na hore Tábor sú symbolom námahy, odvahy a šťastia. Keď stojíme pod nejakým kopcom, máme len dve možnosti. Buď odvážne vykročíme smerom k vrcholu a tam zažijeme radosť z výšky, alebo sa kopca naľakáme a nebudeme mať nijaký zážitok. Aj apoštoli mali podobné možnosti. Ak by sa im nebolo chcelo ísť s Ježišom na vrch Tábor, neboli by mali zážitok z jeho premenenia. Ale keďže nasledovali Ježiša, mali taký mocný zážitok, že tam chceli stavať stany a ostať tam čím najdlhšie.

Ježiš však chcel, aby všetci ľudia prežili niečo podobné ako apoštoli. Vo svojom učení preto neraz hovoril o námahách, ktoré vedú k radosti a zážitku. Tak môžeme chápať jeho slová: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mk 8, 34); alebo vetu: „Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia“ (Mt 7, 13); alebo hriešnikom radí, aby si odťali ruku, nohu a vylúpili oko, ak ich zvádzajú na hriech (porov. Mk 9, 43-47); alebo bohatému mladíkovi povedal: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi“ (Mt 19, 21); alebo nás všetkých vyzval, aby sme milovali nepriateľov a dobre robili tým, čo nás nenávidia (porov. Mt 5, 43-48; Lk 6, 27-28).

Aj z týchto niekoľkých Ježišových slov je zrejmé, že cestu k náboženskému zážitku a stretnutiu s ním, musí sprevádzať odvaha a námaha.

PAR    Ak chceme prežiť aj my chvíle radosti a zážitkov, musíme mať odvahu vystúpiť na náš vrch Tábor. Ktoré sú tie naše vrchy?

Už pri krste naši rodičia a neskoršie my sami pri prvom sv. prijímaní a birmovke sme odpovedali na otázku: „Zriekate sa zlého ducha?“ Odpovedali sme: „Zriekam sa“. V tejto odpovedi sa nachádza aj odvaha ,aj vrch Tábor. Veď či nemusí mať človek odvahu, keď sa rozhodne bojovať proti mocnostiam zla a proti hriechu? Je potrebná taká odvaha, akú mal Dávid v boji proti mocnému Goliášovi. Keď však človek zvíťazí, zažije radosť z Tábora. Máme skúsenosti s takýmito víťazstvami? Ak nie, je to preto, že nemáme odvahu bojovať proti zlu a hriechu.

Alebo pri sobáši si sľubujú manželia úctu, lásku a vernosť na celý život. Aj na nich čaká odvaha a Tábor. Celý život musia odvážne bojovať o krásu svojho manželstva a rodiny. Ak prekonajú všetky prekážky, ich rodina sa premení na Tábor, kde sa všetci šťastne cítia. Ak manželia ostali len pod kopcom, len pri sľuboch, ak sa im nechcelo ísť na vrchol, tak hovoria častejšie o manželskom pekle a rozbitej rodine. Pýtajte sa sami seba, milí manželia, v akom stave sa nachádza váš vzťah a vaša rodina? Dokázali ste niečo? Alebo ste ostali dole a žijete medzi priemerom?

Alebo život podľa Božích prikázaní. Žijeme v prostredí, kde veľa ľudí nežije podľa Božích noriem. Poznáme ľudí, ktorí majú svoju vlastnú morálku. Preto človek, ktorý chce žiť podľa priania Boha, potrebuje veľa odvahy. Ale len ten môže zažiť skutočnú radosť, kto Božie príkazy premení na súčasť svojho každodenného života. Kto si môže povedať, že ako by som nemohol žiť bez srdca, tak nemôžem žiť bez prikázaní? A kto si môže toto povedať, tak už sa nachádza na vrchole Tábora radosti, čistého svedomia a spokojnosti. Veď či nestojí za každou osobnou tragédiou odmietnutie Boha s jeho predpismi? Sme aj my o tom presvedčení? Koľko z desiatich príkazov tvorí súčasť nášho správania a koľké sme ešte do svojho života neprijali?

MY      V tomto roku budú Letné olympijské hry v Atlante. Športovci z celého sveta sa na ne pripravujú. Vieme, že v jednotlivých disciplínach môže vyhrať len jeden športovec. Ale povie azda nejaký športovec: Ja viem, že aj tak nevyhrám, a tak sa nebudem pripravovať? Nie, každý povie: Chcem tam byť, lebo je to veľký zážitok; chcem dosiahnuť čo najlepší výkon, aby som urobil radosť sebe aj tým, ktorí ma podporujú; chcem dobre reprezentovať, aj keď nevyhrám. Účasť na olympiáde a čo najlepší výsledok bude pre každého osobným Táborom radosti.

A čosi podobné chce od nás aj Ježiš. Chce, aby sme každý podľa svojich schopností a možností vystúpili na tú svoju horu, kde budeme možno sami, ale možno aj s inými, kde ale budeme predovšetkým šťastní. Preto nám ponúka pôstnu dobu, aby sme zamysleli nad sebou, aby sme získali chuť znova sa premôcť tam, kde je to potrebné, aby sme uvažovaním nad jeho odvahou a utrpením načerpali sily a išli za svojím cieľom, na svoju horu Premenenia.

ADE             Spomeňme si ešte na ženu, ktorej lekár povedal: Z vášho syna nič nebude. Ona dokázala opak. Aj nás možno všelikto a všeličo znechucuje. Nepodľahnime! Boh pomôže každému, kto má chuť a odvahu v živote niečo dokázať alebo zmeniť.

 

Tretia pôstna nedeľa

 

AI         Človek všeličo rád počúva. Môže to byť napríklad hudba, rozhlasová relácia alebo niekedy aj klebety. Čo však človek nerád počúva, je „pravda o sebe“. Je to vtedy, keď pravda o ňom mu nerobí veľkú česť.

KE       Počuli sme jeden z najdlhších evanjeliových úryvkov, aké sa čítajú počas roka. Podrobný opis stretnutia Ježiša so ženou Samaritánkou. Opis má prvky dramatického diela. Pokojný začiatok, vyvrcholenie a radostný koniec. Vyvrcholením rozpravy je chvíľa, keď Kristus prikazuje žene, aby priviedla muža. Žena mu odpovedá: „Nemám muža“. Ježiš na to: „Dobre si povedala: Nemám muža. Mala si totiž piatich mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvojím mužom. Správne si to povedala.“

DI        Ježiš sa so ženou stretol na rovine horúcej pravdy o jej živote. Žena mohla reagovať dvojakým spôsobom. Povedať Ježišovi, nech sa do nej nestará, alebo dať mu za pravdu. Vybrala si druhú možnosť. Tým, že dala Kristovi zapravdu, otvorila si srdce pre nový vzťah k Bohu. Dovtedy si myslela, že stačí vystúpiť na samaritánsku posvätnú horu Garizim a tam sa klaňať Bohu. Ježiš jej však vysvetlil, že Bohu sa má klaňať v „Duchu a pravde“. To znamená, že nie je dôležité, na akom mieste sa človek klania Bohu, ale dôležitá je kvalita jeho života, s ktorým prichádza pred Boha. Miesto a vonkajšie prejavy vzťahu k Bohu sú len ľudským dodatkom, dôležitý je stav duše alebo srdca. 

PAR    Všeličo by sme chceli vedieť. Chceli by sme viac vedieť o Bohu, o živote a o svete. Dnes, keď počúvame rozhovor Ježiša sa ženou, nemali by sme odmietať poznať pravdu o sebe. Ako žijem? Čo robím? Kam smerujem? Čo chcem dokázať? Aký mám zmysel života? Aké hriechy skrývam? Žijem v Duchu a pravde?

            Ruský filozof a básnik Vladimír Solovjov (1853-1900), bol raz hosťom v jednom kláštore. S jedným mníchom sa rozprával dlho do noci. Po rozhovore sa chcel vrátiť do svojej izby. Na chodbe však bola hlboká tma a nemohol nájsť svoje dvere. Všetky dvere boli rovnaké a nemohol už trafiť ani k mníchovi, s ktorým sa rozprával. Keďže nechcel rušiť prísne kláštorné ticho, rozhodol sa, že sa bude do rána prechádzať po chodbe. Len čo sa objavil prvý záblesk rannej zory, filozof bez ťažkostí našiel dvere svojej izby, okolo ktorých cez noc veľakrát prešiel. Keď neskoršie uvažoval o tejto udalosti, napísal: Podobne je to s tými, ktorí hľadajú pravdu. V čase nočného hľadania chodia okolo nej, ale ju nevidia. Aby ju našli, je potrebné svetlo.

            Aby sme aj my našli a poznali pravdu o sebe, potrebujeme svetlo. Tým svetlom pre nás je Ježiš a jeho slovo. Len v ňom, ak chceme, môžeme nájsť pravdu o sebe. Ak toto Svetlo odmietneme, odmietneme aj pravdu o sebe. Budeme stále tí, ktorí veria len tej „svojej pravde“. V tejto svojej pravde si bez problémov odôvodníme svoje hriechy, svoje nečestné postoje, svoju nenávisť, všetky svoje zlé skutky. Môže to ísť až tak ďaleko, že nadobudneme presvedčenie, že len Boh a my sme dokonalí. Tak ako v civilnom súde nie je možné, aby jedna osoba bola aj sudca aj obhajca, tak to nie je možné ani v osobnom živote. Lebo každému je bližšie sám seba obhajovať ako súdiť. Preto potrebujeme svetlo, potrebujeme normu, potrebujeme zrkadlo, v ktorom sa vidíme. Potrebujeme Ježiša, aby sme ho počúvali a nasledovali v tom, čo povedal aj v dnešnom evanjeliu: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal.“

MY      V týchto dňoch sa nám ponúka stretnutie s Ježišom medzi štyrmi očami vo sviatosti zmierenia. Pristupujem k tejto sviatosti s úprimnou túžbou poznať pravdu o sebe? Ježiš nás nechce v tejto sviatosti podceňovať a ukázať nám, akí sme zlí. On nám chce pomôcť, tak ako Samaritánke, aby sme žili v Duchu a pravde. Chce nás priviesť k poznaniu, že nestačí, ak si splníme nejaké náboženské úkony, a pritom nám vôbec nezáleží na akosti nášho života. On chce, aby naše veľkonočné spovede neboli len splnením cirkevnej požiadavky, ale aby boli podnetom pre opravdivú zmenu života. Lebo len v zmenenom živote, v novom živote, v duchovnom živote budú mať zmysel všetky naše vonkajšie náboženské prejavy.

ADE     Možno sa nám stane, že nielen tu v kostole, ale aj inde sa dozvieme pravdu o sebe. Nie všetci, ktorí sa o nás vyjadrujú, musia mať pravdu. Ak nám ale povie pravdu napríklad naša matka, náš otec, naša žena, náš muž, náš súrodenec, náš dobrý kolega, náš dobrý spolužiak, náš duchovný otec, nezarmucujeme sa. Ich ústami hovorí tiež Ježiš.

 

Štvrtá pôstna nedeľa

 

AI         Vedieť sa z niečoho radovať patrí k podstate ľudskej prirodzenosti. Zdroje radosti sú rozličné. Radosť zo zdravia. Radosť z detí. Radosť zo študijných výsledkov. Radosť z práce. Je ešte jeden zdroj radosti, ktorý však neprináša radosť každému. Je to radosť z toho, ak druhého človeka stretne šťastie. Je, žiaľ, málo ľudí, ktorí by sa vedeli tešiť zo šťastia druhého.

KE       Vieme si asi predstaviť, aké šťastie prežíval slepý muž, ktorému Ježiš vrátil zrak. Byť od narodenia slepý a zrazu vidieť je naozaj šťastie, o ktorom sa dá ťažko hovoriť a písať. Logika by nám mala hovoriť, že všetci, ktorí slepého poznali a videli, by sa mali s ním radovať. Ale ani ľudia v časoch Ježiša neboli iní ako my. Netešili sa.

DI        Netešili sa jeho susedia, ktorí ho dennodenne vídali žobrať. Dokonca niektorí pochybovali o jeho totožnosti a pokladali ho za iného človeka. Netešili sa ani farizeji. Začali nadávať na Ježiša, že zázrakom porušil predpisy soboty. Vypočúvali slepého a chceli ho presvedčiť, že nebol slepý, a keď sa im to nepodarilo, nazvali ho hriešnikom a vyhnali ho preč. Čo je najzaujímavejšie, netešili sa ani rodičia uzdraveného. Síce sa priznali, že je to ich syn, ale sa vyhovárali, že nevedia, ako je to možné, že vidí, že nevedia, kto mu vrátil zrak, aby sa radšej pýtali syna, veď už je dospelý.

            A tak sa radoval len uzdravený. Je veľmi sympatické, že nepodľahol tlaku ani obyčajných ľudí, ani farizejov. Ježiš akoby si nechal čas pozorovať, ako sa bude správať bývalý slepec. Keď zistil, že bol statočný a nezaprel ho, ešte raz sa s ním stretol a predstavil sa mu, že on je Syn človeka, čo v židovskej tradícii znamenalo Mesiáš. Uzdravenému už nič iné neostávalo, len padnúť pred Ježišom na kolená.

PAR    Všetky pôstne kázne alebo homílie sú zamerané na to, aby stretnutie s Ježišom v tejto dobe prinieslo zmenu do nášho života. Povedané v duchu pôstnych evanjelií: aby sme sa stretli s ozdravujúcou Ježišovou láskou. Všetky zázraky a rozličné formy pomoci, ktoré Ježiš poskytol chorým a hriešnikom, im priniesli radosť do života. Ale ako dosvedčuje dnešné evanjelium, nepriniesli vždy radosť do života ich blízkych a známych. A s týmto faktom musíme počítať aj my.

            Veľa sa hovorí a píše o vplyve prostredia na jedinca. Nemôžeme ale jednoznačne tvrdiť, že prostredie má totálny vplyv na človeka. Existujú silní jedinci, ktorých prostredie neovplyvní v negatívnom zmysle. Skôr oni dokážu vplývať užitočne na prostredie. Ale predsa vo väčšine prípadov sú ľudia ľahko ovplyvniteľní a zmanipulovateľní prostredím. Dosvedčujú to aj skúsenosti ľudí, ktorí absolvovali protialkoholické a protidrogové liečenie. Je len málo takých, ktorí po ukončení liečebnej kúry dokázali abstinovať a nedrogovať. Príčinou je to, že prostredie, do ktorého sa vrátili, im nepomohlo, ale práve naopak. Znova začal tlak, ovplyvňovanie a výsmech, ktorému oni opäť podľahli.

            Čosi podobné sa môže odohrávať aj na rovine náboženskej. Človek, ktorý chce napríklad po svätej spovedi radikálne zmeniť svoj život, môže počítať s tým, že v jeho prostredí ho čaká niekoľko ľudí, ktorí budú mať z jeho rozhodnutia radosť. Ale asi viac ľudí sa bude snažiť, aby mu jeho rozhodnutie prekazili a znechutili. Priemerná masa neznáša, keď chce niekto vystúpiť a žiť ináč. Hneď má po ruke rozličné argumenty. Počnúc výsmechom, že sa stáva náboženským fanatikom, a končiac argumentom, že v dnešnej dobe nemá zmysel umravňovať vlastný život. A takýto postoj nemusí charakterizovať neveriacich, tí sú často tolerantní. Sú to niekedy priemerní kresťania, ktorí nedovolia, aby sa niekto zmenil a žil hodnotnejšie. Sme to my, kresťania, ktorí si nevedia predstaviť a uveriť tomu, že niekoho Boh volá a Ježiš oslovuje, aby zmenil svoj život.

MY             Cenným príkladom pre nás v tejto problematike je postava sv. apoštola Pavla. Zázračným Ježišovým zásahom sa premenil z nepriateľa Ježiša a kresťanov na horlivého učeníka. Jeho obráteniu tiež všetci neverili a pochybovali o jeho úprimnosti. Ananiáš, ktorý ho pokrstil, nechcel spočiatku v zjavení veriť ani Ježišovi, že tento nepriateľ Cirkvi je vyvolenou Božou nádobou. Židia v Damasku ho za jeho horlivosť pre Ježiša chceli dokonca zabiť. Báli sa ho aj učeníci v Jeruzaleme a keby sa ho nebol zastal Barnabáš, asi by ho neboli prijali medzi seba. Preto nás sv. Pavol všetkých povzbudzuje a je nám vzorom, aby sme sa nikdy nikým nenechali znechutiť, ak sme sa rozhodli pre zmenu života. Musíme počítať so skúškami, ale aj s Božou pomocou. Boh nám dá silu a dá nám aj ľudí, ktorí sa budú z nášho obrátenia radovať.

ADE     Možno je to niekedy ťažké tešiť sa zo šťastia druhých ľudí. Možno, ale nie všetko, o čom si myslíme, že je šťastím pre iných, v skutočnosti šťastím je. Je to ale vždy veľké šťastie, keď sa chce niekto obrátiť a zmeniť svoj život. Z toho by sme sa naozaj mali úprimne radovať a takémuto človeku pomáhať zo všetkých síl.

 

Piata pôstna nedeľa

 

AI         Ak dávajú v televízii nejaký seriál, býva zvykom, že hlásateľka v krátkosti zopakuje predchádzajúci dej. Aj my si môžeme tejto chvíli zopakovať evanjeliové udalosti pôstnej doby. Ježiš sa najprv stretol s diablom, ktorý ho pokúšal. Potom sa stretol s apoštolmi na hore Tábor a pred ich očami sa premenil. Nasledovalo stretnutie so ženou Samaritánkou, ktorej vysvetlil, v čom spočíva klaňanie sa Bohu. Minule sme čítali o stretnutí so slepcom, ktorému Ježiš vrátil zrak. A dnes sme svedkami ďalšieho stretnutia.

KE       Je to stretnutie so sestrami Martou a Máriou vo chvíli, keď ich brat Lazár je už štyri dni v hrobe. Ako všetky predchádzajúce stretnutia, aj toto je pre nás poučné a povzbudivé.

DI             Všimnime si skutočnosť, že Ježiš prichádza do rodiny, ktorú navštevoval aj predtým a o ktorej nám evanjelista píše, že Ježiš jej členov miloval. Z nášho pohľadu by sme mohli povedať, že to bola privilegovaná alebo obľúbená Ježišova rodina. Z takéhoto vzťahu by malo vychádzať aj mimoriadne správanie všetkých zainteresovaných. Čo znamená, že Ježiš mal chrániť súrodencov od každého zla a súrodenci si to mohli od Ježiša nárokovať, veď pomáhal aj takým, ktorých nepoznal. Okolnosti okolo Lazárovej smrti nám však ukazujú, že to nebolo tak, ako by sme si to my predstavovali.

            Sestry odkázali Ježišovi: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ V odkaze cítiť určitú jemnosť Marty a Márie. Možno niekto iný na ich mieste by odkázal: Tvoj priateľ ochorel, príď rýchlo a uzdrav ho! Oni ale neposielajú žiaden rozkaz. Uspokojujú sa s oznámením o zhoršenom zdravotnom stave brata, ale rozhodnutie, čo robiť, ponechávajú na Ježiša. Ježiš tiež hneď neuteká do Betánie, aby uzdravil Lazára. Vedel, že Lazár zomrie, a aj to, že za niekoľko dní ho vzkriesi z mŕtvych. Predsa neposiela takýto odkaz sestrám. Ponecháva ich, aby prežili celú tú tragédiu a hrôzu, ktorá je spojená so smrťou milovaného súrodenca. Aby spoznali všetky tie starosti, ktoré spôsobuje zorganizovanie pohrebu.

            Keď Kristus napokon prišiel do Betánie, Marta ho privítala slovami: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol zomrel.Podobne ho za chvíľu privítala aj Mária. Ani v týchto slovách necítiť výčitky typu: Pane, toľkých si už uzdravil, a nášmu bratovi a tvojmu priateľovi si dovolil zomrieť. Prijímajú ho vo svojom dome s rovnakou žičlivosťou a nádejou. Až potom, po všetkých bolestiach a smútku Marty a Márie, nasleduje zázrak vzkriesenia Lazára. Ježiš plní, čo povedal predtým apoštolom, že Lazárova choroba a smrť je na Božiu slávu, aby bol ňou on sám oslávený. A okrem toho, týmto zázrakom prináša radosť rodine, ktorú miloval.

PAR    Takýto má byť teda vzťah medzi skutočnými priateľmi Ježiša. Ježišovi jeho priatelia vždy ponechávajú slobodu, aby sa sám rozhodol. To je ale aj to najťažšie vo vzťahu k Ježišovi. A pravdepodobne aj my sami máme s tým problém. My sa podobáme na Martu a Máriu akurát v tom, že tak isto rýchlo oznamujeme Ježišovi naše problémy alebo blížiace sa tragédie. My ale nechceme, aby sa Ježiš rozhodol tak, ako on chce. My mu prikážeme, aby sa rozhodol tak, ako my chceme.

            Spomeňme si tie rozličné výčitky, ktoré sme v živote adresovali Ježišovi. Modlím sa za seba, a nie som zdravý. Modlím sa za svoje dieťa, a nie je zdravé. Modlím sa za svojho muža, a nie je zdravý. Prosil som, aby môj blízky nezomrel, a predsa sa tak stalo. Zachovávam všetky prikázania, a predsa sa mi nevyhýbajú rozličné bolesti. Robím si prvé piatky, ale všetko ide ináč, ako by som si ja predstavoval. Poznám toho a toho, ktorý sa ani nemodlí, ani nechodí do kostola, a predsa je zdravý a dlho žije.

            Nemyslím si, že Ježiš nemá pochopenie pre naše výčitky. Že by ich pokladal len za prejav našej slabej viery. On vie, že nie sme zo železa, aby sme všetky ťažkosti a bolesti prijímali bez problémov a s radosťou. Chce nám ale pomôcť, aby sme v týchto výčitkách nežili dlho a nebodaj v nich aj zomreli. Aby sme postupne pochopili, že každá bolesť a smrť má veľkú hodnotu, ktorú možno v prvej chvíli nechápeme. Ježiš však chce postupne každému pomôcť, aby objavil zmysel nejakej tragédie. Sú to tie jeho vzkriesenia z našich bolestí, ktoré pocítia tí, ktorí ponechali Ježišovi slobodu.

MY      Známa je legenda o matke, ktorej zomrel syn. Vo svojom smútku si nevedela rady a preto navštívila mudrca s prosbou: „Poznáš nejaké modlitby a prosby, ktoré by pomohli môjmu synovi vrátiť život?“ Mudrc jej odpovedal: „Prines mi horčičné zrnko z domu, kde nepoznajú žiadne utrpenie. Potom vyženieme smútok z tvojho života.“ Žena sa teda vydala na cestu hľadať zrno. Skoro prišla k jednému peknému domu, zaklopala na dvere a pýta sa: „Hľadám dom, v ktorom neskúsili žiadnu bolesť. Som v takom dome? Je to pre mňa veľmi dôležité.“ Obyvateľ domu jej odpovedá: „Ste na zlom mieste. My sme v poslednom čase zažili veľa zla.“ A začal jej o tom rozprávať. Odišla a hľadala iný dom, kde nepoznajú utrpenie. Ale kdekoľvek prišla, či už medzi chudobných alebo bohatých, všade jej povedali: Niet domu bez utrpenia. A opäť počúvala nárek druhých ľudí, a bez toho, že by si to bola uvedomovala, zabudúdala, že ma hľadať horčičné zrnko. V stretnutiach s bolesťou druhých ľudí pomaly sa liečila z vlastnej bolesti. (Cit. Der Prediger und Katechet; 3/1993, s. 293).

            Aj táto múdra legenda nás poučuje, aký zmysel má utrpenie Ježišových priateľov. Je tu často aj preto, aby sme sa cez naše utrpenie priblížili k utrpeniu druhých ľudí.

ADE     Ježišu, pomáhaj nám prežiť všetky trápenia a starosti v dôvere, že ty nikdy nezabudneš pomôcť svojím priateľom.

 

Kvetná nedeľa

 

            Byť populárnym je túžbou nejedného človeka. Neraz môžeme obdivovať politikov, športovcov, hercov, spevákov a ľudí z iných profesií, ktorí sa dokázali vypracovať na špicu spoločenského postavenia a uznania. Dopomohlo im k tomu vlastné úsilie, ale často aj reklama a novinári, ktorí dokážu vytiahnuť človeka na vytúžený piedestál popularity a slávy. Je veľa tých, ktorí sa stali populárnymi, ale málo je takých, ktorí v popularite zomreli. Často tí, ktorí niekoho zvelebovali, za nejaký čas ho dokázali nenávidieť. Ľudia dokázali stavať slávnym sochy, ale tí istí ľudia ich dokázali rozbíjať.

            V dnešnú nedeľu sme počuli dva protichodné výkriky: „Hosana synovi Dávidovmu!“ a „Ukrižovať ho!“ Pri vstupe do Jeruzalema je Ježiš na vrchole popularity. Ľudia mu pripravili ovácie. Cestu mu vystlali plášťami a ratolesťami. Volajú mu Hosana na slávu. Rozrušený je celý Jeruzalem. Za niekoľko dní sa tých istých ľudí Pilát opýta: „Koho vám mám prepustiť: Barabáša, alebo Ježiša, ktorý sa volá Kristus?“ Očakávali by sme, že ľud bude pokračovať v atmosfére z nedele a bude kričať: Prepusť Ježiša a ukrižuj Barabáša. Ľudia sa ale nechali za pár dní natoľko zmanipulovať veľkňazmi a staršími, že z celých pľúc a úst kričia: Ukrižovať ho! – a myslia tým Ježiša. Ľudská prirodzenosť Ježiša v tej chvíli určite trpela. Ako človek prežil v priebehu niekoľkých hodín slávu aj pád. Ale keďže v Ježišovej osobe bola spojená s ľudskou prirodzenosťou aj božská, vedel, že v nedeľu aj v piatok kričali ľudia slabí, hriešni a nevedomí, za ktorých sa rozhodol nechať ukrižovať. Jemu, na rozdiel od obyčajných ľudí, ani sláva ani nenávisť nedokázali zabrániť, aby splnil to, čo večer pred svojím ukrižovaním povedal Otcovi: „Otče môj, ak ma tento kalich nemôže minúť a musím ho piť, nech sa stane tvoja vôľa“ (porov. Lk 22, 42).

            Rozmýšľajme preto v posledných pôstnych dňoch, či aj v nás nie je schizofrénia, rozštiepenosť, podobná Jeruzalemčanom. Či náš život nemá tendencie, podľa našej chuti, Krista zvelebovať a zatracovať. Pýtajme sa seba samých, či nie sme nábožensky ľahko manipulovateľní. Nikdy nebol v dejinách problém stáť pri Kristovi, pri jeho učení a pri jeho Cirkvi v časoch slávy a popularity. Iné to už bolo vtedy, keď všetko, čo súviselo s Kristom, bolo zosmiešňované, opľúvané, bičované a križované. Vtedy vytrvali len tí najvernejší. Stávajme sa takými, ktorí budú verní Kristovi nielen na Kvetnú nedeľu, ale aj na Veľký piatok.

 

Zelený štvrtok

 

AI         Medzi najkrajšie pohľady na rodinu patrí ten, keď rodina sedí okolo stola. Pri stole sa okrem jedenia aj rozpráva. Členovia rodiny si rozprávajú o svojich zážitkoch, radostiach a starostiach. Pri stole sa často riešia vážne rodinné problémy. Tam sa smúti, karhá i sľubuje. Od stola by sa malo odchádzať s úmyslom splniť, čo sa pri stole sľubovalo. Žiaľ, niekedy máme skúsenosť, že to tak nie je. Niekto odíde od stola a robí si opäť po svojom.

KE       Dnes sme svedkami jedného historického stolovania Ježiša s apoštolmi. Odohrali sa pri ňom mimoriadne veci. Lenže vážne veci sa odohrali aj po skončení Poslednej večere.

DI        Vieme, že zvláštnou skupinou ľudí, ktorým sa Ježiš venoval, boli apoštoli. Oni od chvíle, keď si ich Ježiš povolal, až do Poslednej večere prežili s Ježišom veľa udalostí. Sprevádzali ho na jeho cestách a postupne sa zoznamovali s jeho učením a poslaním. Ježiš sa im špeciálne venoval a vysvetľoval im veci, ktoré nechápali. Apoštoli boli svedkami mnohých uzdravení a iných zázrakov. Môžeme povedať, že len Panna Mária, keď s ňou Ježiš žil v Nazarete, mu bola bližšie ako učeníci. To, že si Ježiš pripustil apoštolov tak blízko k sebe, malo hlboký význam. Predovšetkým chcel, aby postupne uverili, že je Syn Boží. Z tejto viery mala potom nasledovať túžba žiť a zomrieť pre Ježiša. A v tejto túžbe mali objaviť najhlbší zmysel svojho životného poslania.

            Posledná večera mala byť pre nich ďalším zážitkom. Na vlastnom tele pociťujú Ježišovu lásku, keď im umýva nohy. Potom do svojich sŕdc prijímajú Ježišovo Telo v podobe chleba a vína. Napokon sú Ježišom vysvätení za kňazov slovami: Toto robte na moju pamiatku!

            Predstavme si, že by touto správou končili evanjeliá a my by sme sa o apoštoloch už nikde nič nedočítali. Určite by sme žili v presvedčení, že Ježiš si apoštolov získal bytostne pre seba. Veď čo už viac mohol pre nich urobiť? Lenže evanjeliové správy pokračujú aj ďalej. My sa v nich dočítame, že po večeri apoštoli akoby zabudli, čo sa stalo možno pred hodinou. Na Olivovej hore sa Ježiš potí krvou a oni si pokojne spia. Keď prichádza Judáš s vojakmi zajať Ježiša, chceli by sa niektorí z nich za neho biť a zabúdajú, že Ježiš im umyl nohy, aby im dal príklad lásky k priateľom aj k nepriateľom. Peter sa dokonca neskoršie bojí priznať k svojmu priateľstvu s Ježišom. A keď Ježiš visí na kríži, stojí pod ním len jeden z apoštolov, najmladší Ján.

            My už vieme, že okrem Poslednej večere bolo potrebné Ježišovo zmŕtvychvstanie a zoslanie Ducha Svätého, aby sa apoštoli naozaj stali takými, akých ich chcel mať Ježiš. Nebolo by stačilo pre ďalšie dejiny spásy, keby sa boli apoštoli správali tak, ako sa správali, keď odišli od stola Poslednej večere.

PAR    Všetko, čo apoštoli s Ježišom prežili od svojho povolania až po zoslanie Ducha Svätého, my si pripomíname a prežívame pri každej sv. omši. Pri nej nás Ježiš vyučuje, na oltári sa nekrvavým spôsobom obetuje za nás, môžeme ho prijímať ako apoštoli pri Poslednej večeri, napĺňa nás svojím Duchom a posiela nás do sveta, aby sme o ňom vydávali svedectvo. A vo vyznávaní viery hovoríme aj také pravdy, ktoré ešte apoštoli nepoznali pri Poslednej večeri. Toto všetko by malo znamenať, že my sa po sv. omši správame ináč ako apoštoli. Je to ale naozaj tak?

Viete, že keď sa ľudia vracajú z nejakých akcií, robia hrozné veci. Napríklad idú z futbalového zápasu a od radosti alebo smútku ničia autá. Alebo idú z koncertu nejakej hudobnej skupiny a tak isto ničia, čo stojí pred nimi, a prepadávajú slušných ľudí. Alebo idú opití z diskotéky a zanechávajú po sebe stopy vandalstva. Toto všetko sa nám protiví a odsudzujeme to. Ale môžeme to aj sčasti chápať. Ani na futbale, ani na koncerte, ani na diskotéke nevyprevádzajú ľudí s poslaním, aby šírili pokoj a robili dobré skutky.

            S takýmto poslaním odchádzame len z jednej „akcie“, ktorá sa nazýva sv. omša. A teraz si predstavme, že by s nami z kostola išla nejaká duchovná, neviditeľná bytosť, ktorá by sledovala naše správanie po sv. omši. Možno by počula, ako nevraživo sa rozprávame o niektorých bratoch a sestrách, ktorí boli na sv. omši. Alebo by počula, ako sa kriticky vyjadrujeme o slovách kňaza v kázni. Alebo by počula o tom, ako rozprávame cestou z kostola o hlúpostiach a zbytočných veciach. A keby nás niekto sledoval aj v našich domoch, keď prídeme zo sv. omše, asi by bol prekvapený naším vystupovaním. Možno by bol svedkom našich hádok, rozčuľovania a kričania na členov rodiny. Pýtajme sa preto vážne a úprimne: Nepodobáme sa často, keď ideme zo sv. omše, na tých, ktorí idú z futbalu alebo zo zábavy? Máme právo ich kritizovať?

MY      Nestačí preto, keď sa budeme honosiť s tým, že sa pravidelne zúčastňujeme sv. omše. Vážnejšie je to, čo nasleduje potom, keď zatvoríme dvere kostola. Slová, ktorými nás kňaz na konci sv. omše posiela do našich domovov, znejú: Iďte v mene Božom. Odchádzať z kostola s týmto požehnaním znamená odchádzať s túžbou niesť do našich domovov a našej farnosti pokoj, lásku, odpustenie, trpezlivosť, vľúdnosť, obetavosť, dobročinnosť, miernosť v posudzovaní a úprimnú radosť. Nezabúdajme na to hneď, ako prekročíme prah kostola. Cesta domov nech je tichou prosbou k Bohu, aby nám dal síl pokračovať v najsvätejšej obete. A ak odchádzame s niektorým z bratov alebo sestier, rozprávajme sa tak, ako by sme sa asi rozprávali, keby s nami išiel Ježiš.

ADE     On bude zajtra visieť na kríži práve preto, aby nám ukázal, že nestačí len obeta, ale že obeta musí byť spojená s láskou.

 

Veľký piatok

 

            Ak by sme dostali otázku, ako by sme chceli zomierať, asi by sme odpovedali nasledovne: Nechceme zomierať v dlhých bolestiach a osamotene. Rodičia by si možno želali, aby pri ich smrteľnej posteli stáli deti, vnuci a vnučky. Chceli by im povedať posledné slová a oni by im mohli potom zatvoriť mŕtve oči. Každý by si asi želal, aby pri jeho smrteľnej posteli stáli ľudia, ktorých celý život miloval.

            Prenesme sa v tejto chvíli na Kalváriu a pozerajme, ako zomiera najväčší z ľudí, Bohočlovek, Ježiš Kristus. Môže sa nám na prvý pohľad zdať, že by mal zomierať pokojne, veď nezomiera sám. Je obklopený množstvom ľudí. Ako sa ale všetci títo ľudia, ktorých Ježiš aj na kríži miluje, s ním lúčia?

            Sú tam Pilátovi vojaci. Možno na nich Ježiš zanechal nejaký dojem. Čo sa dá ale robiť? Je to predsa len jeden zo Židov. Majú aspoň trocha zábavy v nudnom vojenskom živote.

            Sú tam aj ženy, ktoré plačú. Možno si hovoria: Taký mladý a musí zomrieť. A asi sú spokojné, že takáto smrť nepostihla ich synov. Nad cudzím sa ľahko plače.

            Sú tam aj kati. Konajú si svoju povinnosť. Práca je práca. Zaplatia im a pôjdu domov. A možno si aj hovoria: Konečne ľahký kandidát smrti. Nerobí nám žiadne starosti.

            Sú tam aj obyčajní ľudia. Majú senzáciu. Po ukrižovaní pôjdu domov, aby sa pripravili na zajtrajšiu Veľkonočnú sobotu. A asi si hovoria: Konečne bude s Ježišom pokoj. Nikto nevedel presne, čo je to za človek. Dobre, že zomrie. Život pôjde aj bez neho pokojne ďalej.

            Pri Ježišovom kríži stojí veľké množstvo ľudí. Cíti však Ježiš lásku a vďaku? Určite zo strany Panny Márie a niekoľkých statočných mužov a žien. Atmosféra okolo kríža je ale naplnená nenávisťou, výsmechom a pohŕdaním. Ježišovi sa nezomiera ľahko. Cíti veľa zloby okolo seba.

            Ľudia, ktorí stáli okolo Ježišovho kríža, boli takými istými ľuďmi, ako sme aj my. Nie celkom zlí, v každom prípade nie horší, ako dnešní ľudia. Preto je na mieste otázka: Ako by sa dnes ľudia správali, keby videli ukrižovanie Ježiša? Na túto otázku dáva odpoveď známy poľský režisér Andrzej Wajda vo svojom filme s názvom Pilát a tí druhí. Zvlášť je zaujímavá jedna zo scén. Ukrižovanie Ježiša je prenesené do našich čias. Vidieť horu. Pribíjanie na kríž. Tečie krv a počuť rev odsúdených. Potom sa kríže postavia. Vedľa hory prechádza moderná autostráda. Po nej prúdia autá spokojných a zabávajúcich sa pasažierov. Nikoho nezaujíma, čo sa deje vedľa, na hore. Podľa predstavy tohto režiséra, by sa osud Krista nezmenil ani dnes. Vtedy boli ľudia aspoň zvedaví. Dnes by ich to ani nezaujímalo.

            Aj keď dnes Ježiš reálne nemôže zomrieť medzi nami, nie je to pre nás dôvod na spokojnosť. Kalvária sa opakuje aj dnes v živote mnohých bratov a sestier. O nich nám Ježiš povedal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Všade, kde rozličným spôsobom trpia ľudia, v nich trpí Kristus. Ak sme citliví pre potreby trpiacich a pomáhame im znášať ich utrpenie, dosvedčujeme, že by nám nebolo ľahostajné ani Kristovo utrpenie. Ak ale pred utrpením druhých utekáme preč, jasne ukazujeme, že keby sme žili v časoch Ježiša, nezaujímali by sme sa ani o jeho utrpenie.

            V roku 1926 bol na výstave obrazov v Paríži aj obraz umelca Maxima Real del Sarta. Je na ňom namaľovaný Ježiš, ako bez ťažkostí nesie veľký kríž, ktorého ramená siahajú až na kraj zeme. Za triumfálnou postavou Ježiša kráča v tieni kríža veľké množstvo ľudí, ktorí sa usilujú pomôcť zmenšiť ťažobu Trpiacemu. Sú tam ženy, muži, mládež, starci, kňazi, robotníci a vojaci. Všetci idú s Ježišom na Golgotu, aby mu pomohli niesť kríž. Ak poľský režisér Wajda vyjadril vo svojom filme nezáujem dnešného človeka o utrpenie druhého, tento maliar chcel vyjadriť túžbu, aký by mali mať vzťah ľudia k utrpeniu svojich blížnych.

            O chvíľu sa pokloníme svätému krížu. Náš vonkajší prejav by mal vychádzať z celého srdca. Mala by byť v ňom vďaka Ježišovi, že sa dal ukrižovať za každého z nás. Okrem vďaky by mala byť v našej poklone aj prosba, aby nás jeho kríž posilňoval a dal nám odvahu pomáhať všetkým trpiacim, ktorí čakajú na našu obetavú lásku.

 

Veľkonočná nedeľa

 

AI         Dnes sú na celom svete populárne rozličné štafetové behy. Podstata štafetového behu spočíva v tom, že si jednotliví účastníci behu rozdelia trať tak, že každý člen alebo skupina prebehne určitý úsek. Štafetový beh sme mohli napríklad vidieť vlani pri prenesení betlehemského svetla na Slovensko. V tomto roku bude najvýznamnejšou štafetovou akciou beh s olympijským ohňom pri príležitosti olympijských hier v Atlante v USA.

KE             Historickou štafetou viery by sme mohli nazvať beh, ktorý začal pri prázdnom Ježišovom hrobe.

DI        Najprv Mária Magdaléna uteká, aby oznámila apoštolom, že hrob je prázdny. Potom Peter s Jánom bežia k hrobu, aby sa presvedčili, či hovorí pravdu. Ján predbehol Petra, ale do hrobu vošiel prvý Peter. Vtedy obidvaja uverili, čo Kristus predpovedal o svojom zmŕtvychvstaní. Všetci utekajú naspäť k učeníkom, aby im oznámili radostnú správu. Ich radosť potvrdzuje Ježiš, ktorý sa im postupne zjavuje. Štafeta so svetlom viery potom pokračuje ďalej.

            Po zoslaní Ducha Svätého Peter slávnostne oznamuje Jeruzalemčanom, že toho, ktorého si žiadali zabiť, Boh vzkriesil zmŕtvych a oni, apoštoli, sú toho svedkami (Porov. Sk 3, 15). V zmŕtvychvstanie Ježiša vtedy uverilo asi tritisíc ľudí a dali sa pokrstiť. Peter a ostatní apoštoli kážu ďalej o tomto zázraku všade, kde prichádzajú. K nim sa neskoršie pridáva sv. Pavol, aby vo svojich kázňach a listoch teologicky odôvodňoval základ viery, ktorým je Ježišovo zmŕtvychvstanie. Hovorí o márnosti a zbytočnosti celej viery, ak by Kristus nevstal z mŕtvych (Porov. 1 Kor 15, 17). A apoštoli vedeli, že nestačia iba slová, ale že je potrebné aj svedectvo. Preto, aby im ľudia ešte ľahšie uverili, dokázali za Zmŕtvychvstalého obetovať vlastné životy.

            Smrťou apoštolov štafeta viery postupne naberá na celosvetovej intenzite. Ak otvoríme knihu s názvom Rok so svätými, ktorá vyšla v roku 1993 v Nemecku, môžeme sa tam stretnúť s vyše 2000 svätcami, ktorí v celých dejinách Cirkvi preberali a odovzdávali vieru v Ježiša. Sú tam mučeníci, zakladatelia rehoľných spoločenstiev, vladári, pápeži, kňazi, jednoduchí mužovia a ženy, mladí chlapci a dievčatá, ktorí dokázali vo svojom živote žiť vo viere v Zmŕtvychvstalého. Bolo to v každej dobe. Či už v prvých storočiach krvavého prenasledovania kresťanov, alebo v časoch, keď sa kresťanstvo šíri medzi národy Afriky, Ázie a Južnej Ameriky, až do čias novodobých totalitných režimoch. A s nimi milióny ľudí, ktorí žili na celom svete ako vyznavači Ježiša Krista.

            Štafetu viery priniesli na naše územie sv. Cyril a sv. Metod, aby aj naši predkovia uverili a prijali Ježiša. A tak už vyše 1100 rokov aj u nás žili a umierali ľudia známi, ako napríklad sv. Gorazd, sv. Andrej Svorad a sv. Benedikt, sv. Košickí mučeníci, ale aj menej známi alebo úplne zabudnutí, ktorí odovzdávali vieru ďalším generáciám. Spomeňme si aj na tých, ktorých si pamätáme alebo o ktorých sme veľa počuli. Sú to naši zosnulí prarodičia a rodičia, kňazi a iní ľudia. Všetci sa nejakým spôsobom pričinili o to, že sme sa aj my mohli pridať k Márii Magdaléne, k apoštolom a k všetkým tým, ktorí uverili a životom dosvedčili, že Ježiš vstal z mŕtvych.

PAR    Dnes je táto historická štafeta v našom kostole. Spievame Aleluja na slávu zmŕtvychvstalému Ježišovi. Avšak do týchto našich spevov preniká otázka: Ste ochotní dnes prijať aj vy štafetu viery a odovzdať ju ďalej? Ak by sme povedali „nie“, zrádzame svoju vieru a pokladáme Ježišovo zmŕtvychvstanie a všetkých, ktorí vydali o ňom svedectvo, od apoštolov až po našich rodičov, za choromyseľných, ktorí žili a umierali pre blud a klamstvo. Ak ale odpovieme „áno“ – a verím, že tak chceme všetci povedať – potom sme na strane Ježiša, jeho vyznavačov, potom sme na strane pravdy a života. Stávame sa tak svedkami pre iných a aj našou zásluhou sa môže viera ďalej šíriť. Povzbuďme sa preto v dnešný deň v tom, čo je pre naše svedectvo najdôležitejšie. Sú to naše slová a skutky.

            Možno teraz očakávate, že vám poviem ako máte ľuďom rozprávať o Bohu, o Ježišovi, o Cirkvi a o iných náboženských otázkach. Ako máte študovať a vzdelávať sa vo viere, aby ste vedeli kvalifikovane odpovedať ľuďom na ich námietky. Ako máte denne prosiť Ducha Svätého o dar múdrosti a výrečnosti. Možno toto očakávate a zaiste je to všetko veľmi dôležité. Áno, je to potrebné, ale zdá sa, že je potrebnejšie najprv čosi iné. Dnes kto môže, tak útočí slovami na ľudí. Dnes nie je problém, že by niekto ľuďom nepovedal, ako majú žiť a čo majú robiť. Dnes je problém, že každý chce rozprávať a nikto nechce počúvať. A ak aj my kresťania budeme chcieť len rozprávať, aj keď o viere, a nebudeme chcieť počúvať, budeme mať malé šance na úspech. Učme sa preto ľudí počúvať. Lebo ak budeme ochotní počúvať, budeme vzbudzovať dôveru. Ak budeme vzbudzovať dôveru, budeme vzbudzovať aj záujem. Ak vzbudíme záujem, potom príde rada aj na naše slová. Ľudia, ktorých sme počúvali, raz budú chcieť počúvať aj nás. Potom príde chvíľa, aby sme na úrovni hovorili o veciach týkajúcich sa života a viery. Snáď potom aj spoznáme, v čom sa máme ešte vzdelávať, akú náboženskú literatúru si máme prečítať.

            Druhým svedectvom majú byť naše skutky. Našimi konkrétnymi, každodennými skutkami navonok prezentujeme kvalitu svojej viery. My všetci vieme, že práve na túto oblasť bolo zamerané celé Ježišovo učenie. My sa ale dnes trápime s tým, že konanie dobrých skutkov ešte nevedie k úcte, k spoločenskému ohodnoteniu a k osobným materiálnym výhodám. Tak sa, žiaľ, uvažuje na Slovensku. Vo svete sa začína uvažovať už ináč. Posledné psychologické výskumy v Amerike a štátoch Západnej Európy začínajú publikovať nové termíny, ktoré znejú emociálna alebo sociálna inteligencia. Ak kedysi ľudia túžiaci po kariére museli absolvovať inteligenčné texty, dnes to už platí menej. Už nie je natoľko dôležité IQ, teda rozumové schopnosti, ale EQ, emociálne, citové a sociálne schopnosti. Dnes si vedci vo svete uvedomujú, že budúcnosť bude patriť ľuďom, ktorí budú mať morálne zásady a kladný vzťah k ľuďom, ktorí budú žiť v trvalých manželských zväzkoch a rodičom, ktorí budú dbať na citovú výchovu svojich detí. A preto vo svete začínajú vznikať emociálne školy, kde sa majú deti vychovávať k citovým prejavom, aby sa tak zabránilo kriminalite, drogám, násiliu v školách a samovraždám mladistvých. A predstavte si, že najznámejšia automobilová firma na svete, Mercedes, už si nevyberá svojich riadiacich pracovníkov len podľa rozumových schopností, ale aj podľa kvality ich etického a mravného života (pozri 100+1, 24/95; s. 24-26). Vidíte, že sa nemusíte hanbiť za svoje dobré skutky. To, čo Ježiš učil a od nás požaduje, musela potvrdiť aj dnešná veda. Je to jediný spôsob záchrany normálneho života na našej planéte.

MY             Prijmime dnes štafetu viery a nesme ju z nášho kostola do našich rodín, na naše pracoviská, medzi našich spolužiakov, medzi našich susedov, do celého nášho osobného a spoločenského života! Možno o niekoľko rokov alebo desaťročí, keď tu už nebudeme, budú s vďakou oslavovať veľkonočné sviatky naše deti, vnuci alebo pravnuci. Budú ďakovať Bohu, že sme im pomohli, aby uverili v Krista.

ADE     To je aj moje najúprimnejšie prianie v dnešný deň vám všetkým.

 

Veľkonočný pondelok

 

AI         My starší vidíme, že v porovnaní s našou mladosťou dnešní mladí ľudia majú veľké možnosti. Je to napríklad v oblasti vzdelávania, cestovania a spoznávania. Vidíme ale aj to, že v porovnaní s našou mladosťou je dnešná mládež pod tlakom rozličných nebezpečenstiev. Problém by sme mohli definovať ako snahu rozličných skupín oklamať a získať našu mládež.

KE       Aj vojaci, ktorí strážili Ježišov hrob, boli mladí ľudia. Vplyvom okolností Ježišovho zmŕtvychvstania boli zneužití ako falošní, podplatení a oklamaní svedkovia.

DI        Mladí vojaci prežili historickú chvíľu tak vo svojom živote, ako aj v celých dejinách. Mali možnosť ako prví svedkovia oznámiť svetu, že Ježiš vstal z mŕtvych. Mohli predbehnúť Máriu Magdalénu, apoštolov a oznámiť veľký Boží zázrak. Ponúkala sa im možnosť zapísať sa naveky do dejín spásy. Ale oni sa nechali podplatiť a za peniaze boli ochotní klamať. Preto na nich dejiny zabudli. Ak ich spomínajú, tak len v súvislostiach s ich smiešnym klamstvom. Len ako príklad zmanipulovaných ľudí.

PAR    Aj pred našou mládežou stoja dve cesty. Cesta pravdy a cesta klamstva.

            Cesta pravdy je cestou, ktorú ponúka Ježiš. Je to štýl života, v ktorom má mladý človek svedčiť o ňom. Je to pozvanie do služieb najväčšej osobnosti, aká žila na tejto zemi. Táto služba ale nie je ľahká. Viete, že ak má byť niekto veľvyslancom v cudzej krajine, musí prejsť náročnou prípravou. Mal by vedieť perfektne reč krajiny. Mal by mať všeobecné vzdelanie. Mal by mať morálne kvality. Mal by vedieť spoločensky vystupovať, rozprávať a mlčať. Len tak môže reprezentovať záujmy svojej vlasti. Podobne je to aj u toho, kto sa chce stať svedkom Ježiša Krista. Musí sa snažiť rozumieť Ježišovi. Spoznávať jeho učenie. Denne sa s ním v modlitbe rozprávať. V konkrétnom živote, medzi inými mladými ľuďmi vydávať o ňom svedectvo. To všetko nie je ľahké. Ale je nejaká vznešená vec alebo poslanie ľahké? Len to môže človeka napĺňať šťastím, k čomu sa dopracoval s veľkou námahou. Len to dáva zmysel životu, čo je podložené obetavosťou a usilovnosťou. Žiaden ideál sa nedosahuje bez ťažkostí. Ale ak sa raz dosiahne, už sa človeka tak zmocní, že si nevie predstaviť žiť bez neho. Aj mladý človek, ak sa dopracuje k dôvernému a k bytostnému vzťahu k Ježišovi, už ho potom nevymení za nič na svete.

            Cestu klamstva ponúkajú Ježišovi nepriatelia. Ich taktiku by sme si mohli ilustrovať na starom filme s názvom Svet v temnotách. Dej sa odohráva okolo archeologických výkopaviek v Jeruzaleme. Jedného dňa vedúci archeologickej skupiny oznámil, že našiel hrob Ježiša. Neskoršie oznámil ďalšiu ohromujúcu správu, že hrob nie je prázdny. Našla sa v ňom zabalzamovaná mŕtvola Ježiša Krista. Ľudia začali v zástupoch prúdiť k hrobu, aby všetko videli na vlastné oči. Masovokomunikačné prostriedky oznámili do celého sveta, že Ježiš nevstal z mŕtvych. Celý kresťanský svet ustrnul. Zmŕtvychvstanie teda nebolo. Všetko je to podvod. Ľudia začali zamykať kostoly, alebo ich dokonca ničili. Ničili kríže a knihy Sv. písma. Kresťanský svet sa pohrúžil do tmy. Po mnohých rokoch, na smrteľnej posteli, sa archeológ priznal, že to on vymyslel celú históriu s mŕtvym telom. (Cit. M. Link, Podróž, s. 71).

V tomto duchu aj dnes pôsobia nepriatelia Ježiša Krista. Radi by zvlášť mladých ľudí presvedčili, že život s Ježišom je jeden veľký nezmysel, ktorý ich nikdy neurobí šťastnými. Žite bez Ježiša! Žite bez jeho morálky! Žite pre svoje telo! Tak a podobne volajú tí, ktorí chcú mladých ľudí zmanipulovať a ovládať.

MY             Dnešná mladá generácia nesmie mať na všetko len povrchný pohľad. Nie je všetko zlato, čo sa bliští, nie je všetko hodnotné, čo sa za také pokladá. Rozum spojený s milosťou viery by mal vždy hľadieť do podstaty vecí. Mladý človek by sa mal stále pýtať: Kto je to, kto ma chce ovplyvniť? Čo tým sleduje? Čo získam, keď sa nechám ovplyvniť? Čo stratím? Len v jednom prípade môže mať mladý človek istotu, že nič nestratí. Je to vtedy, keď ho v Cirkvi oslovuje Ježiš Kristus, aby ho obdaril plnosťou života. Vtedy sa treba pýtať ináč: Čo mám robiť, aby Ježiš formoval môj život? Aké sú prekážky môjho vzťahu k Ježišovi?

ADE     Našej mládeži sa ponúkajú veľké možnosti. Prosme Ježiša, aby jej pomohol správne sa zorientovať v živote. Nech sa stane naša mládež perspektívou tak našej farnosti, ako aj celej Cirkvi.

 

Druhá veľkonočná nedeľa

 

AI         Každý rozumný človek niečo očakáva od života. Niektoré očakávania sú ľuďom spoločné, iné rozdielne. Sú závislé od rozličných životných okolností. Iné od života očakáva mládež, iné starí ľudia. Iné zdraví, iné chorí ľudia. Iné bohatí, iné chudobnejší. Život ale prináša aj čosi, po čom nikto netúži. Život prináša rozličné rany.

KE       S ranami na svojom oslávenom tele sa zjavuje aj Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní.

DI        A práve pohľad a dotyk na Ježišove rany si dal ako podmienku apoštol Tomáš, aby uveril v jeho zmŕtvychvstanie. Bola to zaujímavá podmienka. Skôr by sme očakávali, že povie: Chcem ho objať do náručia. Alebo chcem ho na vlastné oči vidieť pri stolovaní. Prečo ale práve   dotknúť sa jeho rán?

            Ak sa myšlienkami vrátime na Kalváriu, pochopíme Tomášovu požiadavku. Nedá sa predsa uveriť, aby človek, ktorému spôsobili toľko rán, mohol ešte žiť. Klincami prepichnuté ruky a nohy, kopijou prebodnuté srdce nemôžu spôsobiť nič iné, len smrť. A zrazu apoštoli Tomášovi oznámia, že tento doráňaný Ježiš žije. Ako mohol takejto správe Tomáš uveriť? A preto sa chce dotknúť jeho rán a vložiť ruku do jeho boku, aby mal istotu, že Ježiš žije.

            Počuli sme, že Ježiš mal porozumenie pre Tomášovu podmienku. Dovoľuje mu, aby sa dotkol jeho rán. Aby sa zbavil svojich pochybností. Tomášovi už potom nič iné neostávalo, len zvolať: „Pán môj a Boh môj!“ V tej chvíli Tomáš nielen uveril, že Ježiš žije, ale spoznal, že život je mocnejší ako rany, o ktorých si myslel, že sú smrteľné.

PAR    Dáte mi asi za pravdu, že nie je život bez rán. Ak si spomenieme na hocakú oblasť života, musíme povedať, že každá spôsobuje rany.

            Koľko si napríklad sľubujú od života mladí ľudia, ktorí vstupujú do manželstva. A po čase skusujú, že ich vyvolený im spôsobuje rany. A uvedomujú si, že aj oni sa bránia tým, že spôsobujú rany jemu. Koľko očakávajú rodičia od svojich detí. Najprv ide všetko prekrásne. Ale neskoršie sa stále viac a viac ukazuje, že dieťa chce žiť nie podľa ich predstáv, ale podľa vlastných. Niekedy rodičia vidia, ako sa dieťa rúti do nešťastia, ale nechce prijať ich pomoc, ich radu. Čo iné to môže spôsobovať, ak nie rany?

            Niekedy sa teší človek na nejakú skupinu, v ktorej bude žiť. Napríklad na prácu. Chce ponúknuť všetko to najlepšie, čo v ňom je. Ale za krátky čas sa stretáva s intrigami, ohováraním, rozličnými podrazmi. Pociťuje tlak na seba, ak chce žiť ináč. A to nie je len v tzv. svetských kolektívoch, to je niekedy aj v náboženských spoločenstvách. A zasa to spôsobuje len a len rany.

            Žijeme a sme zdraví. A zrazu prichádza osudový úder. Niekedy zo dňa na deň. Choroba, nešťastie, nezamestnanosť, smrť najbližších a znova pociťujeme rany a krvácame.

            Možno, keby nám niekto pri kolíske povedal, aké rany nás v živote čakajú, možno by sme ani nechceli žiť. Možno by sme si povedali, že to sa nedá prežiť. A predsa sme to prežili. A možno aj v tejto chvíli žijeme s nejakou ranou na tele alebo na duši. Bolí nás to, ale žijeme. Žijeme preto, lebo život je mocnejší ako naše rany.

MY      Tomáš uveril, lebo sa dotkol Ježišových rán. Aj naše rany sa môžu stať pre iných cestou k viere. Chce to od nás len jedno: ukázať iným trpiacim, že sa dá žiť aj s ranami. Je to jedno z najcennejších svedectiev nášho života a našej viery. Vieme to aj z vlastných skúseností. Ak nám niekto vlial silu do života, tak to boli predovšetkým ľudia, ktorým život priniesol mnoho rán.

ADE     Nikto z nás netúži, aby mu život spôsoboval rany. Nikto si ale nemôže povedať, že si zariadi život bez rán. Táto túžba je nesplniteľná. Splniteľná je ale možnosť žiť s rozličnými ranami. Ak to dokážeme, je naša duša a naše telo podobné duši a telu Ježišovmu. 

 

Tretia veľkonočná nedeľa

 

AI         Ľudia sa veľmi ťažko zbavujú svojich presvedčení, názorov a pohľadov. Sú sklamaní z toho, ak sa niečo ináč vyvíja, ako oni očakávali. Často potom hovoria: Ja som si myslel... Ja som očakával... Ja som dúfal... Ja som bol presvedčený, že... Nie je potom ľahké priznať si svoj omyl vychádzajúci z nesprávnych predpokladov. Ak to ale človek dokáže, je to dôkazom toho, že je ochotný prijať pravdu namiesto svojich predstáv.

KE       Už tradične k veľkonočnému obdobiu patria dvaja učeníci z Emauz. Smutná je ich cesta z Jeruzalema domov. Neznámemu spoločníkovi, ktorý sa k nim na ceste pridal, hovoria: A my sme dúfali...

DI        V čo to vlastne oni dúfali? Mohli by sme to nazvať politickou nádejou. Oni a tisíce iných Židov túžili po slobode. Čakali, kedy bude zlikvidovaná vláda rímskeho námestníka. Nechceli už vidieť cudzích vojakov vo svojej vlasti. Chceli si sami rozhodovať o osudoch národa.

Podľa ich predstáv tá chvíľa mala čoskoro prísť. Veď sa objavil Mesiáš, ktorý mal svojich učeníkov a tisíce sympatizantov. On určite naplní nádeje národa. Lenže jednej noci to všetko padlo. Mesiáša zajali a ukrižovali, jeho učeníci sa zo strachu zamkli a ostatní sa báli priznať svoj vzťah k trestancovi. A tak oni dvaja odchádzajú z Jeruzalema s nesplnenou nádejou. Neznámemu prichádzajúcemu vylievajú svoj bôľ: „A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael.“

            Zatiaľ pre nich neznámy muž, ich cestou začne poučovať. Hovorí im o tom, že Mesiáš musí trpieť. Pripomína im slová prorokov, že Mesiáš bude mužom bolesti, a nie mocný pozemský vládca. Jeho kráľovstvo začne rásť z jeho obety a smrti, a nie zabíjaním nepriateľov národa.

            Ako postupne počúvajú argumenty neznámeho Ježiša, začínajú si pomaly uvedomovať, že kráľovstvo Mesiáša nebude z tohto sveta, ale že to bude kráľovstvo duchovné. Začínajú rozumieť, že smrť Ježiša nepochovala ich nádeje, ale práve naopak. Spoznávajú, že Mesiáš svojou smrťou postavil základy Božieho kráľovstva. Jeho krv oslobodila ľudí z hriechu a nie z politického útlaku.

            Celá cesta končí radostne. Doma spoznávajú Ježiša. Ich sklamaná nádej sa premení na radosť. Majú radosť z toho, že opäť vidia Ježiša, ale aj z toho, že konečne pochopili zmysel jeho smrti. Vracajú sa opäť do Jeruzalema, aby aj ostatným oznámili, že videli Pána. A všetkým prítomným opakujú všetko, čo počuli od Ježiša o zmysle jeho smrti a zmŕtvychvstania.

PAR    Dvaja emauzskí učeníci sú obrazom celého ľudstva a každého z nás. Všetci máme nejaké ciele a nádeje. Oni sú motorom nášho života. Legenda hovorí o tom, že všetky čnosti sa rozhodli opustiť zem a vrátiť sa naspäť do neba. Keď ich sv. Peter vpustil do neba hovoria mu: Všetky čnosti na zemi sú potupované a prenasledované hriešnymi ľuďmi. Preto sme sa rozhodli opustiť zem. Sv. Peter pochopil ich situáciu a hovorí: Dobre, zostaňte už v nebi. Ale ty nádej, vráť sa na zem. Bez teba by biedny a slabý človek upadol do zúfalstva.

            Vlastné skúsenosti nám potvrdzujú hodnotu nádeje. Každý z nás by vedel rozprávať o chvíľach zúfalstva, smútku a nádeje. O tom, ako napokon všetko dobre dopadlo. Ale nebolo to v živote vždy tak. Aj my poznáme nesplnené a sklamané nádeje. Možno sme sa v ťažkých chvíľach aj Boha pýtali, prečo to skončilo ináč, ako sme dúfali.

            Možno aj preto, lebo sa podobáme na svetoznámeho spisovateľa Ernesta Hemingwaya. On napísal krátky príbeh s názvom Starec a more.  Opisuje v ňom starca, ktorý chodí na more loviť ryby. 84-krát sa vracia bez najmenšej ryby. Na 85. raz sa mu podarí uloviť jednú veľkú rybu. A pretože je ťažká, rybár sa ju pokúša dovliecť k brehu pripútanú k člnu. Kým sa mu to podarí, rybu už zožrali iné dravé ryby. Ostala mu len obrovská kostra. A tak opäť nemá nič. Stále ale dúfa, že raz príde aj jeho deň. Za túto novelu dostal Hemingway Nobelovú cenu. Keď sa ale on sám dostal do nemocnice, na štvrtý deň spáchal samovraždu. Krásne písal o nádeji, ale samovraždou dosvedčil, že nestačí mať len nádej. Nádej, ak nemá oporu, vedie do zúfalstva. Oporou nádeje je viera. Ale nie len viera vo vlastné sily, ale predovšetkým viera v Boha.

MY      Mať vieru v Boha, znamená predovšetkým veriť Božiemu slovu. Aj učeníci z Emauz verili v Boha, ale neverili Božiemu slovu v Starom zákone, kde sa písalo o Mesiášovi. Boli síce očarení Ježišovými zázrakmi, ale už akosi prepočuli jeho slová o utrpení a smrti, ktorú musí podstúpiť. Preto im Ježiš cestou vysvetľuje Sv. písmo. Preto musíme aj my všetky svoje túžby a nádeje porovnávať s učením Božím. Lebo naše ľudské túžby sú často šité na našu mieru. Niekedy ich Boh môže prijať a požehnávať, ale má aj právo urobiť nás šťastnými podľa jeho miery. Čím viac budeme ochotní počúvať Boha, tým menej zažijeme sklamaní z nesplnených nádejí.

ADE             Nehovorme Bohu: My sme si mysleli... Radšej hovorme: Buď vôľa tvoja.

 

Štvrtá veľkonočná nedeľa

 

AI               Existujú dva obrazy, ktoré nám najčastejšie predstavujú Ježiša Krista. Prvým je obraz Ježišovho Božského Srdca a druhým obraz Dobrého pastiera s ovečkou na pleciach. Dnes máme pred svojím zrakom práve tento obraz.

KE       Obraz Ježiša ako Dobrého pastiera nie je výmyslom ľudovej zbožnosti. Sám Ježiš o sebe povedal: „Ja som dobrý pastier.“

DI        Ježiš aj vysvetlil, čo si on pod týmto obrazom predstavuje:

l.  Poznanie ľudí „volá svoje ovce po mene“;

2. Poznanie jeho hlasu – „idú za ním, pretože poznajú jeho hlas“;

3. Chrániť ich pred zlom – „zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil;

4. Obetovať sa za nich – „ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali v hojnosti.

            On sa však postaral aj o to, aby jeho láska nikdy neprestala. Preto po svojom zmŕtvychvstaní svojim učeníkom povedal: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás (Jn 20, 21). Odvtedy opakuje tieto slová každému, koho si povolal do kňazskej a rehoľnej služby. Preto je aj dnešný deň vhodný na to, aby sme o tieto povolania prosili Ježiša.

PAR    Ak sa chce dnešný kňaz pripodobniť čo najviac Ježišovi, mal by aj on spĺňať tie požiadavky na dušpastiera, ako ich predstavil a realizoval Ježiš.

            Mal by preto dobre poznať svojich veriacich. Podmienky, v akých žijú a pracujú. Ich zdravotné a iné ťažkosti. Mal by však poznať aj ich slabosti, ohrozenia a vplyvy prostredia. Toto všetko by mal získavať na základe svojho pozorovania a spoznávania. Mal by byť opatrný na informácie od svojich veriacich na iných ľudí, lebo sú často tendenčné a klamlivé. Poznávanie veriacich nie je prejavom zvedavosti, ale snahy vyhnúť sa často zbytočným problémom, ktoré plynú z nepoznania.

            Ak kňaz potrebuje spoznávať veriacich, tak isto aj oni spoznávajú jeho. V spoznávaní kňaza neobjavia veriaci žiadne mimoriadne poznatky. Spoznajú tak jeho kladné, ako aj záporné stránky povahy. Pre kňaza z toho vyplýva potreba pracovať na sebe tak, aby to dobré v ňom bolo požehnaním pre veriacich a to zlé aby neznehodnocovalo jeho úsilie. Veriaci sa ale majú zbaviť nejakého vysnívaného kňazského typu a prijať kňaza, ktorého im pošle biskup a počúvať jeho hlas. Tak ako Ježiš, aj kňaz má chrániť svojich veriacich pred rozličnými „zlodejmi“, ktorí ohrozujú život veriacich. Tými zlodejmi sú rozliční ľudia a inštitúcie so svojimi ponukami, ktoré ohrozujú predovšetkým duchovný život. Kňaz by mal byť preto dobrým analytikom, ktorý dokáže tieto ponuky analyzovať a vedieť ľuďom povedať, čo im škodí a čo je pre nich osožné. Je to povinnosť kňaza, dobrého pastiera, a veriaci by nemali argumentovať slobodou a demokraciou, v ktorej si môžu robiť, čo chcú, a kňaz sa nemá do nich starať.

            (Nasledujúce myšlienky možno použiť podľa vhodnosti:

            Hovoriť o morálnosti nie je pre kazateľa ťažké. Iným problémom je spoločenská situácia, ktorú kňaz spoločne prežíva so svojimi veriacimi. Aj tam je veľa problémov, ktoré sa priamo dotýkajú morálky veriacich. Ak však kňaz poukáže napríklad na problém korupcie a podobných spoločenských javov, poukazuje aj na neschopnosť politických činiteľov. Ak však poukáže na neschopnosť politických činiteľov, vystavuje sa riziku, že veriaci jeho slová chápu ako politizovanie. Podobne je to s problematikou nacionalizmu, pred ktorou nás na Slovensku varoval Sv. Otec. Alebo, keby citoval pápežove slová: „Staré formy totalitarizmu a autoritárstva nie sú ešte celkom premožené. Hrozí nebezpečie, že by sa mohli znovu aktivizovať“ (Centesimus Annus 29), tak niektorí veriaci by to zasa chápali ako nevhodné zasahovanie a ovplyvňovanie. Aj v dnešnej demokratickej dobe sa stretávame s paradoxom, že tak, ako za totality, aj dnes musí byť kňaz veľmi opatrný, čo povie. Vtedy mal na krku horlivých komunistov, dnes by na neho pľuvali vlastní veriaci. Zdá sa, že spoločenskú situáciu môže hodnotiť každý človek vo farnosti, len kňaz je pokladaný za blbca, ktorý nemôže nič povedať. Všetko však potrebuje asi dozrieť, aby veriaci pochopili, že kritika spoločenských problémov, nie je politizovanie. Čas ukáže, či bolo dobré, že kňazi musia dnes – na žiadosť svojich veriacich – mlčať.)

            Napokon je tu prvok obetavosti. Bez nej kňaz nemôže účinkovať. Obetavosť je prejavom lásky kňaza k jeho povolaniu. Je to znak horlivosti, že pre spásu duší treba robiť všetko z celého srdca a zo všetkých síl. Takýto kňaz je aj hlavným hrdinom známeho románu Jindřicha Šimona Baara: Krížovou cestou. Poučná je epizóda, keď sa mladý kňaz Juraj stáva farárom vo farnosti Vrbice. S veľkou horlivosťou a obetavosťou sa púšťa do duchovného prebudenia farnosti. Po niekoľkých mesiacoch obetavej práce sa jeho veriaci idú na neho sťažovať k okresnému vikárovi. Keď sa ich vikár pýta, prečo ho nenávidia, rad radom odpovedajú. Prvý hovorí: „On je skoro svätý, a my skoro lotri – a to nás dráždi. Prečo nie je aspoň trochu ako my?“ Ďalší sa pridáva: „Vonkoncom nám nič nedopraje, ani tanec, ani karty, nič, hneď dohovára... máme v sebe horkosť, trpkosť, pretože on má pravdu a tou pravdou nás bičuje.“ A ďalší: „Ach, vieme dobre, iný nás bude zdierať, bude brať veľkú štólu, ale nech, len keď nám dá pokoj. Tento je pre nás príliš svätý, príliš dobrý, je málo človekom a priveľmi kňazom.“ A podobne sa pridávajú aj ďalší. A akého kňaza by ste si želali, opýtal sa ich vikár ? Hlavný hovorca odpovedá: „Kňaza mierneho, znášanlivého, moderného, ktorý by sa staral len o svoj úrad, kostol, faru a školu a nám ostatným by dal pokoj“ (s. 60-62). Napokon musel kňaz Juraj odísť, s podlomeným zdravím z tejto farnosti. Verím, že väčšina veriacich dnes si váži kňaza obetavého, ale aj v našich farnostiach sa nájdu veriaci, ktorí uvažujú ako tí v tom románe.

MY      Ak sa dnes modlíme za kňazské a rehoľné povolania, modlime sa predovšetkým za naše rodiny. Lebo kňazské povolania sa rodia najčastejšie v dobrých kresťanských rodinách. Vo farnosti je kňazom ten, koho tam pošle biskup. V našich rodinách sú „kňazmi“ naši otcovia spolu so svojimi manželkami. Ak oni dokážu vybudovať v rodine malé kresťanské spoločenstvo, pripravia svoje deti tak, aby aj oni raz zatúžili založiť si podobnú rodinu. Ale niektoré dieťa si môže vybrať aj Boh pre život v kňazskom alebo v rehoľnom stave.

ADE     V tomto roku by malo byť vysvätených 23 novokňazov z nášho nitrianskeho seminára. Celá diecéza ich s nádejou očakáva. Aj v ďalších rokoch to bude podobné. Sú to radostné čísla. Sú aj názory, ktoré hovoria, že sú to deti ešte z dobrých kresťanských rodín z čias minulých. A pesimisticky dodávajú, že na Slovensku bude takých rodín stále menej a menej. My veríme, že takáto tragédia nenastane.

  

Piata veľkonočná nedeľa

 

AI               Bezdomovci sú javom, ktorý je známy na celom svete a aj u nás. Nemať vlastný domov je znakom životnej tragédie, chudoby, alebo aj osobnej neschopnosti. Nech je ale stav bezdomovcov spôsobený hoci čím, je ťažko v ňom hľadať príjemnú atmosféru. Tá sa dá dosiahnúť len v rodinnom živote pod strechou domu. Preto väčšina ľudí vynakladá veľké úsilie, aby mala vlastný dom. 

KE       Obraz domu používa aj Ježiš, aby upriamil srdcia svojich učeníkov na večnosť. Prirovnáva ju k Otcovmu domu, kde je mnoho príbytkov. Potešuje ich prísľubom, že sa raz vráti a vezme ich do domu svojho Otca.

DI        Ježiš hovorí tieto slová v rozlúčkovej reči pri Poslednej večeri. Mali byť posilou pre apoštolov do nasledujúcich dní, ale aj do ďalšieho života. V atmosfére utrpenia a ukrižovania Ježiša, akoby apoštoli zabudli na jeho prísľub. Až po zmŕtvychvstaní a zoslaní Ducha Svätého sa Ježišov prísľub o príbytkoch v dome Otca stáva súčasťou ich vlastnej viery a ohlasovania.

            Preto apoštol Peter vo svojom Prvom liste píše: „Milovaní, nečudujte sa, keď ste v ohni skúšok, ktoré na vás prišli... Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva“ (1 Pt 4, 12-13). A v Druhom liste pokračuje: „Podľa jeho prísľubu očakávame nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť“ (2 Pt 3,13).

PAR    Ježiš chce aj našu pozornosť a naše srdce upriamiť na večný domov. Tým nám určite nechce zabraňovať budovať pozemské domy. Veď vie, že človek túži byť chránený pred vonkajším svetom a mať dom, v ktorom si vytvorí rodinné zázemie. A preto je svet plný nádherných domov. Každá doba mala svoju architektúru a vytvárala krásne ľudské príbytky. Aj dnes vidíme, koľko pekných a užitočných nápadov ponúkajú architekti pri projektovaní domov.

            Mať pekný dom a moderne zariadený byt nie je ale hlavným cieľom života. Je to len prostriedok na budovanie dôležitejších hodnôt. Dom nerobí domom len architektúra, ale predovšetkým vnútorná atmosféra. Tehly a iný stavebný materiál sú len ochranným plášťom, pod ktorým žije duch rodiny. Vonkajšia krása domu, aj s parkom dookola, ešte nemusí signalizovať, že taká istá krása je aj v dome. Ak nie je v dome láska a na ňu napojené iné čnosti, je vonkajšia krása zbytočná a klamlivá.

            Aj keď sa rodine podarí vytvoriť atmosféru harmónie, aj keď sa domov pre členov stane najkrajším miestom na svete, aj tak každý musí počítať s jedným faktom: raz ma z môjho domu, čo ako krásneho a príjemného, vynesú v rakve. Lebo aj to patrí k podstate domu, že ho v jednom okamihu musím navždy opustiť.

MY      Tento fakt môže na niekoho pôsobiť upokojujúco a na niekoho deprimujúco. Človek, ktorý sa usiloval budovať počas života aj duchovný dom, ten človek bude odmenený po smrti najvyšším a večným Architektom. Ten, ktorý na zemi vybudoval peklo, ten bude logicky a právom žiť v takom prostredí aj po smrti. Boh sa nás naozaj nebude pýtať, v akom dome sme na zemi bývali. Bude to možno pre niekoho nepochopiteľným poznaním, keď vo večných príbytkoch budú ľudia z pozemských chatrčí.

ADE             Bezdomovci sú ľudia, ktorí nemajú strechu nad hlavou. Bezdomovci sú ale aj ľudia, ktorí majú síce strechu nad hlavou, ale pod ňou žijú duchovne a ľudsky tak strašne, že sú na tom horšie, ako tí na ulici a pri kostoloch. Máme dôvod tešiť sa, že Ježiš má pre nás pripravený príbytok v nebi. Nezabúdajme ale, že „kľúče“ od neho dostanú len tí, ktorí kúsok neba vybudovali aj na zemi.

 

Šiesta veľkonočná nedeľa

 

AI               Narkomani na otázku, prečo drogujú, často odpovedajú, že droga ich prenáša do iného, šťastnejšieho sveta. Takýto svet ale v skutočnosti neexistuje. Nazýva sa len ilúziou, ktorú spôsobuje droga. Je to umelo vytvorený pocit šťastia na krátku chvíľu. Za prežitie ilúzie sa draho platí v skutočnom živote. Neraz aj smrťou.

            Mýlili by sme sa, keby sme uvádzali len narkomanov ako príklad ľudí utekajúcich od reality k ilúziám. Iluzorný svet je dnes mocnejší, ako sa nám možno zdá. Postupne si ľudí podmaňuje a ovplyvňuje ich skutočný život. Ilúziou sa stal napríklad svet telesnej krásy a zdravia. Ľudia podstupujú najnezmyselnejšie chirurgické úkony, aby mali mladšiu tvár, krajší nos a štíhlejšie boky. O niektorých herečkách sa hovorí, že sú to umelo, plastickými operáciami, vymodelované ženy. Známy spevák Michael Jackson spáva v hermeticky uzatvorenom valci, aby nedýchal mikróby z ovzdušia. A aj prezidentovi USA podal ruku v rukavici, lebo sa bojí, že cudzia ruka mu prinesie na jeho dlaň bacily. Do sveta nesmrteľnosti a mladosti prenáša ľudí kozmetický priemysel. Denne sú ľudia na celom svete atakovaní kozmetickými reklamami tým najrafinovanejším spôsobom.

            Ďalšou ilúziou je svet peňazí a bohatstva. Banky majú najväčšiu moc na svete a robia všetko preto, aby dali svojim klientom podiel na ich moci. Svet financií je svetom, do ktorého túži dostať sa dnešný človek, aby naplnil svoju ilúziu o finančnom šťastí.

            A spomeňme si ešte tretiu ilúziu, ktorou je túžba dostať sa do sveta slávnych, populárnych a úspešných. Dnes si rodičia nekladú otázku, čo robiť, aby z dieťaťa vychovali čestného človeka, ale čo robiť, aby bol úspešný. Vynakladajú veľké finančné prostriedky na to, aby ich dieťa raz v živote zažiarilo. Či ako úspešný športovec, alebo úspešná modelka, alebo úspešný manažér. Všetko obetovať pre ilúziu úspechu.

            A aby ilúzie išli až do krajnosti, niekto sa vo svete postará, aby každá ilúzia mala svojho bôžika, svoju modlu, ktorú treba uctievať a napodobňovať. Modla sa každému prihovára: aj ty raz môžeš byť na mojom mieste.

            Všetko je to ale len ilúzia. Ilúzia, ktorá veľa sľubuje, ale málo dáva. Ilúzia, ktorá odtrhne človeka od reality a zmyslu života, aby ho tam raz opäť vhodila, ako oklamaného, zničeného, ako narkomana chorého na slávu, bohatstvo a úspech.

KE       Ježiš prisľúbil apoštolom, že bude prosiť Otca, aby im dal iného Zástancu, ktorý zostane s nimi naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, pretože ho nevidí ani nepozná.

DI        Ježiš nazýva Ducha Svätého, ako Ducha pravdy. Vieme, že zmyslom pravdy je, aby preniesla človeka z tmy nepoznania do svetla poznania. V tom spočíva aj účinkovanie Ducha Svätého. Chce pomôcť ľuďom, aby nežili v tme ilúzií, ale v svetle pravdivého života. Života, ktorý je darom Boha a ktorý má človek prežiť v láske k nemu a k ostatným ľuďom. Duch Svätý chce priviesť človeka k Ježišovi, ktorý o sebe vyhlásil: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6), aby len v ňom našiel zmysel a smer pre svoj život.

PAR    Možno si niekto povie, že sa nedá dnes žiť s Duchom pravdy. Že nie je možné uniknúť z tohoto sveta kamsi preč, aby sme neboli ničím ovplyvnení. Takýto názor by bol len prejavom zbabelosti a strachu. My práve tu na tejto zemi máme dosvedčiť, že neexistuje sila, ktorá by nás natoľko zmanipulovala, že by sme stratili kontrolu nad svojím životom. My môžeme robiť všetko, ale úplne z iných motívov, ako ponúka svet ilúzií. Ak sa niekto namáha, aby oslavoval svojou prácou Boha, aby bol na osoh ostatným ľuďom, aby ostal aj na strane človeka, aj na strane Boha, tak je to život prežívaný v tom najhlbšom zmysle. Takýto život nikdy nepadne z výšky ilúzií do priepasti absurdity a nezmyselnosti. 

MY      Ak sa v tejto chvíli pokladáme za dospelých a múdrych kresťanov, nemali by sme sa zatvárať pred účinkovaním Ducha pravdy aj v našom živote. Ježiš predpovedal, že nie všetci uvidia a spoznajú Ducha pravdy. Ak by sme medzi nich chceli patriť aj my, tak potom nemáme právo nazývať sa kresťanmi, ale iluzionistami, ktorí si budujú svoj svet bez ohľadu na to, čo naň povie Boh a Boží Syn Ježiš. Ak sa ale chceme otvoriť pre Ducha pravdy, potom máme istotu, že budeme žiť podľa plánu Boha s nami a nie podľa plánu sveta, ktorý Ducha neprijal a nepozná.

ADE             Nenasledujme bôžikov ilúzií. Skôr úprimne ľutujme tých, ktorí sa im klaňajú. Náš život je omnoho krajší a bezpečnejší.

Nanebovstúpenie Pána

 

AI               Hudobný skladateľ Giacomo Puccini napísal veľa slávnych opier. V roku 1922 ochorel na rakovinu. Pracoval práve na opere Turandot, ktorá sa pokladá za jeho najlepšie dielo. Vtedy Puccini povedal svojim študentom: „Ak nedokončím Turandota, chcem, aby ste ho vy za mňa dokončili.“ Krátko nato zomrel. Študenti Pucciniho operu zodpovedne preštudovali a aj dokončili. V roku 1926 mala svetovú premiéru v Miláne. Dirigoval ju obľúbený Pucciniho študent Arturo Toscanini. Všetko prebiehalo perfektne až do momentu, v ktorom bol Puccini donútený odložiť pero. Po tvári Toscaniniho začali tiecť slzy. Zastavil orchester, prestal dirigovať, obrátil sa k divákom a zakričal: „Po toto miesto napísal operu majster. Potom zomrel.“ V sále nastalo ticho. Toscanini znova zdvihol dirigentskú paličku, obrátil sa znova do sály, usmial sa cez slzy a zvolal: „Ale učni dokončili dielo.“ Keď sa opera skončila, v sále nastal ohromný potlesk. (Cit. M. Link, Podrož, s. 96)

KE       Ježiš opúšťa tento svet a učeníkom takisto prikazuje, aby dokončili jeho dielo: „Iďte teda, do celého sveta, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“

DI        Učeníci dostali misiu učiť a krstiť.

            Čo znamená, že mali učiť? Neišlo tu o odovzdávanie nejakej doktríny, filozofie alebo ideológie. Ide tu o niečo úplne iné. Ide tu o odovzdávanie života. Života s Kristom a skrze Krista. To mali učeníci učiť predovšetkým silou vlastného príkladu. Tak ako to robil ich Majster. On učil a svedčil o Bohu vtedy, keď uzdravoval chorých, sýtil hladných a tešil utrápených. Aj oni mali s láskou prijímať všetkých ľudí a umožniť im, aby v nich stretli a spoznali Krista. Až potom mohlo nasledovať konkrétne rozprávanie o Bohu, o Ježišovi, o Cirkvi a iných náboženských pravdách.

            A čo znamená, že mali krstiť? Učeníkom malo záležať na tom, aby sa šírila Kristova Cirkev. Aby presvedčili ľudí, že stať sa krstom členom Cirkvi, znamená získať najväčšiu hodnotu v živote. Že v Cirkvi je spása v Ježišovi Kristovi, že v nej sa každý stáva Kristovým bratom a sestrou a že v Cirkvi sa nám dáva Ježiš pod spôsobmi chleba a vína.

PAR    Tak ako apoštoli, aj my dostávame od Krista poslanie učiť a pomáhať privádzať ľudí ku krstnému prameňu Cirkvi. A môžeme to robiť aj my len takým istým spôsobom, ako to robil Ježiš a apoštoli. Aj my musíme učiť predovšetkým vlastným príkladom. Ľudia sa musia stretnúť s našou zbožnosťou a dobrotou srdca. My sami musíme veriť, že náš krst nebol len nejakým magickým znakom, ale že bol bránou, ktorou sme vstúpili do života svätosti.

            Možno poviete, že nie je problém dať pokrstiť malé dieťa, ale čo robiť, aby sme získali nejakého dospelého pre krst, pre Cirkev? Veď to sa nám nemusí podariť vôbec, aj keď budeme príkladne žiť. Možno ste počuli, že Sv. Otec Ján Pavol II. hovorí často o reevanjelizácii. To znamená, že treba ohlasovať evanjelium ľuďom, ktorí už boli kedysi pokrstení, ale dnes z rôznych dôvodov sú mŕtvymi členmi Cirkvi. A tu je priestor pre naše poslanie. Veď aj medzi nami žijú ľudia, ktorí boli kedysi pokrstení a dnes už to nemá pre nich žiaden zmysel.

MY             Legenda hovorí, že keď Ježiš vystúpil do neba, ľudia, ktorí sa tam nachádzali sa naľakali, keď videli jeho rany, znak, ako veľmi trpel. Archanjel Gabriel sa ho pýta: „Pane, vedia všetci ľudia na zemi, ako veľmi si za nich trpel, ako veľmi si ich miloval?“ - „Ale nie,“ odpovedal Ježiš, „vie to len hŕstka ľudí v Palestíne, ale oni to povedia druhým.“ Gabriel sa dostal do pomykova. Vedel, akí sú ľudia veľmi premenliví. Ako rýchlo zabúdajú. Ako rýchlo začínajú pochybovať. A preto sa opäť pýta Ježiša: „Ale, Pane, čo sa stane, keď začnú o tebe pochybovať? Čo bude, ak ich pohltia starosti o vlastný život a zabudnú o tebe rozprávať druhým? Nepripravil si nejaký iný plán, aby si predišiel takejto situácii?“ Ježiš odpovedá: „Na to všetko som myslel. Ale nemám žiaden havarijný plán. Mám len jeden plán – počítam so svojimi priateľmi.“

ADE     Ani dnes, po 2000 rokoch, nemá Kristus iný plán – počíta so svojimi priateľmi, že ho neopustia. Teda s nami.

 

Siedma veľkonočná nedeľa

 

AI         Často dnes počuť názory, že niektoré náboženské termíny ľuďom už nič nehovoria. Ide napríklad o termíny spása, vykúpenie, milosť Božia. Iní namietajú, že aj keď týmto termínom rozumejú, nezdá sa im, že by ich hodnotu svet pociťoval. Vo svete, kde všade dookola vidíme zločiny a neporiadok, ťažko uveriť, že svet je vykúpený. Vzniká dojem, že buď to Ježiš neurobil poriadne, alebo to stroskotalo neskorším pričinením zlých kresťanov.

KE             V krásnej veľkňazskej modlitbe pri Poslednej večeri Ježiš v pokore oznamuje svojmu Otcovi: „Ja som ťa oslávil na zemi, dokončil som dielo, ktoré si mi zveril.“

DI        Ježiš hovorí tieto slová vo chvíli, keď sa blíži jeho utrpenie a smrť. Už je definitívne presvedčený, že dielo svojho poslania dokončí na kríži. V celom svojom pozemskom živote smeroval k tomuto bodu, aby za hriechy ľudí s láskou a dobrovoľne položil svoj život. Aby ľudí, ktorí na to nemali ani právo, ani síl, odovzdal svojmu Otcovi, ako zachránených – vykúpených. Toto dielo Božej lásky na záchranu človeka vysvetľuje v 20. storočí Sv. Otec Ján Pavol II., ako určitý spôsob znovustvorenia človeka. A pokračuje, že vykúpenie skrze kríž dalo znova a s konečnou platnosťou človeku dôstojnosť a zmysel jeho bytia na tomto svete, ktorý následkom hriechu vo veľkej miere stratil. Vo vykúpení našiel človek svoju vlastnú veľkosť, dôstojnosť a hodnotu svojho ľudstva (Porov. Redemptor hominis, 10).

            Ale s vykúpením je to podobne ako s košíkom plným rozličného ovocia. Môžeme ovocie v košíku obdivovať, ale ak neochutnáme, veľký význam to pre nás nemá. Aj o vykúpení môžeme hovoriť tie najkrajšie slová, ak si vykúpenie neprivlastníme, ak ho neprijmeme, tak pre nás osobne to tak isto nemá význam. Odbornejšie to vyjadruje sv. Pavol slovami: „Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou“ (1 Kor 15, 10). Alebo píše: „Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami“ (Gal 5, 24). Pavol na základe vlastných skúseností hovorí o tom, že musí byť spolupráca medzi človekom a darmi vykúpenia, že človek musí zo svojho života odstrániť všetko, čo mu zabraňuje prijať vykúpenie.

PAR    Viete, že jedným z cenných ľudských prejavov je obetavosť. Poznajú ju rodičia, ktorí prinášajú veľké obety pre svoje deti. Poznajú ju lekári, ktorí bojujú o život pacienta. Poznajú ju vojaci, ktorí bránia vlasť. Ak niekto prináša obety, robí to nielen z lásky, ale aj preto, že to má nejaký význam pre iných. Ak by človek nemal tento pocit, potom by nemal dôvod obetovať sa.

Podobne máme vnímať aj obetu Ježiša Krista. On to neurobil len preto, aby oslávil Otca, ale aj preto, aby to malo pre ľudí význam. Záleží len od nás, či to pochopíme a prijmeme, alebo sa budeme podobať dieťaťu, ktoré sa za obetavosť rodičov odplatí nevďačnosťou.

            Práve vedomie o tom, že sme vykúpení, že Ježiš aj za nás zomrel, by malo byť centrálnym impulzom nášho života. My prežívame svoj život v rozličných stavoch. Ako otec a matka. Ako študent a žiak. Ako kňaz a učiteľ. Ako robotník a vedúci. Ako zdravý a chorý. Ako mladý a starý. Ako skromný a bohatý. Každý stav má svoje radosti a úskalia. V každom stave sme niekedy znechutení a zunovaní. Ale ak si človek uvedomuje, že svoj stav prežíva ako ten, za koho niekto zomrel, potom je veľká nádej, že vytrvá a dá mu zmysel. My môžeme prežívať svoj život z rozličných motívov, ale najistejší je motív lásky a vďačnosti, že sme vykúpení Ježišovou krvou.

MY             Predstavme si, že by sme mali možnosť modliť sa pred svojou smrťou medzi svojimi najbližšími, ako to urobil Ježiš. Mohli by sme aj my povedať: Otče, dokončil som dielo, ktoré si mi zveril? Alebo by sme museli povedať: Otče, svoj život som zbabral, ako sa len dalo? Pokiaľ žijeme, vždy máme šancu zmeniť svoj život. Chce to od nás vedomé, rozumné a slobodné spolupracovanie s darom vykúpenia. To sa od nás žiada predovšetkým vo chvíľach, keď prijímame jednotlivé sviatosti, ktoré prinášajú Ježišove vykúpenie do našej duše. Vtedy stojíme akoby pod Ježišovým krížom a kvapky jeho krvi padajú aj na nás.

ADE     Mali by sme preto vedieť povedať ľuďom, ktorí nerozumejú termínu vykúpenie, že je to najväčšia aktivita Boha za záchranu človeka. Mali by sme vedieť povedať tým, ktorí si myslia, že vykúpený svet by mal byť krajší a lepší, že to nie je chyba Vykupiteľa, ale vykúpených, ktorí nechcú prijať záchranu. Ale aj keby sme nemohli, alebo nevedeli o tom rozprávať slovami, nech o tom hovorí náš život.

Zoslanie Ducha Svätého

 

AI               Rozprávka nám hovorí o huslistovi, ktorý tak prekrásne hral, že všetci, ktorí ho počuli hrať, začali tancovať. Raz tiež huslista hral, ľudia tancovali a okolo išiel hluchý človek. Keď ich videl, povedal, že to sú šialenci, ktorí skáču bez ladu a skladu.

KE             Svätodušné sviatky sa nazývajú aj sviatkami narodenia Cirkvi. V ten deň, keď na apoštolov zostúpil Duch Svätý, prijalo krst asi tri tisíc duší z Izraela a okolitých krajín, ktorí boli na púti v Jeruzaleme. Oni sa stali prvými členmi sv. Cirkvi, ktorú viedol prvý pápež, sv. Peter.

DI        Aj dnes existuje veľa ľudí, ktorí sa čudujú, že niekto patrí do Cirkvi. Pokladajú nás často za zaostalých a nemoderných. Ich postoj je preto taký, lebo sa podobajú na hluchého z rozprávky, ktorý nepočul krásnu hudbu, a preto sa čudoval prečo ľudia tancujú. Oni nepoznajú Cirkev, a preto nevedia pochopiť, prečo do nej patríme.

            Nám dnešný sviatok chce znova ukázať krásu a hodnotu Cirkvi, ktorá sa začala rozrastať po zoslaní Ducha Svätého. Chce nám však aj povedať, čo pre nás Cirkev znamená a čo nám dáva.

            Teológ sv. Pavol nám predstavuje Cirkev ako telo, v ktorom je mnoho údov, ale tvoria jedno telo. Z tohto Pavlovho vysvetlenia plynie radostná pravda, že člen Cirkvi nie je zmanipulovaná osobnosť, ale suverénny jedinec, ktorý dostal od Boha jedinečné dary a jedinečné poslanie. To je to konštatovanie, že od jedného Ducha dostali ľudia rozličné dary, služby a sily.

PAR    Niekto dostal dar modlitby. Dokáže sa s láskou k Bohu a k blížnemu dlho modliť. Má radosť z každej chvíle, ktorú prežije v rozhovore s Bohom. Modlitba je bytostnou súčasťou jeho života.

            Iný má dar charity. Dokáže sa s láskou venovať svojim blížnym. Navštevuje chorých a opustených. Obdaruje ich peniazmi alebo nejakým darčekom. Je trpezlivý a obetavý.

            Zasa iný dostal dar múdrosti. Vie iných s láskou poučiť, vysvetliť, pomôcť. Rád sa stále vzdeláva pre svoje potešenie a pre dobro bratov a sestier.

            Iný dostal dar viesť. Má vzťah k deťom, mládeži, dokáže ich nadchnúť, vytvoriť spoločenstvo a pozitívne na nich vplývať.

            Niekto má dar organizovať. Dokáže pre druhých vytvoriť a realizovať veľa náboženských, kultúrnych či športových akcií.

            Niekto dostal dar uzdravovať. Boh mu dal také schopnosti, že vie napríklad napraviť chrbticu.

            Niekto dostal dar humoru. Dokáže medzi ľudí prinášať smiech, radosť, pohodu.

            Áno, každý z nás má nejakú charizmu. Cirkev túto charizmu nechce v človekovi potláčať. Práve naopak, chce, aby ju človek rozvinul do čo najplnšej miery.

MY      Duch Svätý je v tom jedinečný, že dokáže v Cirkvi tieto dary spojiť v jedno krásne živé telo, kde je každý kresťan potrebný a nezastupiteľný. V iných organizáciách si ľudí vyberajú podľa rozličných nárokov a potrieb. V Cirkvi nie sú žiadne podmienky a zvláštne predpoklady, aby bol niekto jej členom. V Cirkvi neexistuje žiadny druh diskriminácie. V Cirkvi sa môžu realizovať ľudia všetkých typov, vzdelaní a spoločenských postavení. Cirkev chce pomôcť každému len v jednom: aby si uvedomil, že svoju charizmu nedostal len pre seba, ale predovšetkým pre dobro druhých. Aby človek uveril, že jeho život má len vtedy zmysel, keď ním oslavuje Boha a prináša radosť iným. My máme v tejto chvíli dôvod zamyslieť sa sami nad sebou a pýtať sa, či naše dary, charizmy a schopnosti rozdávame svojim blížnym. Či cíti naša farnosť, že v nej žijeme. Či nám robí radosť dávať druhým čosi zo seba. Ak sme náhodou do dnešného dňa mysleli len sami na seba, ak sme nikomu nič nedali zo svojich schopností nezištne a s láskou, tak sa to rozhodnime zmeniť. Budeme sa čudovať, o čo šťastnejší budeme, než doposiaľ.

ADE             Ďakujme našim rodičom, že nás priviedli do sv. Cirkvi krstom a birmovkou. Ďakujme Duchu Svätému, že môžeme veriť v Ježiša Krista. Ďakujme, že môžeme žiť v tejto našej farnosti a byť pre ňu užitoční. Ďakujme, že v Cirkvi máme všetci svoju hodnotu, svoj význam a svoje naplnenie života.

 

Slávnosť Najsvätejšej Trojice

 

AI         Pri pozorovaní ľudskej činnosti sme sa naučili ľudí hodnotiť podľa rozličných kritérií. Jedným z nich je rozdelenie ľudí na teoretikov a praktikov. Teoretici sú tí, ktorí dokážu rozumovými argumentmi zdôvodniť nejakú vec, alebo jav. Praktici zasa dokážu teóriu preniesť do praxe. Aj keď teoretici sú potrební v každej oblasti, skôr sú nám bližší ľudia praktickí. Veď čo je z toho, keby niekto vedel teoreticky vysvetliť, ako sa pribíja klinec, ale prakticky by to nedokázal?

KE      Aj Ježiš Kristus sa prejavuje ako praktický človek. Dokázal aj najťažšie náboženské pravdy vysvetľovať jasne a zrozumiteľne. Takto vysvetľoval aj pravdu o Najsvätejšej Trojici. Chcel ju priblížiť svojím poslucháčom tým najzrozumiteľnejším spôsobom, aby ju uverili a prijali s otvoreným srdcom. 

DI        Preto keď začína verejné účinkovanie, počas krstu v Jordáne ukázal im Najsvätejšiu Trojicu. Svätý Lukáš o tom píše, že „zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Lk 3, 22). Inokedy, keď ho apoštol Filip prosí, aby im ukázal Otca odpovedá: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne“ (Jn 14, 9.11). Počuli sme dnes, že Nikodémovi, keď chcel vysvetliť, v čom sa prejavuje láska Boha Otca hovorí: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Vo svojej rozlúčkovej reči smutných apoštolov povzbudzuje a sľubuje im že poprosí Otca, aby im dal iného Tešiteľa, ktorý zostane s nimi naveky – Ducha pravdy. On ich bude učiť a pripomenie im všetko, čo počuli od neho (porov. Jn 14, 16.26). A vo svojich posledných slovách na zemi dáva apoštolom príkaz: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19).

Vidíme, že Ježiš neteoretizoval na tému Najsvätejšej Trojice. Nediskutoval s apoštolmi, ako je to možné, že existuje jeden Boh v troch osobách. On ich len vyzýval, aby celým svojím rozumom a srdcom uverili túto pravdu. Aby, ako to píše sv. Pavol Korinťanom, bola s nimi „milosť Pána Ježiša a láska Božia i spoločenstvo Ducha Svätého“ (2 Kor 13, 13).

PAR    Každý kňaz alebo študent teológie vám povie, že najťažšia skúška je z dogmatiky a zvlášť z otázky o Najsvätejšej Trojici. Možno sa pýtate,  prečo. Je to preto, lebo v neskorších storočiach po Kristovi bolo potrebné rozličné náboženské pravdy rozumovo vysvetliť. Vyžadovali si to náboženské bludy a útoky na hlavné pravdy nášho náboženstva. Bola to ale aj prirodzená túžba vzdelancov rozumovými argumentami bližšie objasniť tajomstvá našej viery. Preto aj v objasňovaní tajomstva Najsvätejšej Trojice sa začali používať také termíny ako substancia, persona, plodenie, pochádzanie, relácie, privlastňovanie, prenikanie a poslanie. Tieto filozofické a odborné termíny dokazovali, že trojičný život v Bohu nie je proti rozumu, aj keď rozum ho nemôže úplne pochopiť. Takto vznikol odborný traktát, ktorý je v katolíckej dogmatike najnáročnejší.

Avšak bola by to len teória, proti prianiu Ježiša, keby rozumové dôkazy spojené s evanjeliom nemali zmysel pre náš konkrétny život.

MY      Toto tajomstvo môže obohatiť náš život, ak si uvedomíme, že sme stvorení na obraz Trojice, ktorá je spoločenstvom osôb, a že aj my sme vo svojej podstate bytosti spoločenské. Naše spoločenské zameranie sa prejavuje v rodinnom, manželskom, cirkevnom a občianskom živote. Aj keď my nemôžeme dosiahnuť dokonalé spolunažívanie, ako je v Bohu, lebo sme ľudia hriešni a slabí, predsa Boží život mal by byť pre nás jediným a najkrajším vzorom. Aby sme sa k tomuto vzoru mohli približovať, Najsvätejšia Trojica nám vychádza v ústrety v tom, že chce v nás prebývať ako v živej svätyni Boha. Stáva sa to vtedy, keď v našej duši nie je žiaden ťažký hriech. Vtedy je v nás Najsvätejšia Trojica prítomná cez Ducha Svätého. On nám chce pomôcť, aby sme raz mohli vidieť Boha „z tváre do tváre“, hoci ani v nebi tajomstvo Božieho života nebudeme úplne poznať.

ADE    Ak by sme toto všetko vedeli, ale nemalo by to cenu pre náš život, boli by sme iba náboženskí teoretici. Byť náboženským teoretikom znamená, že viem, ako mám žiť podľa vôle Boha, ale žijem si podľa svoje vôle. A viete, že teória bez praxe nemá zmysel.

 

Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi

 

AI         Kto niekedy zablúdil, vedel by o tom rozprávať. Mohol by povedať, aké mal pocity, čo všetko robil, aby našiel správnu ulicu alebo cestu. Vedel by rozprávať aj o radosti, keď sa mu to podarilo. Niektorí ľudia, zvlášť starší a skúsenejší hovoria, že aj samotný život je cestou, na ktorej sa dá zablúdiť. Lebo životná cesta nie je vždy priama a často sa podobá na labyrint – bludisko. Ale aký by to bol život, keby sme ho museli prežiť v bludisku? Keby sme nevedeli, načo žijeme, ako máme žiť a kam smerujeme?

KE      A práve kvôli tomu, aby sme v živote nezablúdili, prišiel Ježiš na našu zem.

DI        Najprv ľudí učil, ako majú žiť. Povedal veľa cenných slov, obrazov a príkladov, aby ľudia v živote neblúdili a ak sa to aj stane, aby sa vedeli vrátiť. Vyzval ľudí, aby uverili, že zmyslom ich života je láska k Bohu a k človekovi. Že cieľom ich života je večný život v Bohu.

Ježiš ale vedel, že nestačia iba informácie, aby človek dosiahol svoj cieľ. Poznal dobre situáciu Židov, keď štyridsať rokov putovali púšťou z Egypta do svojej krajiny. Oni mali svoj cieľ, vedeli, kam idú, ale nemali dosť telesných síl napredovať. Preto im Boh 40 rokov posielal mannu z neba, dokiaľ neprišli k hraniciam Kanánu. Aj Ježiš sa rozhodol, že dá ľuďom posilu pre ich duše, aby mali vždy dosť síl ísť za svojím cieľom.

Oznámil to zástupom po zázračnom rozmnožení chleba. Niektorí boli šokovaní, keď im povedal: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba“ (Jn 6, 51). Potom im vysvetľuje trojaký zmysel prijímania tohto chleba. Je zárukou večného života: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54). Po druhé, prijatie tohto pokrmu spôsobuje úzke spojenie človeka s Ježišom: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56). Napokon dáva Ježišovo telo v podobe chleba človekovi účasť na vzťahoch medzi Otcom a Synom: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 57). To, čo Ježiš oznámil, potom splnil pri Poslednej večeri. Premenil chlieb a víno na svoje Telo a Krv a prikázal apoštolom, aby aj oni robili podobne. Takto dal Ježiš svojim veriacim bezpečný prostriedok, aby v živote nezablúdili a dosiahli cieľ.

PAR    V dnešný deň, alebo v nasledujúcu nedeľu, opúšťa Ježiš na krátky čas bohostánok. Kňaz v ruke s monštranciou a s veriacimi prechádzajú ulicami našich miest a dedín. Zastavujú sa na štyroch miestach, podľa symboliky svetových strán. Kňaz žehná veriacich a celú svoju farnosť. Všetci prosia, aby ich Ježiš ochraňoval, aby ho prijali aj tam, kde ho ešte nepoznajú.

Obraz procesie vyjadruje prianie Ježiša, aby ľudia neblúdili. V procesii je vidieť jednotu. Všetci spoločne idú za Ježišom a on ich vedie. Ale priznajme si, že to je veľmi ľahké. To nás nestojí veľa síl. Pri procesii s Božím Telom nikto nemôže zablúdiť. Skúška nášho vzťahu ku Kristovi prichádza vtedy, keď ostávame sami. Keď už nie sme v zástupe veriacich, ale v prostredí, v ktorom žijeme.

Tam sa stretávame s rozličnými ľuďmi, názormi, orientáciami. V skutočnom živote cítime rozličné tlaky na náš život. To je ten labyrint v ktorom sa môžeme ocitnúť a stratiť orientáciu. Ale tu je aj najväčšia možnosť ukázať zmysel nášho vzťahu ku Kristovi. Ukázať sa ako silná osobnosť, ktorej prijímanie Krista pomáha ísť vlastnou cestou, ísť v smere, ktorý nám ukazuje Ježiš.

MY      V medicíne poznáme termín „imúnnosť“. Znamená to, že organizmus je voči niektorým liekom odolný. Liek, ako hovoríme ľudovo, nezaberie. Podobné nebezpečie môže nastať aj v prípade prijímania Eucharistie. Niekto prijíma pravidelne Ježiša, ale na jeho živote to nevidieť. Blúdi ako tí, ktorí nepristupujú k svätému prijímaniu. Jeho duša je tiež voči Eucharistii imúnna. Príčinou môže byť naša povrchnosť, slabá viera, zvykovosť, nedostatok modlitby. Otvoríme Ježišovi ústa, ale nie srdce. Takto neraz premrháme vzácny „kompas“ v nás, ktorý nám chce ukazovať smer života a priviesť nás k Bohu. Preto je dnešný deň vhodný na to, aby sme sa rozhodli vylepšiť všetko, čo zabraňuje Ježišovi, aby nás viedol naším životom.

ADE    Podľa gréckej mytológie dal kráľ Minos na ostrove Kréta postaviť jaskynné bludisko – labyrint. Žil v ňom jeho syn, ktorý bol poločlovek a polozviera. Kto do labyrintu vstúpil, buď ho zabila táto príšera, alebo v ňom zablúdil a takisto zomrel. Mladý princ Theseus chcel príšeru zabiť, ale sa bál, že zablúdi ako všetci pred ním. Mladé dievča, Ariadna, mu dala klbko nití, aby ho cestou rozmotával. On zišiel do bludiska, zabil príšeru a bez problémov sa vrátil späť. Červená niť mu ukazovala cestu.

Majme aj my odvahu s Ježišom v srdci premáhať všetky prekážky v labyrinte života a on nám ako tá „červená niť“ bude pomáhať, aby sme v živote nezablúdili a po smrti prišli k nemu.

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                            

  10. nedeľa v období cez rok

 

AI         Medzi najhoršie straty v živote patrí strata slobody. Môže ju spôsobiť veľa činiteľov a môže sa rozlične prejavovať. Stratou slobody môže byť tak pobyt vo väznici, ako aj nebezpečné ovládanie nejakým človekom. Stratou slobody, o ktorej sa najmenej rozpráva, je aj presvedčenie, že nie všetci ľudia sú toho hodní, aby sme s nimi komunikovali. Ak človek nemôže alebo nechce rozprávať s tým, s kým by mal alebo mohol, tak nie je slobodný.

KE       Ježiš bol v absolútnej možnej miere slobodným človekom. Svoju slobodu chápal v plnení vôle svojho Otca. A keď o sebe vyhlasuje, že „neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mt 9, 13), jasne naznačuje, že sa bude stretávať s tými, s ktorými on chce a o ktorých je presvedčený, že jeho pomoc najviac potrebujú.

DI        Ježiš nežil v spoločensky priaznivej situácii voči tým, ktorých pokladali za hriešnikov. Farizeji, ako lídri náboženského života v krajine, vychádzali z presvedčenia, že Boh je predovšetkým spravodlivý a podľa toho aj koná. Dobrých odmeňuje a zlých tresce. A chceli, aby sa takto správali aj dobrí ľudia voči zlým. Farizejov snáď ospravedlňuje fakt, že Starý zákon viac zdôrazňoval Božiu spravodlivosť, ako Božie milosrdenstvo a lásku. Ale aj v Starom zákone bolo veľa myšlienok o Božom milosrdenstve, ktoré keby boli farizej chceli, mohli preniesť do konkrétnych náboženských a ľudských prejavov. Preto aj Ježiš, keď mu vytýkajú, že sa stretáva s hriešnikmi, cituje slová proroka Ozeáša, ktorý žil pred vyše 700 rokmi. On vtedy napísal prianie Boha: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu“ (Oz 6,6). Vždy je ale ľahšie budovať náboženský systém na strachu a spravodlivosti, ako na láske a odpustení. A to robili aj farizeji.

Tým, že sa Ježiš stretáva na uliciach a pri spoločnom stole s tými, ktorých farizeji pokladali za vredy na spoločnosti, porušuje normy správania vtedajšej spoločnosti. Robí to preto, aby ukázal definitívne svetu, že Boh je láska, že Boh miluje každého človeka a preto nikto nemá právo nikoho vylučovať z vplyvu Božej lásky. Týmto gestom Ježiš oslobodzuje hriešnikov z pút hriechov a slobodu vracia aj tým, ktorí boli donútení hriešnikov nenávidieť.

PAR    Ak sledujeme dnešný život, vidíme, že sa vytvárajú určité bloky spoločenských skupín. Tento jav sa odborne nazýva polarizácia spoločnosti. Spôsobujú ju predovšetkým ekonomické a materiálne rozdiely medzi jednotlivými ľuďmi. Ale aj morálne sa spoločnosť polarizuje. Sú jedinci, ktorí formujú svoj život v duchu Božích príkazov a evanjelia, ale aj takí, ktorí pojmy „morálka“, „hriech“ a „svedomie“ pokladajú za zbytočné pre život. Medzi týmito dvoma skupinami je široký priestor pre ľudí, ktorí radi kombinujú svätosť s hriešnosťou podľa okamžitej potreby.

Rozdelenie spoločnosti by nemalo nás kresťanov viesť k radikálnym postojom voči niektorým skupinám. To neznamená, že máme zatvárať oči pred zlom a plakať nad skazeným svetom. Nikde v evanjeliu nečítame, že by Ježiš pochválil hriešnikov za ich štýl života. Čítame ale často, že sa k nim, ako k ľuďom, správal s láskou a úctou. To je jediný spôsob správania, ktorí si musíme aj my osvojovať. V našom slovníku by nemali byť vyjadrenia typu: „Toho človeka nemôžem ani cítiť“, alebo „Čo by povedali iní, keby som sa s ním rozprával?“, alebo „S takým človekom nie je hodno ani rovnaký vzduch dýchať“.

My sa všetci pokladáme za odchovancov Nového zákona. Nám by malo byť viac zrozumiteľné a sympatické počínanie Ježiša ako starozákonným farizejom. My by sme mali byť slobodnejší vo vzťahu k problematickým alebo k hriešnym ľuďom. Nám nikto neprikazuje, s kým sa môžeme a s kým sa nesmieme stretávať a rozprávať. Využívame túto slobodu, ktorú nám ponúkol Ježiš? Alebo máme aj my ľudí rozdelených na dobrých a zlých? Na tých, ktorí stoja o náš záujem a na iných, ktorí nie sú hodní, aby sme s nimi prehodili slovo? Sme slobodní vo vzťahu k iným, alebo sme spútaní predsudkami a vlastnou pýchou?

MY      Ak sa chceme podobať na Ježiša a milovať hriešnikov potrebujeme si uvedomiť jednú skutočnosť, ktorú si Ježiš nemusel uvedomovať. Musíme sa aj my sami pokladať za hriešnikov. Sv. Augustín nám zanechal veľmi cennú myšlienku: „Kresťan, ktorý si je vedomý svojich hriechov, je stále kresťanom. Človek, ktorý sa nepokladá za hriešnika, nemôže byť kresťanom.“ Ak toto pochopíme, nebudeme mať problémy stretávať sa s tými, ktorí sú všeobecne pokladaní za hriešnikov. A Boh určite použije našu pokoru na to, aby zmenil ich život. Nám dopraje radosť z toho, že sme sa nebáli komunikovať s niekým, ktorého už iní odpísali.

ADE    Túžime byť všetci slobodní ľudia. Slobodne sa rozhodovať a slobodne konať. Najslobodnejší budeme vtedy, keď budeme mať lásku a úctu ku všetkým ľuďom.

 

11. nedeľa v období cez rok

 

AI         Náš náboženský život má rozličné prejavy. Je to napríklad prejav mysticko-duchovný, keď sa pri modlitbe a pri svätom prijímaní spájame s Ježišom. Pri slávení svätej omše a iných sviatostí a svätenín je to prejav liturgický, v ktorom sa predstavujeme ako cirkevné spoločenstvo. Ďalším prejavom je verejné vyznávanie svojej viery v prostredí, v ktorom žijeme. Potom je to prejav apoštolský, keď sa usilujeme šíriť svoju vieru a pomôcť aj iným, aby uverili.

KE      Tento posledný prejav je témou dnešného evanjelia. Ježiš Kristus posiela svojich učeníkov s konkrétnou apoštolskou misiou.

DI        V poslaní apoštolov vidíme tri dôležité skutočnosti.

Prvou je motív poslania. Je ním láska a milosrdenstvo k ľuďom. Evanjelista Matúš to vyjadruje slovami: „Keď Ježiš videl zástupy, bolo mu ich ľúto, lebo boli zmorené a skleslé ako ovce bez pastiera“  (Mt 9, 36). Preto posiela apoštolov, aby ľuďom pomohli v ich  duševných a telesných trápeniach.

Druhou skutočnosťou sú adresáti poslania. Ježiš apoštolom prikazuje: „K pohanom nezabočujte, samaritánske mestá obíďte, choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela“ (Mt 10, 5-6). Ježišov príkaz treba rozumieť tak, že Boh chcel, aby izraelský národ bol prvý, ktorému sa zvestuje evanjelium. Až potom mali nasledovať iné národy. Vieme, že Ježiš a apoštoli v tejto prvej fáze neuspeli, že vyvolený národ evanjelium neprijal. Preto po zmŕtvychvstaní prichádza druhá fáza, keď sú apoštoli poslaní do celého sveta (porov. Mt 28, 19-20).

Treťou skutočnosťou je cieľ poslania. Ježiš to vyjadruje slovami: „Choďte a kážte, že sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 10, 7). Mali ohlasovať, že v Ježišovi prišlo na zem Božie kráľovstvo. V tomto ohlasovaní mali postupovať obetavo a nezištne. To, čo od Ježiša dostali, dostali zadarmo a zadarmo to mali aj dávať iným (porov. Mt 10, 8).

PAR    Tieto tri prvky nemôžu chýbať ani v našej apoštolskej činnosti. Apoštolovať môže len ten, kto ma ľudí rád. Kto je citlivý na potreby iných. Nezáujem a ľahostajnosť je nepriateľom apoštolátu. Aj dnes je veľa ľudí nešťastných, ohrozených a pochybujúcich. Bol by to útek od podstaty nášho kresťanstva, keby sme chceli ostať hluchí a slepí k potrebám druhých. Je síce ľahšie byť „pštrosom“ v piesku ako apoštolom, ale Kristus nás chce mať apoštolmi, a nie pštrosmi. A pritom na apoštolovanie niekedy stačí tak málo.

Poučuje nás o tom ruský spisovateľ Tolstoj. Raz vyšiel z kostola a videl tam sedieť žobráka. Prehľadal svoje tašky, ale nenašiel nič, čo by mu mohol dať. Zohol sa k žobrákovi a hovorí: „Je mi to ľúto, bratku, ale nemám skutočne nič, čo by som ti mohol dať. Ale sľubujem ti, že na budúce ti niečo prinesiem.“ Žobrák zdvihol ruky k spisovateľovi a hovorí: „Dobre, dobre. Nazval si ma bratom, a to je tiež milodar.“ Už to, že budeme vidieť v iných bratov a sestry, je apoštolát. A z tohto nášho postoja sa odvíja všetko ostatné v našej činnosti.

Ale aj nás Ježiš posiela najprv k našim najbližším.Rodina je prvým miestom nášho apoštolovania. Máme síce niekedy skúsenosť, že sa nám to príliš nedarí, ale ak to robíme úprimne, s vierou a pokorou, Boh dá určite milosť obrátenia našim mužom, ženám, deťom, zaťom a nevestám. Ťažko však môže užitočne apoštolovať mimo rodiny ten, kto vo vlastnej rodine má neporiadok. My dnes vidíme napríklad staršie ženy, ktoré sa v dobe komunizmu báli dať deťom náboženskú výchovu, ako teraz chcú apoštolovať vo farnosti. Nech sa nečudujú, keď im niekto povie: Pozri sa na vlastnú rodinu, tam apoštoluj!“

A napokon apoštolát nesmie byť nejaké hobby, koníček, že sa budeme vychvaľovať, koľkým ľuďom sme pomohli alebo koľkých sme obrátili. Zmyslom apoštolátu je priviesť ľudí ku Kristovi a do jeho Cirkvi. My nesmieme ľudí naviazať na seba, ale na Krista. Naša láska a horlivosť sú len prostriedok, aby ľudia neskoršie pocítili Božiu lásku. Obrátený človek nie je náš majetok, s ktorým budeme zaobchádzať, ako sa nám zachce. Ak máme nejaký apoštolský úspech, radšej si povedzme: „Sme neužitoční sluhovia, urobili sme, čo sme boli povinní urobiť“ (Lk 17, 10).

MY      S apoštolátom je často spojená aj vyčerpanosť, znechutenosť, netrpezlivosť a pochybnosti o jeho zmysle. Ježiš má pre to porozumenie a preto nás volá: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11, 28). Apoštolát musí začínať a končiť pri bohostánku. Modlitba nám dáva silu, aby sme boli vytrvalí. Modlitba doplňuje to, na čo vlastnými silami nestačíme.

ADE            Apoštolov si vybral Ježiš. Neboli to najmúdrejší ľudia v Izraeli. Neboli to ani ľudia najodvážnejší. Neboli to ani ľudia najsvätejší. Uverili však Ježišovi, že najväčším zmyslom života je pomáhať ľuďom a privádzať ich k Bohu. Tento zmysel života sa nemení ani po dvadsiatich storočiach.

 

12. nedeľa v období cez rok

 

AI         Morálna teológia definuje strach ako otras mysle pred blížiacim sa nebezpečenstvom. Nebezpečenstvo môže byť reálne, keď naozaj existuje. Ale môže byť aj fiktívne, to znamená, že človek sa bojí čohosi, čo ho v skutočnosti neohrozuje. Strach v niektorých prípadoch nie je znakom slabosti človeka, ale skôr prejavom jeho múdrosti. Vie, že na blížiace ohrozenie sa musí pripraviť, aby situáciu zvládol. Strach však môže pôsobiť aj negatívne, keď sa človek natoľko bojí, že stratí kontrolu nad svojím konaním.

KE      Ježiš pripravoval apoštolov aj na situácie, keď budú pociťovať strach. Bude im ho spôsobovať psychický a telesný tlak na ich osobu.

DI        Ako nositelia Ježišovej blahozvesti mali apoštoli počítať s odporom prostredia. Nie každý, kto ich vypočuje, im aj hneď uverí. To mohlo spôsobovať znechutenie v ich poslaní. Preto ich Ježiš povzbudzuje, aby sa nebáli mienky, názorov a odporu ľudí. Za ich ohlasovaním stojí jeho autorita a za ním stojí autorita Boha. Ak aj na určitý čas ľudia Božiu pravdu odmietnu alebo zamlčia, napokon aj tak zvíťazí. Lebo je to pravda, ktorá pochádza z Boha, a ona nemôže prehrať. Povinnosťou apoštolov je hovoriť, čo počuli od Ježiša; ľudia sa už musia rozhodnúť sami, či to príjmu alebo nie. Ježiš predpovedal apoštolom ešte náročnejší útok na ich osobu, ako len odmietnutie toho, čo budú hovoriť. Vždy existovali ľudia, ktorí si mysleli, že keď zabijú nositeľa pravdy, zabijú aj samu pravdu. Takí ľudia mali čakať aj na apoštolov. A utrpenie, mučenie a smrť spôsobujú najväčší strach. Ale Ježiš znova povzbudzuje apoštolov, aby sa nebáli tých, čo zabíjajú telo. Oni ich síce môžu pozbaviť telesného života, ale život, to nie je len telo. Život, to je aj duša. Ju nikto nemôže zabiť. Dušu môže zahubiť len sám človek, ak zradí svoje poslanie. Ak sa ho natoľko zmocní strach, že zapredá svoju dušu.

Za odvahu sľubuje Ježiš apoštolom odmenu. Bude ich advokátom a obhájcom pred svojím Otcom. Otec ich prijme do večnosti na odporúčanie svojho Syna. Ale ak by sa báli ohlasovať všetko, čo počuli a videli, potom sa Ježiš k nim neprizná. Budú zatratení.

PAR    Od dôb apoštolov až po dnešný deň boli veriaci, ktorí vyznávali Ježiša pred svetom. Boli aj takí, ktorí za Ježišovu pravdu vyliali vlastnú krv. Žili ale aj takí veriaci, ktorí zo strachu zrádzali. A vždy boli a budú takí, ktorí proti evanjeliu bojujú. V priebehu dejín sa menia len spôsoby boja.

Ak by žil Ježiš dnes, pred čím by nás povzbudzoval, aby sme sa nebáli? Dnes by povedal: Nebojte sa verejnej mienky! V dobe mediálneho a satelitného spojenia sveta sú ľudia dokonale informovaní. Kto má peniaze a moc, aby ovládol tlač a televíziu, má moc ovládať aj mienku ľudí. Taktika tohto vplyvu spočíva v trpezlivosti a vytrvalosti. Postupne a cieľavedome ovplyvňovať ľudí tak, aby to, čo sa im ponúka, prijali za svoje.

Verejná mienka ovplyvňuje ľudí vo všetkom. Od toho, čo majú jesť, piť a obliekať si, až po to, v čo majú veriť a ako majú žiť. Ak ľudia pred 30 rokmi počuli v televízii, že sa niekto rozviedol, boli prekvapení a možno aj pohoršení. Dnes sa nikto nad tým nevzrušuje. Dnes sa to pokladá za štýl života. Ak dnešní veriaci pozerajú na reláciu o interrupciách, tak niektorí vnútorne fandia tomu, kto ich obhajuje. Ak sa dnes vehementne presadzuje, aby Cirkev asistovala pri sobášoch homosexuálov, tak za krátky čas aj veriaci na dedinách budú hodnotiť Cirkev ako diskriminačnú a neľudskú, lebo nechce sobášiť muža s mužom a ženu so ženou. Ak si dnes prečítajú alebo počujú, že ľudská duša sa po smrti prevteľuje do zvieraťa, tak to pokladajú za ohromnú vec. Veď je to sympatickejšie, ako keby mala prísť pred Boha. A koľko nadšenia vo svete je dnes za názor, aby ženy prijímali kňazské svätenia, aby biskupov nemenoval pápež, ale miestna cirkev.

Hodnotenie dnešnej situácie však nie je dôvodom na nariekanie. Je to ale potrebné, aby sme sa učili rozmýšľať nad všetkým, čo sa nám ponúka ako pravda, ako to najlepšie a najmodernejšie. My tento tlak na našu vieru, na náš kresťanský spôsob života paradoxne potrebujeme. Ak by sme ho nepociťovali, to by znamenalo, že takmer celý svet verí Ježišovi, čo ale nie je pravda. Alebo sme už natoľko zmanipulovaní, že viac veríme ľuďom, novinám a televízii ako Ježišovi? Ak ho ale pociťujeme, je to dôkaz, že žijeme úprimne ako kresťania a časť mocného a vplyvného sveta sa s tým nevie zmieriť. Potom môžeme s radosťou Ježišovi povedať: My sa nebojíme, my sme sa nedali ovplyvniť. Z ponuky sveta prijímame len to, čo je užitočné pre našu dušu, pre náš kresťanský život.

MY      Ježiš pred Pilátom povedal: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde“ (Jn 18, 37). Túto povinnosť mali aj apoštoli a máme ju aj my. Ak sa pokladáme za kresťanov, musíme byť svedkami Božej pravdy. Ľudia musia z našich úst počuť Božie slovo a v našom živote musia vidieť Ježiša. Je to naša nezastupiteľná povinnosť aj v dnešnom svete, ktorý tak rafinovane chce z ľudského života odstrániť Boha. My, kresťania, žijeme v tejto dobe preto, aby sme ponúkli svetu alternatívu. Aby si ľudia mohli vybrať medzi vplyvom verejnej mienky a naším svedectvom. Ak nebudeme svedkami my, potom svet uverí iným. Odmenou za našu odvahu budú pre nás slová Ježiša: Vy ste ma vyznali pred ľuďmi, ja vás vyznávam pred svojím Otcom (porov. Mt 10, 32).

ADE            Môžeme mať strach z ohňa, z vody, z choroby. To je normálne. Ale bolo by normálne, ak by sme mali strach byť na strane Boha?

 

Sv. Petra a Pavla

 

AI        Ak sledujeme zlých ľudí, vidíme, že zvyčajne konajú spoločne. Zlý človek nechce ostať sám. Hľadá si komplicov. Zlý zlého nájde veľmi rýchlo a v priebehu piatich minút sú schopní sa dohodnúť. Beda tomu, kto toto nevie a chce so zlom bojovať sám. Skôr, či neskôr musí prehrať.

KE      Ježiš prišiel na zem, aby zachránil ľudí dobrej vôle. Túžil všetkých dobrých ľudí zjednotiť. Vedel, že len spoločenstvo dobrých ľudí dokáže sa postaviť zlu na odpor. Preto založil Cirkev, aby v nej našli bezpečnosť dobrí ľudia, aby chránila dobrých ľudí pred mocou zla a aby aj zlých naprávala a prijímala do svojho spoločenstva.

DI        Kristus povoláva Petra, lebo chce, aby sa stal fundamentom jeho Cirkvi. Ale mu aj predpovedá, že bude musieť bojovať so zlom: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera“ (Lk 22, 31-32). Zároveň ubezpečuje všetkých, že žiadne zlo Cirkev nikdy nepremôže (porov. Mt 16, 18).

Aj svätý Pavol je povolaný preto, aby všetku svoju energiu, všetky svoje schopnosti obrátil pre dobro Cirkvi. Aby aj jeho zásluhou, jeho skutkami a slovom, Cirkev mohla bojovať so zlom a meniť zlých ľudí, ako jeho zmenil Ježiš.

PAR    Aj keď Cirkev je nezničiteľná, jej členovia sú ohrození. Dnešnú dobu môžeme charakterizovať ako narastanie zla vo všetkých formách. Ak sa ale zlo radikalizuje, musia sa radikalizovať aj všetci dobrí ľudia. Vieme, že aj terajší nástupca sv. Petra, Ján Pavol II., vynakladá veľké úsilie, aby sa zjednotili všetci dobrí ľudia na svete. Vyzýva zvlášť členov Cirkvi, aby neboli ľahostajní voči zlu vo svete.

Cirkev je to spoločenstvo, ktoré nám pomáha, aby sme v boji proti zlu neostali sami. Aj človek s veľkými ideálmi, ak ostane sám, tak ich postupne stratí. Zlo ho natoľko znechutí, že bude presvedčený, že je ono nepremožiteľné. Ak sa ale ľudia s ideálmi budú spájať, zažijú aj radosť z víťazstva. To nemusí byť svetový úspech, ale čím viac bude takýchto dobrých buniek na tele sveta, tým bude svet lepší.

Dnešní svätci dali všetky sily pre službu Ježišovi. Dať všetky sily pre Ježiša je to isté, ako dať ich do boja proti zlu. V tom sú pre každého nás vzormi aj výzvou. Nestačí, keď sa budeme modliť za Svätého Otca. Nestačí, keď si urobíme púť do Ríma a na audiencii sa dotkneme Svätého Otca. To nestačí. Potrebné sú len a len naše dobré skutky. Len z toho môže mať Svätý Otec úprimnú radosť.

MY            Podávame dnes ruky Petrovi z Betsaidy a Pavlovi z Tarzu. Dvom veľkým ľuďom, ktorých zjednotil Kristus. Jedného ukrižovali a druhého sťali, ale obidvaja stoja pred nami ako víťazi, lebo patrili do Cirkvi, do tej božskej organizácie ľudí dobrej vôle, do ktorej patrí aj nepremožený Ježiš z Nazaretu. Im podávame ruky symbolicky, ale rozmýšľajme, komu by sme mali podať ruku skutočne, s kým by sme sa mali spojiť, aby sme spoločnými silami pokračovali v ich diele.

ADE    Ježiš kedysi povedal, že kde sú dvaja alebo traja ľudia v jeho mene, tak tam je prítomný aj on. A kde je prítomný on, tam musí byť prítomné aj dobro. A kde je prítomné dobro, tam nemôže byť zlo. Ale len vtedy je to pravda, keď to je skutočnosť, a nie len fráza. Príslovie hovorí, že rovný rovného si hľadá, a myslí sa tým na zlých ľudí. My si povedzme: dobrý dobrého hľadá a myslime tým na seba a na našich bratov a sestry vo viere.

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                            

13. nedeľa v období cez rok

 

AI         Je to dobrý pocit, ak nás ľudia majú radi. Možno by niekto chcel, aby ho všetci mali radi. To nie je možné z rozličných dôvodov. Jeden je aj ten, že nikoho nemôžeme donútiť, aby nás mal rád. Vo vzťahu k nám sa iní rozhodujú slobodne.

KE      Ježiš akoby si od nás vynucoval lásku. Tak by niekto mohol pochopiť slová: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10, 37). Ježiš nás ale k ničomu nenúti. On chce našej láske pomôcť.

DI        Ak nás Ježiš vyzýva, aby sme ho milovali, tak to nechce kvôli svojmu šťastiu. Chce naše šťastie. Vie, že láska medzi ľuďmi nie je absolútne stabilná a nemenná. Človek dokáže iného človeka milovať, ale aj nenávidieť. Ak sa často hovorí, že láska zomrela, alebo vyhasla, tak je to preto, že ľudská láska potrebuje prameň, z ktorého pravidelne čerpá silu. Ak ho nemá, tak začne slabnúť, až pomaly zanikne.

Tým prameňom je láska k nemu a k jeho Otcovi. Kto miluje Boha  celým srdcom, kto žije bytostne s Ježišom, ten nezažije smrť lásky ani k vlastným najbližším, ani k iným ľuďom. Sám Ježiš je pre nás príkladom. Láska k Otcovi bola u neho na prvom mieste. Ale nikto nemohol povedať, že nemiluje ľudí. Veď kto viac ako on miloval ľudí? Veď pre ľudí sa narodil, pre ľudí trpel a pre ľudí zomrel. A keď sa ho pýtali, ktoré je najväčšie prikázanie, povedal, že najväčším a prvým prikázaním je milovať Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. A hneď dodal, že druhé prikázanie mu je podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“ (porov. Mt 22, 37-39). Keď teda žiada od nás, aby sme ho nadovšetko milovali, tak nám chce stále pomáhať, aby sme mali dosť lásky aj pre iných.

PAR     Často môžeme pozorovať drámu ľudí, ktorí ľahkovážne berú výzvu Ježiša. V našich rodinách je niekedy dosť citovej lásky, ale neraz je tak neusporiadaná a chaotická, že spôsobuje ťažkosti.

Syn vstúpi do manželstva, ale je tak závislý na svojej matke, že nie je schopný v plnej miere obdarovať svojou láskou ani manželku, ani deti. Ale ak by mal zdravý vzťah ku Kristovi, vedel by si postupne vytvoriť lepšiu hierarchiu lásky. Vedel by, že sviatosť manželstva mu stavia na prvé miesto manželku. Potom sú to deti. Matka alebo obidvaja rodičia ostávajú v jeho „poli“ lásky, ale už nie ako prví, ale ako tí, ktorí si zaslúžia jeho úctu, pozornosť a pomoc.

Vidíme v našich rodinách aj inú kombináciu lásky. Rodičia urobia z dieťaťa domáceho bôžika. Oni sa síce denne modlia za neho, privádzajú ho aj do kostola, ale v skutočnosti Boh nie je prvým cieľom ich lásky, pre ktorého žijú. Je len prostriedkom, pomocníkom pri výchove ich dieťaťa. Boh je rodičmi len natoľko milovaný, nakoľko sú oni presvedčení, že pomáha ich dieťaťu. Ak nadobudnú presvedčenie, že Boh nedal dieťaťu to, čo oni očakávali, láska k Bohu sa mení na výčitky a možno aj na nenávisť. V takomto prípade sme svedkami egoistickej lásky k Bohu, k Ježišovi alebo k Panne Márii.

Možno ešte spomenúť aj súrodeneckú lásku. Ta býva tiež zložitá a neraz konfliktná. Niekedy súrodenci nechcú rešpektovať životnú voľbu svojho brata alebo sestry. Alebo robia nečisté intrigy medzi matkou a jej zaťom alebo nevestou. V rodinách možno vidieť aj boj súrodeneckých klanov. Jedni sú proti druhým. Často sa súrodenci modlia v kostole k tomu istému Bohu a prijímajú toho istého Ježiša, ale sú pritom nepriatelia na život a na smrť.

MY      Ale vidíme aj obrazy rodín, aké si ich želal aj Ježiš. Kde vzťah k nemu rodinu obohacuje, stmeľuje a posilňuje vo vzájomnej láske. V týchto rodinách cítiť vo vzťahoch prítomnosť Boha ako určitú rodinnú „vôňu“ a z tejto atmosféry všetci naberajú silu pre vzájomné vzťahy. A keď možno nie je všade ideálna situácia, tak láska k Bohu ju dokáže dať aspoň do určitého znesiteľného rámca. To sú situácie, keď žena sa modlí k Bohu, aby mala dosť síl prijať povahu svojho manžela. Keď muž prosí Boha, aby mu pomohol pochopiť svoje dospievajúce deti. Keď deti prosia Boha, aby mali trpezlivosť so svojimi starými rodičmi. Aj v takýchto prípadoch vidíme, že ak je láska k Bohu a Ježišovi na prvom mieste, tak dokáže so slabých ľudí urobiť silných a trpezlivých jedincov.

ADE            Chceme, aby nás ľudia mali radi. Zvlášť si to prajeme od členov vlastnej rodiny. Oni chcú, aby sme milovali ich. Ježiš chce, aby sme nadovšetko milovali jeho. Prosme v tejto chvíli, aby sme to všetci správne pochopili. 

14. nedeľa v období cez rok

 

AI         V týchto dňoch slovo učiť sa nezneje príjemne. Žiaci a študenti majú prázdniny a aj my dospelí si chceme v lete oddýchnuť.

KE      Ježiš nám adresuje do tejto prázdninovej a dovolenkovej atmosféry slová: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29).

DI        Nebolo by asi rozumné, keby sme Ježišovi odpovedali, že my máme prázdniny a nám sa učiť nechce. Tu totiž nejde o nejaké známky, o nejaké vysvedčenie, o nejaké skúšky. Tu ide o náš život a jeho kvalitu a zmysel. A keď ide o kvalitu nášho života, nemôžeme povedať: nám sa nechce.

Ježiš nás pozýva, aby sme sa dnes od neho učili dva predmety: tichosť a pokoru. Sv. Augustín k tomu dodáva, že Kristus nám nekázal učiť sa od neho kriesiť mŕtvych alebo robiť zázraky, ale povedal: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29).

Ak pozeráme na Ježiša, tak vidíme, že tichosť a pokora sú súčasťou jeho vnútorného života a vonkajšieho prejavu. Pritom tichosť a pokora nie sú u neho pasívne postoje, ale sú aktívne a doplnené láskou.

Kristus jasne a otvorene vystupoval proti hriechu. Ale predsa k hriešnikom bol jemný a pokorný. Nepovedal im: Ja, Boh, vás budem trestať. Vieme, že odsúdil cudzoložstvo, ale s dobrotou sa rozprával so Samaritánkou, ktorá žila v nezákonnom vzťahu. V inej chvíli zabránil ukameňovať ženu prichytenú pri cudzoložstve a ticho a jemne jej povedal: Choď a viac nehreš.

Ostro vystupoval proti lakomosti a utláčaniu chudobných a predsa jedného z tých, ktorí spôsobovali škodu iným, Léviho, urobil apoštolom. Iného, bohatého Zacheja, zmenil dobrým slovom a návštevou u neho doma. Aj keď nesúhlasil s falošnou zbožnosťou farizejov a v rozhovore s nimi to dával ostro najavo, v stretnutiach s konkrétnymi farizejmi bol pokojný a mal medzi nimi aj priateľov. Tichosť a pokora v Ježišovom živote menili druhých a prinášali im pokoj. Tento jeho postoj vystihol vynikajúco sv. Pavol: „On hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu... Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 6-8). A Pavol vyzýva kresťanov, aby zmýšľali podobne.

PAR    Pre náš konkrétny život by sme si mohli zobrať dve poučenia. Prvým je naučiť sa rozumne hodnotiť seba samého. Nie je potrebné mať o sebe vysokú alebo nízku mienku. Potrebné je pozerať na seba pravdivo a očami viery. Život každého človeka dospeje do bodu, keď sám seba hodnotí a uvažuje, čo dokázal a čo chce ešte dokázať. V tomto hodnotení by mal byť človek vďačný za všetko, čo od Boha dostal. Nechváliť sa slovami: Ja som to dokázal, ale skôr povedať ako sv. Pavol: Milosťou Božou som tým, čím som. Ďalším krokom je uvažovanie, či svoje schopnosti mám len pre seba, pre svoju slávu, pre svoju kariéru, alebo predovšetkým preto, aby som iným pomáhal. Dáte mi asi za pravdu, že keď sa stretneme napríklad s lekárom alebo učiteľom alebo s kňazom alebo s nejakým podnikateľom, vždy máme dobrý pocit vtedy, keď vidíme, že títo ľudia sú skromní, vážia si a pomáhajú iným. Zároveň máme úctu aj pred tými, ktorí síce nedosiahli väčšie spoločenské postavenie, ale to, čo robia, robia s láskou a nadšením.

Druhým ponaučením je spôsob jednania s ľuďmi. Ak sa Ježišov vzťah prejavoval k ľuďom pokorou a tichosťou, tak podobne by sme mali postupovať aj my. My máme síce rozličné hlasové výšky a pri speve alebo športe, alebo keď pracujeme v hlučnom prostredí, môžeme aj kričať alebo dokonca revať. Ale ak sa rozprávame s ľuďmi, ak riešime nejaké problémy, ak máme v rodine ťažkosti, tak by sme sa mali naladiť na príjemnú hlasovú výšku. Krik v reči odpudzuje. Pokoj a tichosť v reči spôsobuje pokoj aj na druhej strane. Nemali by sme mať ľudí rozdelených na tých, na ktorých kričíme, a na tých, ktorých sa bojíme a hovoríme s nimi takmer pošepky. Lebo to je znak pýchy a servilnosti. Na jedných si dovolíme a druhým dovolíme, aby kričali na nás.

MY      Tieto postoje sa nedajú nadobudnúť zo dňa na deň. Nedá sa povedať, že v tejto chvíli sa stanem pokorným a tichým, a hneď aj tak bude. Toto je celoživotné úsilie. Všetci sa musíme namáhať so svojou povahou, so svojimi sklonmi a premáhať svoju pýchu. Len trpezlivosť nám môže priniesť stav, keď sa budeme podobať na Ježiša. Možno by bolo užitočné, aby sme si k večerným modlitbám pridali aj krátke zamyslenie: Nebol som dnes drzý? Nekričal som zbytočne na iných? Nedával som pociťovať ľuďom, že ja som viac ako oni? Vypočul som trpezlivo ich starosti?

ADE    Myslím, že môžeme byť vďační Ježišovi, že sme sa aj cez prázdniny mohli zamyslieť nad kvalitou nášho života. Ježiš nás nebude skúšať, či sme dobrí žiaci. Skúšať nás bude život, keď odídeme z kostola. Tam sa usilujme, ako Kristovi žiaci, obstáť na jednotku.

 

15. nedeľa v období cez rok

 

AI             Archeológovia, ktorí robili vykopávky v Egypte, našli za hrsť zrniečok zbožia v jednom z hrobov faraónov. Hrob i zrná boli staré okolo 5000 rokov. Niekoľko zŕn vložili do zeme a poliali vodou. Na veľké prekvapenie za niekoľko týždňov vzišli zo zeme zelené rastlinky. Zrniečka zbožia si aj po niekoľko tisícročí zachovali silu rastu.

KE            Podobne je to aj so slovom Božím. Aj ono je tisícročia staré a tak, ako prinášalo úrodu za čias Mojžiša, Izaiáša, Jeremiáša a iných autorov Svätého písma, a tak, ako prinášalo úrodu za čias Ježiša, je aj v dnešnej dobe schopné naďalej rásť a prinášať úrodu v srdciach a skutkoch ľudí.

DI            Skúsenosť a poznanie však učia, že veľa Božích slov neprinieslo žiadnu úrodu a stali sa akoby bezovocné. Takúto skúsenosť mali už židovskí proroci, ale predovšetkým Ježiš Kristus. Tri roky zasieval slovo Božie v židovských dedinách a mestách. Bol rozsievačom perfektným a predsa veľa ľudí v neho neuverilo.

Podobnú skúsenosť majú aj rodičia a kňazi. Často povedia: Deti sme nábožensky vychovávali, povedali sme veľa slov o Bohu, a ovocia nevidieť.

Alebo v polovici tohto storočia kresťania mnohých vyznaní priniesli do Japonska milióny exemplárov Svätého písma. Dúfali, že sa im podarí takýmto spôsobom získať nových kresťanov. Úspech však nebol veľký. Na 120 miliónov obyvateľov je v Japonsku len 400 tisíc katolíkov, sotva pol percenta.

Čo je príčinou toho, že Božie slovo nemá vždy úspech? Odpoveď nám dal Kristus v podobenstve O rozsievačovi. Odpoveď veľmi jednoduchú a zrozumiteľnú: Slovo Božie často padne na neúrodnú a nepripravenú pôdu. On ju nazýva: „cesta“, „skala“ a „tŕnie“. Ak padne na pôdu úrodnú, úspech je zaručený.

PAR    Ako máme my rozumieť tieto termíny o neúrodnej pôde?

Niektoré zrná padli na kraj cesty, prileteli vtáci a pozobali ich. Tento obraz nám hovorí, že niektorí ľudia ľahkovážne pristupujú k existencii zla vo svete. Zlo ako keby pre nich existovalo len v rozprávke. Neveria, že zlo je skutočnosť veľmi mocná a schopná zničiť v človekovi nasmerovanie na Boha, na dobro a na lásku. Zlo má niekedy tvár človeka, inokedy knihy alebo filmu. Niekedy útočí priamo, inokedy rafinovane. A často sa stáva, že človek ani nemal možnosť zažiť radosť z Božieho slova a pod atakom zla ho odmieta.

Iné zrná padli na skalnatú pôdu, kde síce hneď vzišli, ale keď vyšlo slnko, zahoreli a uschli. Tento obraz rieši problém vytrvalosti z našej strany. Neraz je človek aj odhodlaný prijať Ježišovo slovo, už sa zdá, že sa rozhodne žiť ináč, ale trvá to len chvíľu. Začne sa opäť presviedčať, že nežije tak zle, že sú ľudia ešte aj horší, že nemá zmysel veľmi vyčnievať.

Niektoré zrná padli do tŕnia, ale tŕnie vzrástlo a udusilo ich. Božie slovo padá do prostredia iných slov. V dobe komunikačného systému na nás vplýva veľa slov. Denne sme od rána do večera zaplavení informáciami – slovami. Často nie sme schopní zistiť, ktoré slová sú pravdivé a ktoré klamú. Keďže nám chýba kritické hodnotenie, neraz všetkým slovám, ktoré počujeme, dávame punc pravdy. Či často neargumentujeme tým, že sme to počuli v televízii, že sme to čítali v novinách? Nám stačí, keď to bolo v televízii a v novinách, a už je to pravda. Pritom psychológovia hovoria, že naša hlava sa stáva „košom odpadkov“, do ktorej masmédiá hádžu všetko, čo napíšu a povedia. Ak nebude človek schopný si svoju hlavu vyčistiť, ak si nebude dávať pozor, čo do nej pustí, veľmi ťažko sa v nej usadí Ježišovo slovo. A ak tam aj bude, tak bude udusené, neschopné mať vplyv na náš život.

MY      Kristus aj v tejto chvíli rozsieva svoje slová. On je optimista, ktorý dúfa, že sa predsa niečo ujme, zarodí a prinesie ovocie. Dovoľme, aby v nás začalo rásť jeho slovo. Buďme vytrvalí a svojou odhodlanosťou a modlitbami pomáhajme vzrastu. Dočkáme sa jedinečných plodov, ktoré prinesú radosť nám a úžitok všetkým ľuďom. Potom budeme úprimne nešťastní, že sme až tak neskoro objavili radosť z Ježišovho slova. Budeme sa však aj tešiť na ďalšiu úrodu.

ADE            Archeológovia v Egypte zasiali obilie, ktoré bolo staré 5000 rokov a prinieslo ešte úrodu. My nevieme, koľko rokov budeme ešte žiť. Počas nášho života si však môžeme spolu s Božím slovom zabezpečiť večný život.

16. nedeľa v období cez rok

 

AI         Každá doba má svoje špeciálne prejavy pomsty. Ešte na začiatku nášho veku bol v Palestíne uprostred Arabov zvyk z pomsty niekomu vyťať ovocné stromy, alebo podpáliť úrodu. Asi sa to stávalo dosť často, keď si rozhrešenie od týchto hriechov rezervoval sám biskup v Jeruzaleme. Medzi prejavy pomsty patrilo aj zasiatie kúkoľa na poli nepriateľa. Pole mohlo stratiť takto svoju hodnotu aj na niekoľko rokov.

KE            Nečudujme sa preto Ježišovi, že keď chcel ľuďom vysvetliť, odkiaľ sa berie zlo a aký má mať človek vzťah k zlu, pomáha si príkladom zo života ľudí o kúkoli, ktorý nepriateľ prisial medzi pšenicu.

DI        Ľudia sa pýtajú v celých dejinách podobne ako sluhovia z podobenstva: „Pane nezasial si na svoju roľu dobré semeno? Kde sa teda vzal kúkoľ?“ (Mt 13, 27). Ježiš uvádza dva zdroje zla: synovia Zlého a diabol.

Zo Zjavenia vieme, že všetko, čo Boh učinil, bolo veľmi dobré (porov. Gn 1, 31). Aj prví ľudia boli veľmi dobrí. Boli najlepšími z celého stvorenia. Boli však aj bytosťami ohraničenými. Neboli absolútne dobrí. Absolútne dobrý je len Boh a oni boli jeho stvoreniami. A aj tak veľké dary, ako bolo samotné dobro v ich srdciach a slobodná vôľa v ich mysliach, niesli v sebe možnosť odmietnuť dobro a rozhodnúť sa pre zlo. Ak by človek nebol mal túto možnosť rozhodovania, bol by len strojom naprogramovaným na konanie dobra. A ľudské skutky by neboli skutkami človeka, ale toho, kto ich do neho naprogramoval.

A tak sa objavilo aj prvé zrno kúkoľa na Božom poli. Najprv to bol hriech prvých rodičov a neskoršie prišli ďalšie zrná kúkoľa v živote a konaní ich potomkov. A my už z vlastnej skúsenosti vieme, že dieťa, ktoré prichádza na svet, nie je poľom úplne čistým, ale sú v ňom už zasiate zrnká kúkoľa. Nie je čistou tabuľou, na ktorej by mohli rodičia a vychovávatelia písať, čo sa im zachce. Pritom však vieme, že v dieťati je aj veľa dobra, veľa dobrých zrniečok, ktoré do jeho duše zasial Boh. Neskoršie už záleží len od samotného človeka, či sa vedome a dobrovoľne stane synom a dcérou Boha, alebo synom a dcérou hriechu, Zlého.

Ježiš však učí aj to, že rozhodnutie človeka konať zlo v plnej svojej sile podporuje aj zlý duch, ako to bolo vidieť aj v prípade prvých ľudí. Zlý duch však nie je v svojej moci partnerom Boha. Je skôr okrajovou silou, ktorá pôsobí v celej histórii ľudstva, aby zneužívala dobro a slobodnú vôľu človeka.

PAR    My sa často vo vzťahu k zlu, alebo k zlým ľuďom dopúšťame troch omylov.

Sú ľudia, ktorí snívajú o čistom láne pšenice. Chceli by vybudovať spoločnosť len z dobrých ľudí. Myslia si, že je možné vybudovať raj na zemi. Takúto spoločnosť nie je možné vytvoriť. A aj keby sa vytvorila nejaká skupina vyvolených ľudí, je veľký predpoklad, že aj tam zlo zaseje svoje zrno.

Iní sa rozhodnú bojovať všetkými silami proti zlu. V nezdravej ambícii sú presvedčení, že dokážu vykoreniť zlo na zemi. Po rokoch úsilia sú často znechutení a cítia, že už nemajú viacej síl. Majú pocit, akoby svoj život prehrali. Neraz sa stáva aj to, že sami začnú robiť zlo.

Sú však aj takí, ktorí ľudí delia na dve časti. Na jednej strane sú ľudia dobrí, šľachetní a nábožní a na druhú stranu určia ľudí, podľa nich zlých, hriešnych, nemorálnych. Títo ľudia, ktorí radi vytvárajú tábory vyvolených a zatratených, nevedia o jednej skutočnosti. Neraz totiž práve v tých „dobrých spoločnostiach“ vyrastie kúkoľ a v tých „hriešnych spoločenstvách“ vyrastie pšenica.

Tieto tri skupiny ľudí akoby zabúdali na slová Ježiša: „Nechajte oboje rásť až do žatvy“ (Mt 13, 30). Aký je teda názor Ježiša na náš vzťah k zlu? Máme mať k zlu ľahostajný vzťah? Má nám to byť úplne jedno, že je vo svete zlo? Akú koncepciu, aký postoj, aké riešenie nám ponúka Kristus?

MY      Ježiš nás učí, aby sme mali pravdivý pohľad na svet. Do konca sveta zlo bude existovať. Vždy budú ľudia, ktorí vedome a nevedome budú robiť zlo. Pred zlom si nemáme zatvárať oči. Treba poznať, ako zlo vzniká a rastie. Premena sveta však nespočíva v tom, že všetku energiu vynaložíme na boj proti zlu. Ona spočíva v inom. Všetko úsilie vynaložíme na to, aby v nás rástlo dobro. A to dobro musí v nás rásť, aj keď naším susedom bude zlo. V spoločenstve apoštolov bol ako kúkoľ zasiaty Judáš. Ježiš ho mohol vyrvať ešte na začiatku. Predsa tak neurobil. Neurobil tak preto, lebo chcel, aby apoštoli dozrievali v susedstve srdca, v ktorom vyrástlo zrno zla. On sám dokázal celé mesiace žiť v blízkosti zradcu. A keď sa na kríži z Ježišovho srdca vysypalo zrno spásy pre celý svet, v tom istom čase z Judášovho srdca vypadá kúkoľ zla. Bola to hodina rozdelenia kúkoľa od pšenice. A takúto hodinu si aj Boh rezervoval na čas žatvy, na koniec sveta.

ADE    V dávnych dobách bolo zvykom pomstiť sa nepriateľovi tak, že mu niekto zasial kúkoľ na pole. My, kresťania, žime ináč. Rozsievajme všade dobro a lásku.

17. nedeľa v období cez rok

 

AI             Kdekoľvek sa objaví šťastný človek, vedľa neho sa hneď objaví niekto, kto mu jeho šťastie závidí. Závisť je nebezpečná choroba, lebo je zameraná na zničenie šťastia druhého. Možno by sme každý vedeli o tom rozprávať.

KE      Ježiš tiež vedel o tom, lebo sa stretával zo strany farizejov a znalcov Písma so závisťou. Preto, keď hovorí o nebeskom kráľovstve, ako o poklade, odporúča nielen ho hľadať, nielen ho získať, ale ho i ukryť.

DI        Ježiš počas verejného účinkovania používal zaujímavú a múdru taktiku. Mohli by sme ju nazvať taktikou postupných krokov. Všetko, čo on povedal a urobil, bol jeden veľký poklad. On ho ale nedal ľuďom hneď. Dával im ho postupne. On mohol po svojom krste v Jordáne povedať ľuďom všetko o sebe, mohol sa dať hneď chytiť a nechať sa ukrižovať. Na to všetko by boli možno stačili tri–štyri dni. On ale postupne predstavuje seba, postupne učí ľudí o Božom kráľovstve, postupne im vysvetľuje, že Božie kráľovstvo sa priblížilo v jeho osobe, postupne im rozpráva, že Božie kráľovstvo môže byť aj v ich dušiach, postupne pripravuje svojich učeníkov na vlastnú smrť a aj na to, že ich budú prenasledovať.

Napríklad, keď Peter vyznal, že on je Boží Mesiáš, Ježiš prikázal apoštolom, aby to nikomu nehovorili. Vedel, že ešte neprišla tá vhodná chvíľa (porov. Lk 9, 20-21). Dokonca aj pred svojou smrťou oznámil apoštolom, že by im mal toho ešte veľa povedať, ale v tej chvíli by to ešte nezniesli. A prisľúbil im Ducha Svätého, ktorý ich vovedie do plnej pravdy (porov. Jn 16, 12-13). Rovnako postupuje, aj keď hovorí prirovnanie o nebeskom kráľovstve ako o poklade. Našiel ho jeden človek, ale znova ho ukryl. Naradovaný odišiel, predal všetko, čo mal, a kúpil to pole. Ten človek mohol postupovať aj ináč. Mohol poklad zobrať a chváliť sa s ním medzi druhými, že čo našiel. Bol by ale riskoval, že mu niekto bude závidieť a poklad mu ukradne. Kristus nepovedal, čo bolo ďalej s pokladom, lebo to už bol iný problém. On chcel povedať, že v danej chvíli sa človek zachoval múdro a že tak sa majú zachovať všetci, čo objavia alebo nájdu Božie kráľovstvo alebo inú duchovnú hodnotu. Nemajú sa unáhliť, lebo všetko má svoj čas.

PAR    Vedieť, čo kedy povedať a kedy mlčať, vedieť kedy niečo ukázať a kedy to skryť, patrí medzi prejavy rozumného ľudského a náboženského postupovania.

V našom živote by to malo byť tak, ako to vidíme v oblasti športu. Často sa o športovcoch hovorí, že prestúpia do iného klubu, že už je to hotová vec. Ale ak sa na to opýtajú napríklad futbalistu, tak nikdy predčasne nepovie, kedy a kde prestúpi. Robí sa to tak aj preto, aby sa iní nedozvedeli o jeho plánoch a aby mu ich neprekazili. Keď sa prestup uskutoční, potom už o ňom bez problémov rozpráva.

Keď si zoberieme príklad z takej citlivej oblasti, akou je láska medzi dvoma ľuďmi, tak môžeme vidieť, čo to spôsobuje, keď sa nezachová v určitej fáze tajomstvo. Koľko dievčat by vedelo rozprávať, ako sa so svojou láskou zdôverili svojej kamarátke a ako to potom dopadlo. Neraz jej kamarátka vo veľkej závisti urobila všetko, aby ten vzťah zničila. A stáva sa aj to, že ten, s ktorým sa jedna chválila druhej, zakrátko chodí s tou druhou. Ak by bola o svojom vzťahu mlčala, ak by ho bola postupne upevňovala, ak by o ňom bola rozprávala až vo chvíli istoty, že jej lásku už nikto neprekazí, nebola by zažila sklamanie. Takýchto zbytočných sklamaní nevidíme len v citových oblastiach, ale takmer všade. Či už je to v oblasti zamestnania, študovania, podnikania, v oblasti osobnej kariéry, všade tam, kde sa človek predčasne pochválil, zažil neskoršie veľké sklamanie.

MY           Podobne je to aj vtedy, keď ide o hlbší náboženský život. Mať vieru v Boha, mať Božie kráľovstvo v svojom srdci, je veľký poklad. Je to tajomstvo, ktoré musí byť ukryté. Koľko veriacich ale robí opačne. Poklad zoberú a začnú sa s ním chváliť. Poznáme situácie, keď niektorí kresťania stále rozprávajú o svojich náboženských výkonoch a zážitkoch. Druhí ich so závisťou počúvajú a vytýkajú Bohu, že prečo aj oni toto nemôžu dokázať. Alebo sa im vysmievajú a robia všetko preto, aby im poklad zničili. Ale aj to sa môže stať, že tí, ktorí sa príliš chvália, môžu poklad stratiť. Napríklad im ho ukradne pýcha.

Mohol by niekto povedať, že predsa máme byť svedkami. Že za svoju vieru sa nemáme hanbiť. Že máme o nej rozprávať. To všetko je pravda. Treba sa ale naučiť, kedy, kde a ako. Kedy to je potrebné, kedy to má zmysel, kedy to iných obohacuje. Kde je to vhodné, kde to ľudia od nás očakávajú. Akým spôsobom to povieme. Ako to môžu iní prijať. Ale nezabúdajme, že Ježiš sa s ničím neponáhľal, okrem odpúšťania hriechov a uzdravovania chorých.

ADE    Buďme vždy vďační, keď niekto obohatí náš život. Tak sa stávame múdrejšími a lepšími. Teraz za to ďakujme Ježišovi.

18. nedeľa v období cez rok

 

AI         V minulosti často nepriatelia kresťanstva argumentovali tým, že Ježišovo učenie nemá úctu k pozemským hodnotám. Vraj vidí len nebo, a nie zem. Takýto názor bol aj jedným z pilierov komunistickej ideológie. Dnes sa už takto o kresťanstve neuvažuje. Za posledné desaťročia sa Cirkvi podarilo svet presvedčiť, predovšetkým konkrétnymi skutkami, že v Ježišovom učení je aj veľký sociálny a humánny rozmer. Dnes vidíme, že všade na svete, kde majú ľudia životné ťažkosti, Cirkev nemlčí a pomáha.

KE      Veď aj zázrak rozmnoženia chleba a rýb má sociálny a ľudský rozmer. Ježiš sa v ňom prejavuje ako ten, ktorý má pochopenie pre ľudské potreby. Ľudia ho počúvali a vyhladli. Nesúhlasil s návrhom apoštolov, aby ľudí poslal do mesta sa najesť. On im sám pomáha. Za to, že ho tak dlho počúvali, odmeňuje sa im zázrakom nasýtenia.

DI        Na zázrak rozmnoženia chlebov a rýb môžeme pozerať z rozličných pohľadov. Okrem Ježišovho citu pre ľudské potreby, vidíme v ňom aj poučenie o potrebe prepojenia duchovna s telesným. Misionári v zaostalých krajinách potvrdzujú, že ťažko sa hlása hladným evanjelium. Ďalším pohľadom môže byť presvedčenie, že ľudské potreby môže v plnej miere nasýtiť iba Boh. Alebo aj pohľad, že dnes chce robiť Ježiš takéto zázraky našimi rukami. Že aj po 2000 rokoch je na svete veľa hladných, ktorý čakajú na pomoc od nasýtených. O každom z týchto pohľadov by sa dalo dlho kázať.

Všimnime si však niečo, čo možno nie je v zázraku podstatné, ale má svoj význam. Okrem tohto nasýtenia Ježiš urobil ešte iný zázrak. Bolo to na začiatku jeho vystúpenia. Vtedy na svadbe v Káne Galilejskej tak isto reagoval na ľudské potreby. Tam premenil vodu na víno. Mohli by sme sa teraz opýtať: Prečo Kristus, a nebol by to pre neho problém, neurobil podobný zázrak aj pri rozmnožení chleba a rýb? Ľuďom by možno bolo dobre padlo, keby sa v horúčave osviežili vínom. Prečo im nedal aj víno? Odpovedať môžeme v tom duchu, že Ježiš vedel, kde je čo potrebné. Na svadbe bolo potrebné víno. Pri vyučovaní bol potrebný chlieb. Tam by bolo víno škodilo mysli.

PAR    A to je moment, ktorý by sme si aj my mali všimnúť. Sú situácie, kde je rozumné ponúknuť v primeranej miere víno alebo alkohol. Primeraná miera znamená, že ľudia aj po ukončení akcie odchádzajú ako ľudia.

Pán Ježiš kedysi povedal, že kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v jeho mene, tam je aj on prítomný. Na Slovensku by sme mohli povedať, že kde sú dvaja alebo traja zhromaždení, tam je prítomná fľaša. Prečo je to tak? Vráťme sa pre odpoveď na miesto zázraku. Ježiš sýtil ľudí svojím slovom. Ich myšlienky a srdce boli naplnené najčistejším pokrmom. Oni nepotrebovali alkohol. Potrebovali sa len najesť. Ak sa my prenesieme v duchu k našim stolom, možno príčinou pitia je aj to, že nevedieme rozumné a hodnotné rozhovory. Kde sa pri stole tára, ohovára, vulgarizuje, tam je potrebný alkohol. Kde sa pri stole rozpráva na úrovni, o hodnotných veciach a problémoch, tam človek netúži po alkohole. Veď už ste zažili, že keď vás niekto zaujal, aby ste mali chuť piť?

Je preto smutné, že alkoholizmus zapustil korene aj v kresťanských rodinách. Je to znak, že tam s vierou nie je niečo v poriadku. V našich rodinách žijú ľudia s prázdnou hlavou a s prázdnym srdcom. Nie je v nich nič hodnotné. Preto to treba zaplniť alkoholom. Pritom je paradoxné, že niekdy práve Cirkev dáva možnosti na pitie. V niektorých rodinách by mali najradšej, keby to nebolo také drahé, aj každý týždeň krst, prvé sväté prijímanie, birmovku, sobáš, lebo vždy sa tu ponúka oficiálna príležitosť na pitie. A keďže krstenec ešte nemôže piť alkohol, zastupuje ho otec a krstný otec. Pri prijímaní a birmovke je to už lepšie. Vtedy už aj prijímatelia sviatostí môžu čosi vypiť, aby sa postupne učili, ako má správny Slovák oslavovať.

MY      Ale aj u nás už vidíme prvé lastovičky. Už sa môžeme stretnúť s bezalkoholovou svadbou, diskotékou a promóciou. Vznikajú reštaurácie a cukrárne, kde sa nepodáva alkohol. Veľa mladých ľudí už trávi, napríklad Silvester, bez alkoholu. Mali by sme sa preto aj my zamyslieť, čo v tejto veci urobiť. Predovšetkým by sme všetci mali dbať o bohatstvo srdca a mysle. Duchovne bohatý človek netúži, aby svoje bohatstvo ničil alkoholom. Je rád, keď sa môže so svojím bohatstvom podeliť s tými ľuďmi, ktorí tak isto túžia po niečom hodnotnejšom. Snažme sa preto aj my osobne obohacovať ľudí duchovnými darmi. Tie ponúkajme pri našich stoloch a oslavách.

ADE    Chlieb k nášmu životu potrebujeme všetci. Z chleba sa ešte nikto nestal zlým, agresívnym a nenormálnym človekom. Z alkoholu ale áno.

19. nedeľa v období cez rok

 

AI             Populárni ľudia často na konci svojho života píšu knihy svojich spomienok – memoáre. Možno niekto z nás si v živote písal aspoň denník. Ale aj my, keby sme mali písať o svojom živote knihu, bol by to určite príbeh zaujímavý a poučný pre iných. V našich spomienkach by boli rôzne kapitoly, ale asi by u nikoho nechýbala kapitola s názvom: Búrky v mojom živote.

KE      Búrky vo svojom živote zažil aj apoštol Peter. Neboli to však len búrky, s ktorými sa stretol ako rybár na mori, ale aj búrky, ktoré mu pripravil Ježiš, aby sa Peter otestoval, aká je jeho viera a láska k nemu.

DI        Prvú búrku opisuje dnešné evanjelium. Peter prosí Ježiša, aby mohol prísť k nemu po vode. Vie, že človek nemôže chodiť po vode, ale predsa cíti, že s Ježišovou pomocou to dokáže. Žiaľ, jeho viera v Ježiša dlho nevydržala. Po prvých krokoch prestane pozerať na Ježiša. Naľakal sa veľkých vĺn a silného vetra. Zapochyboval, že by mohol dôjsť k Ježišovi. Preto zúfalo volá: „Pane, zachráň ma!“ Ježiš ho chytil za ruku, priviedol k lodi s výčitkou: „Ty maloverný, prečo si zapochyboval?“

Druhá búrka v živote Petra sa odohráva na dvore veľkňaza, keď zajali Ježiša. Aj tam sa Peter naľakal. Zaprel svojho Majstra. Znova sa začal topiť. Ale ako na jazere, aj tu ho Ježiš zachránil. Ježiš pozrel naň pohľadom lásky a Petrovi nezostávalo nič iné, len aby horko zaplakal a oľutoval svoju zradu.

Tretiu búrku prežil Peter v roku 67 v Ríme. Nachádza sa v centre ostrého prenasledovania kresťanov. Ježiš sa už nenachádza v blízkosti Petra. Peter je však už odhodlaný Ježiša nezradiť. Umiera za neho na kríži. Umiera určite s vierou, že Krista, jeho ruky, jeho oči pocíti v nebi.

PAR    Prijať a veriť  v Ježiša neznamená, že človek prežije svoj život v tichosti a bez problémov. Ježiš dopúšťa, aby sme aj my prežili búrky.

V mladosti je to často boj s našou zmyselnosťou. Alebo mladému človeku niekto ponúkne alkohol, drogu. A búrky sú na svete.

Neskoršie v manželstve muž musí bojovať, aby nezradil svoju ženu, aby ju neopustil, aby neišiel za inou. V živote ženy prichádza nechcené tehotenstvo. Stretnutie so sympatickým mužom. A búrka sa znova blíži.

V starobe prichádzajú niekedy veľké pochybnosti. Mal ten môj život zmysel? Je naozaj Boh? Jestvuje večný život? Či to nie sú búrky?

A pritom celý život je sprevádzaný rôznymi neúspechmi. V práci. V škole. Choroby. Smrť blízkych. A keďže sme všetci ľudia, ako bol aj sv. Peter, niekedy si myslíme alebo cítime, že sa v búrkach nášho života môžeme utopiť. Zdá sa nám, akoby sme ostali sami, vystavení rôznym nebezpečenstvám. Čo máme teda robiť, aby sme sa neutopili?

Známy kardinál Jozef Suenens v jednej svojej kázni spomína udalosť zo života, o ktorej písali niektoré noviny.

Neskoro v noci začal horieť dom, ktorý sa nachádzal na úbočí za dedinou. Otec, matka a deti vybehli von. S hrôzou pozerajú na strašné a rýchlo sa šíriace plamene. Zrazu si uvedomujú, že nie je medzi nimi najmladší, päťročný chlapec. On, preľaknutý plameňmi, nezišiel dole, ale vybehol po schodoch o poschodie vyššie. Rodičia zúfalo pociťujú, že už chlapca nikto nezachráni. Zrazu sa na poschodí otvára okno. Objavuje sa v ňom tvár chlapca. Otec mocne kričí: „Vyskoč!“ Chlapec však pred sebou vidí len plamene a dym a volá: „Ocko ja ťa nevidím.“ „Ale ja ťa vidím“, kričí otec, „to stačí, len skoč!“ Chlapec nabral odvahu a vyskočil z okna. Padol do náručia svojho otca.

Aj nám sa v nebezpečenstvách a v búrkach života prihovára Boh: „Neboj sa! Dúfaj! Skoč do môjho náručia!“ A ako často aj my odpovedáme: „Bože, ja Ťa nevidím, ja Ťa nepočujem.“

MY      Kde nabrať odvahu? Skúsenosť nás učí, že v týchto dramatických situáciách víťazia tí, ktorí žijú múdro a zbožne v pokojných chvíľach života. Usilujú sa celý život bojovať proti svojmu egoizmu. Žijú podľa evanjelia. Milujú modlitbu a sviatostný život. Sú verní Bohu aj v drobných udalostiach života. Tí sú pripravení premôcť aj veľké búrky života.

ADE            Predstavme si ešte raz, že by sme mali písať knihu svojich spomienok. Čo by sme napísali do kapitoly: Búrky v mojom živote? My, kresťania, by sme mali napísať, že všetky búrky sme prežili, lebo sme sa nebáli vpadnúť do náručia nášho nebeského Otca a počúvať hlas jeho Syna Ježiša.

Nanebovzatie Panny Márie

 

           Vždy, keď slávime nejaký mariánsky sviatok, sme svojrázne naladení. A verím, že aj v tejto chvíli máme radosť, že sme tu v chráme a slávime sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Prišli sme sem s rozličnými pocitmi. Niekto prežíva v svojom srdci radosť, šťastie a pokoj. Iného srdce možno bolí a krváca. Niekto sa cíti silný, zdravý a svieži. Iný trpí na nejakú chorobu. Všetkých nás tu dnes víta naša nebeská Matka a má radosť, že sme ju prišli pozdraviť.

Victor Hugo dal do úst jedného svojho hrdinu takéto slová: Taký malý som a nepatrný, ale mám matku. A viete, čo je to mať matku? Viete, čo je to byť dieťaťom opusteným, nahým a smädným, ale cítiť nad sebou a okolo seba ženu, ktorá s vami kráča, keď vy kráčate, ktorá sa usmieva, keď vy plačete. Nie, nie, vy neviete, že tá žena – to je anjel, ktorý na vás pozerá, učí vás hovoriť a milovať. Ktorá v svojej dlani hreje vašu ruku, vaše telo vo svojom náručí a vašu dušu vo svojom srdci. Ktorá dáva svoje mlieko, pokiaľ ste nemluvňaťom, svoj chlieb, keď dospievate a vždy, vždy svoj život. Ona, ku ktorej voláte: „Matka!“ Ona, ktorá vás volá: „Dieťa moje.“

K takejto matke sme aj my dnes prišli. A vieme, že deti, keď prídu k svojej matke, počúvajú často, ako rozpráva o svojom živote. Je tu azda niekto z nás, kto by nepoznal životnú cestu svojej matky? Aj nebeská Matka nám chce porozprávať o svojom živote. Počúvajme, čo nám hovorí: „Deti moje, mňa si Boh vyvolil, aby som sa stala matkou jeho Syna. Uchránil ma od dedičného hriechu a od všetkých iných hriechov. Nikdy som nemusela bojovať s hriechom. No nemyslite si, že môj život bol preto ľahký. Aj ja som musela celý život o svoje víťazstvá bojovať. Mojimi zbraňami boli viera, láska a poslušnosť. Otec nebeský ma viedol čoraz strmejšou a neschodnejšou cestou, kým som nebola schopná obstáť v najvážnejšej skúške pod krížom svojho Syna. Tak, ako vy putujete k Bohu, aj ja som putovala. Len s tým rozdielom, že nikto nemiloval Boha s takou veľkou láskou, ako ja. Vždy, keď ma Boh zavolal, podrobila som sa mu s poslušnou vierou. Pod krížom ma môj Syn urobil matkou vás všetkých. Teraz som so svojím Synom v nebi. Som šťastná pri svojom Synovi. Ale aj pri ňom myslím stále na vás. Vaše bolesti prežívam tak isto, ako som prežívala bolesti svojho Syna na zemi. Prosím stále svojho Syna, a prosím aj jeho Otca, aby vám pomáhali. Aby vám pomohli dostať sa ku mne do neba. To je moje najväčšie prianie vám všetkým“.

Každé dieťa, ktoré počúva rozprávať svoju matku o jej živote, by malo načerpať silu do svojho vlastného života. Mali by sme aj my zaujať takýto postoj k životu Panny Márie. Veď každému z nás má čo povedať. Alebo by sme chceli byť tie nemúdre a neslušné deti, ktoré, keď odchádzajú od svojej matky, hovoria: To som sa znova musel napočúvať tých zbytočných rečí; alebo hovoria: Najviac trpím, keď musím počúvať svoju matku; alebo hovoria: Čo tá vie, aký je dnes život; alebo: Keby dala radšej nejakú korunu a zbytočne netárala. Ak by sme chceli takto uvažovať, potom sme zbytočne prišli pozdraviť Pannu Máriu.

Radšej chcime odísť z kostola zmenení. S predsavzatím, že nebudeme šíriť nenávisť, nepokoje a hnevy. Že nebudeme klebetiť, ohovárať a znepríjemňovať iným život. Že v rodine budeme šíriť viac trpezlivosti a lásky. Že budeme sa starať viac o svoju vieru. Že budeme múdrejšie a lepšie žiť. Že sa naučíme prijať svoj život podobne, ako je to napísané v jednej americkej nemocnici na bronzovej doske:

„Bože, prosil som ťa o silu, aby som mal úspech v práci,

ale ty si mi dal slabosť, aby som sa naučil byť pokorný.

Prosil som ťa o zdravie, aby som mohol urobiť veľké veci,

ale ty si mi dal chorobu, aby som dokázal ešte viac.

Prosil som ťa o bohatstvo, aby som bol šťastný,

ale ty si mi dal chudobu, aby som sa mohol stať múdrym.

Nedal si mi nič z toho, o čo som ťa prosil, ale dal si mi ešte viac.

Poznanie, čo má v živote pravú cenu.

Urobil si ma touto chorobou múdrejším a bohatším.

Ďakujem ti za to, Pane.

           Naša Matka nás chce povzbudiť aj takýmto príkladom: Jeden misionár v Afrike cestoval vlakom. Modlil sa breviár a v ňom mal farebný obrázok Panny Márie. Vedľa neho sedel domorodec a pozeral na obrázok. O chvíľu misionára preruší a pýta sa ho: „Kto to je na obrázku? Je to tvoja sestra? Alebo snúbenica?“ „Nie“, odpovedá misionár, „je to moja matka“. Domorodec sa ešte raz pozrel na obrázok, potom na misionára a hovorí: „Ale ty sa na ňu vôbec nepodobáš“. Keď domorodec vystúpil na najbližšej zastávke, misionár začal rozmýšľať, prečo sa nepodobá na Pannu Máriu. Začal si spytovať svedomie: Moje oči, majú niečo v sebe z dobrých očí Márie? Moje srdce, má niečo z citlivého srdca Márie? Moje ruky, či sa dokážu namáhať pre iných? Či dokážu robiť diskrétne, bez čakania na vďaku? Aká je moja prítomnosť uprostred ľudí? Mám niečo v sebe z Máriinho správania?

Každá matka má radosť, keď sa dieťa na ňu podobá. Urobme túto radosť aj našej nebeskej Matke, Márii.

 

20. nedeľa v období cez rok

 

AI             Rodičovská láska dokáže prinášať mimoriadne obete. Preto sa aj hovorí, že „rodičia si odtrhnú aj od úst“, len aby deťom nič nechýbalo. Ak majú nadané dieťa, namáhajú sa do úmoru, aby mu mohli zaplatiť školu. Ak je dieťa vážne choré, zo všetkých síl bojujú o jeho zdravie. Možno, ak by im lekár povedal: Pobozkajte mi nohy a ja vaše dieťa vyliečim, tak by to urobili.

KE      Aj matka z pohanského územia Týru a Sidonu je obdivuhodná.

DI            Dokázala ísť až do krajnosti, do úplnej pokory, len aby Ježiš pomohol jej dcére. Nedala sa odradiť ani jeho nezáujmom, ani jeho vysvetlením, že on prišiel predovšetkým zachraňovať Židov, ani tým, že prirovnáva pohanov k šteňatám. Jej brilantná odpoveď, že aj šteňatá jedia odrobinky, ktoré padajú zo stola pánov, vedie Ježiša k vyhláseniu: „Žena, veľká je tvoja viera. Nech sa ti stane, čo chceš.“ Láska k dieťaťu, dôvera v Ježiša a veľká pokora dokázali jej dieťa zachrániť spod vplyvu zlého ducha.

Niekedy o nejakom človekovi povieme, že sa v „v ňom vidíme“. Je to vtedy, keď jeho postoje sú blízke alebo totožné s našimi. Aj Ježiš sa musel v tejto žene „vidieť“. Sám sa rozhodol zachrániť ľudí podobným spôsobom, ako to urobila žena. Veď si len trocha predstavme, koľko pokory a lásky bolo v Ježišovi. Nechal sa pri svojom umučení vysmievať a zauškovať. Nechal sa vyzliecť so svojich šiat. Dovolil, aby ho pokladali za lotra. Chápeme, že túto ženu musel obdivovať a vypočuť jej prosbu.

Lebo sú to práve určité hraničné a kritické situácie v živote, kde človek môže prejaviť veľkosť svojej viery a lásky k Bohu a ukázať pokoru a vytrvalosť. Tak to ukázal Ježiš a tak to aj on žiadal v niektorých prípadoch. „Veľká je tvoja viera“ nepovedal len pohanskej žene, ale aj pohanskému stotníkovi, keď ho prosil o uzdravenie svojho sluhu (porov. Mt 8, 10).

PAR            Uvažujeme o probléme, ktorý patrí medzi najťažšie v našom živote. Aká je až hranica, ktorú Boh pripúšťa, aby otestoval našu vieru, lásku a pokoru? Ak si spomenieme na niektoré biblické príbehy, tak nám prechádza mráz po chrbte, čo všetko museli prežiť veriaci v Boha.

Spomeňme si napríklad na Abraháma. V starobe sa mu narodil syn Izák. Prežíval veľkú radosť z tohto Božieho požehnania. Ale keď syn vyrástol, Boh Abrahámovi pripravil skúšku. Bola to skúška, ktorá mala ukázať, či si Abrahám naozaj zaslúži pre budúcu históriu titul „praotec veriacich“. Mal obetovať svojho syna. Abrahám Boha poslúchol. A až vo chvíli, keď už držal nôž v ruke, Boh zasiahol a on chlapca nezabil. Môžeme to úplne pochopiť? Asi ani nie. Možno sa búrime proti Bohu a Abraháma pokladáme za blázna, že ho chcel poslúchnuť.

Spomeňme si na príbeh matky a jej siedmich synov, ktorý spomína Druhá kniha Makabejcov. Bolo to v čase, keď sýrsky kráľ Antiochus si podmanil Židov. Nastal teror proti pravoverným Židom. A kráľ chcel donútiť aj jednu matku a jej siedmich synov, aby jedli zakázané bravčové mäso. Postupne všetci siedmi bratia odmietli poslúchnuť kráľa a jeden po druhom zomierali po príšernom mučení. Matka sa na to nielen musela pozerať, ale dokonca povzbudzovala svojich synov, aby nezapreli svoju vieru. A keď všetci skonali, potom sa aj ona obetovala.

Môžeme to pochopiť? My to nechápeme a pokladáme Boha za krutého, že žiada od niekoho takéto obety. Ale prečo sa pohoršujeme, keď tí, ktorí tie obety priniesli sa nerúhali Bohu, nepreklínali svoj život, ale boli hrdí, že môžu zomrieť za vieru? Boh Abraháma aj matku so synmi skúšal, ale ich nenútil. Mali právo povedať: nie. Ale ak by boli oni a všetci ostatní mučeníci v biblických a cirkevných dejinách povedali „nie“, svet by sa bol stal pre ľudí bez viery neznesiteľný a neobývateľný. My si to teraz ani nevieme predstaviť.

MY      Aj kvalita našej viery sa môže vyskúšať len v kritických stavoch. Nikto z nás po nich netúži. Nikto z nás Boha neprosí, aby ho nechal padnúť úplne na dno. Ale ak taká situácia nastane, ak si nás Boh vyberie, aby práve na nás ukázal obdivuhodnú moc viery, lásky a pokory, potom to nechápme ako veľkú krivdu zo strany Boha. On nás vedie len podobnými cestami, akou išiel jeho Syn a všetci priatelia Boží. Možno prvé chvíle skúšky sú neznesiteľné. Možno sa búri celé naše vnútro. Máme na to právo, veď sme ľudia slabí. Máme ale aj možnosť z tohto stavu povstať a žiť ako noví ľudia. Každý človek, ktorému viera pomôže premôcť nejakú bolesť alebo tragédiu, je akoby znovuzrodený. Je to iný človek. Človek lepší a múdrejší. Človek s hlbšou vierou a láskou. Človek s iným pohľadom na svoj život. Taký sa stáva požehnaním pre miesto, v ktorom žije. A môže si raz so sv. Pavlom povedať: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca“ (2 Tim 4, 7-8).

ADE    Človek je tvor výnimočný v tom, že dokáže ísť až na dno vlastných schopností, aby niečo dokázal pre seba a pre svojich najbližších. Keď to dokáže, je šťastný a hrdý na seba. Takýto pocit nám chce dať aj Boh. S jeho pomocou zvládneme aj to, čo sa nám javí v prvej chvíli ako strašné a neznesiteľné.

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                        

 21. nedeľa v období cez rok

 

AI         V roku 1798 prichádzajú do Ríma francúzske vojská. Na miestach, ktoré patrili Cirkvi, zakladajú novú republiku Rím. Pápež Pius VI. je zajatý. Má 81 rokov a je veľmi ťažko chorý. Prosí francúzskeho vodcu, aby mohol zomrieť v Ríme. Ten mu odpovedá: „Umrieť môžeš kdekoľvek.“ Pod policajnou kontrolou vedú pápeža cez Sienu, Florenciu do Francúzka. Po ceste sa ktosi opýtal, čo je to za väzeň, ktorého sprevádzajú. Veliteľ žandárov odpovedá: „To je posledný pápež.“

KE      Pius VI. bol v poradí 250 pápež. Po ňom nasledovalo ešte 14 pápežov. Terajší Svätý Otec je v poradí 264. Všetko to však začalo v okolí Cézarey Filipovej.

DI        Tam si Ježiš vybral svojho prvého nástupcu na zemi, apoštola Petra. Najprv zmenil jeho meno. Od narodenia sa volal Šimon. Toto meno bolo dobré pre rybára a otca rodiny. Nebolo však vhodné pre jeho ďalšie životné poslanie. Kristus mu dal meno Peter – Skala. Lebo on sa mal stať za krátky čas skalou, oporou, fundamentom, hlavou Cirkvi.

Aby sa Peter nenaľakal, Kristus ho hneď upozorňuje, že nebude existovať žiadna sila na svete, ani sám diabol, čo by toto spoločenstvo pod jeho vedením premohla.

Moc, ktorú Peter a jeho nástupcovia budú vlastniť, Kristus vyobrazuje symbolom kľúčov. Kľúče boli vtedy symbolom moci. Moc Petrova bude spočívať v tom, že všetky jeho rozhodnutia pre dobro a spásu kresťanov bude prijímať samé nebo. Teda Boh.

Asi by sa bol Peter predtým veľmi čudoval, keby mu bol niekto povedal, že jeho hrob nebude pri Genezaretskom jazere, ale v Ríme. Ešte viac by sa asi čudoval, keby mu bol ktosi prorokoval, že nad jeho hrobom o 1500 rokov neskôr vyrastie najväčší chrám na svete a vo vnútri kupoly budú dvojmetrovými písmenami napísané slová: „Ty si Peter, Skala, a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.“

PAR    Peter a jeho nástupcovia nedostali tento veľký úrad sami pre seba. Dostali ho preto, aby, ako sa Ježiš na inom mieste vyjadril, pásli jeho ovečky a baránky. Dostali ho pre veriacich. Dostali ho pre nás.

Sv. Hieronym sa vyjadril, že keby nebol dostal Peter moc primátu, bolo by v Cirkvi toľko malých cirkví, koľko by bolo kňazov. Vidíme to napríklad v Amerike, kde sú tisíce siekt, ktoré zakladajú tisíce rôznych mužov a žien.

Aká je krásna naša Cirkev, že je na celom svete jedna. Vidieť to napríklad pri audienciách Svätého Otca v Ríme. Tam sú pod jednou strechou zhromaždení veriaci z Európy, Afriky, Ázie, Južnej a Severnej Ameriky. Všetci veria v toho istého Boha, všetci žijú podľa učenia Ježiša a všetci s nadšením zdravia jeho nástupcu pápeža. Všetci sa cítia, že sú navzájom bratia. Sú tam ľudia z krajín bohatých a chudobných, slobodných a totalitných, malých a veľkých a všetci vidia v pápežovi Krista na zemi.

A predstavme si, akoby sa bol svet vyvíjal, keby boli hneď od začiatku všetci ľudia prijali pápeža, ako nástupcu Ježiša na zemi. Svet by nebol nábožensky rozdelený. Nebolo by veľkých náboženských rozkolov. Neboli by náboženské vojny. Nebola by napríklad terajšia „Juhoslávia“. Neboli by bombové atentáty Arabov. Nebolo by rôznych náboženských fanatikov, rôznych agresívnych sektárov. Svet by bol mal určite svoje problémy, ale bolo by na svete viac lásky a pokoja.

MY      Dnešná doba je však aj výzva pre každého z nás. Prvý pápež sv. Peter napísal, že my, kresťania, by sme mali byť živými kameňmi v duchovnom dome. Tými kameňmi myslel náš život a tým domom myslel našu Cirkev. Byť živým kameňom, to je naše životné poslanie. Aj keď nemôžeme prispieť k jednote celého sveta, môžeme prispieť k jednote prostredia, v ktorom žijeme. Tu, kde žijeme, by malo cítiť Cirkev. Malo by tu cítiť lásku a porozumenie. Malo by tu cítiť pomoc a odpustenie. Ak toto poslanie nezvládneme, prispejeme ešte k väčšej nejednote sveta. Vystavíme svoje náboženstvo a svoju Cirkev ohrozeniu a rozpadávaniu.

ADE    V našich mestách si rozkladajú stany rozliční sektári. Sľubujú peniaze a spásu. Ako protihodnotu chcú od ľudí, aby zradili Cirkev. Buďme na to pripravení, aby sme sa nedali zviesť.

22. nedeľa v období cez rok

 

AI         Náhlu zmenu často definujeme tak, že nastal obrat o 180 stupňov. O niekom povieme: Ten človek sa zmenil o 180 stupňov. Športovci povedia: To mužstvo hralo o 180 stupňov lepšie. Učiteľ povie: Žiak sa zmenil o 180 stupňov.

KE      Minulú nedeľu sme počuli, ako Pán Ježiš nazval apoštola Šimona Petrom – Skalou, na ktorej postaví svoju Cirkev. Dnes u Ježiša nastáva obrat o 180 stupňov. Nazýva Petra pokušiteľom – satanom. Prečo taká zmena?

DI        Keď Peter vyznal, že Kristus je Syn živého Boha, Ježiš mu povedal, že mu to nezjavilo telo a krv, ale jeho nebeský Otec. Teraz, keď Peter odhovára Krista od utrpenia, on mu odpovedá: Choď odo mňa, pokušiteľ! Si mi na pohoršenie. Nemáš zmysel pre veci Božie, len pre ľudské!

V prvom prípade Peter hovorí pod vplyvom Boha. Dnes myslí a hovorí, ako človek z tela a krvi. Preto ho Ježiš nazýva pokušiteľom. V čom vlastne spočíval Petrov priveľmi ľudský pohľad? V Kristovi videl úspešného muža s veľkým cieľom. Zle sa mu počúvalo, keď Kristus hovorí o utrpení a smrti. Až tak bol rozrušený, že nepostrehol z úst Ježiša aj slovo zmŕtvychvstanie. Myslel len na úspech a víťazstvo Krista v pozemských dimenziách. Chcel Krista uzatvoriť do pozemských kategórií myslenia. Nevedel ešte, že prehra Krista bude znamenať víťazstvo. Že v živote sa k veľkým víťazstvám ide cez bolesť a niekedy aj cez smrť. Bolo mu vzdialené myslenie Boha a Ježiša.

PAR    Rozdiel medzi myslením Boha a človeka pociťujeme aj my. Myslíme si, že šťastný život človeka spočíva len v úspechoch a víťazstvách. Od prvej pochvaly učiteľa v prvej triede až po preberanie diplomu na vysokej škole. Od prvého pekne zarecitovaného veršíka až po koncertné pódium. Od športového víťazstva v školskej súťaži až po olympijské medaily. Myslíme si, že k šťastiu patrí len dobré detstvo, mladosť, v ktorej človek získa, čo sa dá, reprezentatívne manželstvo a pokojná staroba. Každú prehru pokladáme za prekážku pri dosahovaní našich cieľov. Nehovoriac už o chorobách a predčasnej smrti, pri ktorej hovoríme, že čo ešte všetko mohol človek dokázať. A keďže sme totálne uzatvorení v našom ľudskom myslení a presvedčení, nie sme schopní pochopiť pády, prehry, sklamania, bolesti a smrť.

MY      Podľa Božieho myslenia a podľa príkladu Krista je všetko to, čo pokladáme za zlé, zmysluplné a môžeme to pochopiť len cez našu vieru. V logike Boha je to často jediná cesta k dosiahnutiu trvalých a hodnotných výsledkov. V deň svojho zmŕtvychvstania to Ježiš povedal jasne svojím učeníkom: „Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24,26)

V živote človeka môže byť často prehra hodinou Božej milosti. Jedna žena verejne odmietala Cirkev. Ako blesk ju však udrela tragédia. V leteckej katastrofe zahynul jej jediný syn. Niekoľko rokov chodievala na jeho hrob. Až keď bola stará a jej vlasy boli postriebrené bolesťou, prekročila prah kostola. Tam vyznala, že stratila syna, aby na tom istom mieste našla Boha. Cez tragédiu jej syna prešla z myslenia čisto ľudského v svet, v ktorom sú hodnoty duchovné prístupné len viere.

ADE    Často hovoríme, že sa niečo a niekto zmenil o 180 stupňov. Uvažujme teraz, či by sme sa aj my nemali zmeniť o 180 stupňov. Odmietnuť svoje ľudské myslenie a prijať myslenie Ježiša. Náš život by tým určite získal na kvalite.

 

23. nedeľa v období cez rok

 

AI        Na náš život majú vplyv aj napomínania. Ak nad sebou rozmýšľame a máme pocit, že sme niečo v živote dokázali, je to aj zásluha napomínania. Máme radosť, že sme niekedy v detstve alebo v mladosti poslúchli svojich rodičov, učiteľov alebo kňazov. Môžeme mať aj opačné skúsenosti. Možno si vytýkame, že náš život by bol býval radostnejší, keby sme boli v niektorých chvíľach poslúchli našich vychovávateľov.

KE      Aj Ježiš používal napomínanie ako výchovný a formačný prostriedok.

DI        Ide v intenciách svojho Otca. V Starom zákone čítame, že napomínanie patrilo aj k prejavom Boha. On často napomínal svoj národ. Robil to priamo alebo prostredníctvom vyvolených mužov. Patriarchovia, Mojžiš, sudcovia a proroci napomínajú národ v mene Božom. Napomínaním chce Boh pomôcť národu, aby splnil svoje poslanie. Aby si Izraeliti zachovali svoju autentičnosť a vieru.

Ježiš v tom pokračuje. Karhá farizejov, usmerňuje názory apoštolov, napomína ľud, aby sa pripravil na príchod Božieho kráľovstva. Je si vedomý, že jeho láska k človeku musí mať aj túto, nie práve najpríjemnejšiu, črtu. Je to súčasť jeho výchovného a spásneho pôsobenia.

Právomoc napomínať dáva Ježiš aj svojim veriacim. Čítame: „Keď tvoj brat zhreší, choď a pokarhaj ho medzi štyrmi očami.“ Dovoľuje to v rámci cirkevného a bratského spoločenstva. My by sme sa mohli z toho radovať. Veď tak radi karháme. Tak radi sa zaujímame o život iných. Tak radi objavujeme slabosti a hriechy spolubratov a spolusestier. Je to príjemné počúvať, že Kristus nám to ešte legalizuje. Je to ale naozaj dôvod na radosť? Nie je. Keď nám Ježiš dáva právomoc napomínať, dáva nám s ňou aj veľkú zodpovednosť a vyžaduje splnenie niektorých predpokladov.

PAR            Predovšetkým si musíme uvedomiť, že dnes sú ľudia viac ako inokedy veľmi precitlivelí na svoju osobu. Dnes sa už aj malé dieťa v škôlke urazí, ak ho učiteľka napomenie. Urazia sa aj jeho rodičia, keď im to doma povie. Dnes sa človek pokladá za slobodného a nedotknuteľného. Nedovolí, aby sa hocikto doňho staral. Zároveň tento sebavedomý človek je tak psychicky zraniteľný a labilný, ako nebol nikdy predtým. Nevie si rady so svojím životom.

Ak mu chceme pomôcť alebo ho chceme napomenúť, treba použiť metódu sv. Pavla. On nám radí: „Bratia, nebuďte nikomu nič dlžní okrem vzájomnej lásky.“ Dnešný človek odmieta napomenutia, ale je vnímavý na lásku. On chce cítiť, že niekomu na ňom záleží. Nie preto, aby ho karhal, aby mu moralizoval, ale aby ho mal rád takého, aký je. My nemusíme súhlasiť s jeho životnými postupmi, ale ak mu to dáme hneď najavo, tak to cíti ako útok na svoju suverenitu. Ľudia si často uvedomujú svoje omyly, ale chcú sa oni k tomu vyjadriť. Ak pocítia teplo lásky, sú ochotní svoj život „otvoriť“ a zdôveriť sa. Potom sú pripravení prijať aj náš názor, prípadne napomenutie.

Vo vzťahu k iným ľuďom, v snahe im pomôcť, by sme sa nemali spoliehať len na vlastné sily a skúsenosti. Nehovorme Bohu: Bože, ja ti niekoho získam. Ja mám na to, aby som to dokázal. Viac sa modlime za bratov a sestry, ktorým chceme pomôcť oslobodiť sa od hriechu. Prosiť Ducha Svätého, aby nám pomáhal pri hľadaní najsprávnejších spôsobov v našom jednaní. Prosme o trpezlivosť. Človeka nezmeníme hneď, ako si to my predstavujeme. Niekedy je to dlhá cesta neúspechov a nádejí. A ak sa nám aj podarí niekoho napomenúť, ak nás on aj poslúchne, ani potom sa nemôžeme prestať zaňho modliť.

MY            Osvedčená duchovná zásada nás učí, že vždy, keď chceme niekoho zmeniť, mali by sme začať od seba. Sami seba sa musíme často pýtať, či žijeme tak, ako to od nás žiada Ježiš a Cirkev. Aj zlý kresťan môže vidieť smietku v oku svojho brata, ale dovolí mu on, aby mu ju vytiahol? Azda mu umožní, aby sa priblížil k jeho oku? On vidí v jeho oku brvno alebo zakalenosť alebo slepotu a nemá záujem o pomoc. K požiadavke našej osobnej duchovnosti patrí aj naša ochota prijímať napomenutia. Ak my nedáme nikomu právo na napomenutie, ak sa cítime dotknutí napomenutím, potom ani my nemáme právo napomínať iných.

ADE    Ak nám Ježiš dovolil napomínať a karhať, tak nám nedal do rúk zbraň, ktorou môžeme strieľať na iných. Dal nám do rúk dôveru a zodpovednosť. Záleží už len od nás, či to pochopíme v duchu Kristovom, alebo podľa svojich predstáv. Či budeme strieľať, alebo v láske a pokore pomáhať.

Sedembolestná Panna Mária, Patrónka Slovenska

 

AI        Ak navštívime chrám Zvestovania Pána v Nazarete, sme nadchnutí jednou skutočnosťou. Tak vo vnútri chrámu, ako aj vonku, vidíme nádherné umelecké diela zobrazujúce život Panny Márie. Sú to dary jednotlivých národov, ktoré si uctievajú Pannu Máriu, ako svoju patrónku. Je tam aj obraz Sedembolestnej Panny Márie, Patrónky Slovenska.

KE            Proroctvo staručkého Simeona Panne Márii, že jej dušu prenikne meč bolesti, oznámilo Matke Božej, čo ju v ďalšom živote očakáva.

DI        Meč v Písme svätom je symbolom slova Božieho. Prorok Izaiáš píše: „Ústa mi urobil ako ostrý meč“ (Iz 49, 2). V Apokalypse sv. Jána čítame, že z úst Ježiša „vychádzal ostrý dvojsečný meč“ (Zjv 1, 16). Podobné slová nachádzame aj v Liste Hebrejom: „Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč“ (Hebr 4, 12).

Aj dušu Márie mal preniknúť meč slova Božieho, ktoré hlásal jej Syn. Ona, ako aj iní veriaci v Izraeli, musela sa porovnávať so slovami svojho Syna. Do jej duše prenikali udalosti zo života Ježiša, slová, ktoré hlásal a postoje jednotlivých ľudí k týmto slovám. Ako píše sv. Lukáš po návšteve pastierov: „Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich (Lk 2, 19). Správala sa tak, ako to chcel jej Syn, ktorý vyhlásil: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“ (Lk 8, 21).

Preto Simeonovo proroctvo o meči, ktorý prenikne jej dušu, nemôžeme ohraničiť len na Kalváriu. Toto proroctvo objíma celé poslanie Matky Spasiteľa, ktoré vyvrcholilo na Golgote. Na jej živote, ako na živote najlepšej učeníčky svojho Syna, sa splnili slová Ježišove: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma“ (Lk 9, 23). Preto sa Simeonovo proroctvo napĺňalo každým dňom v živote Panny Márie. Už po narodení Ježiša sa začala jej krížová cesta.

PAR    Ak sa chceme podobať na Pannu Máriu, ak chceme žiť podľa jej vzoru, takisto musíme dovoliť, aby našu dušu, naše srdce, naše svedomie, prenikol meč slova Božieho, slova Evanjelia Ježiša Krista. Toto otvorenie sa slovu Božiemu vyžaduje veľké odhodlanie a odvahu. Veď ako často sa odlišuje koncepcia života podľa našich predstáv a podľa predstáv slova Božieho. Veľa času prežijeme vo vysvetľovaní Ježišovi a Márii o našich problémoch, o tom, ako by sme si my predstavovali riešenie našich ťažkostí, o tom ako sa nám niekedy krivdí aj zo samotného neba. Chceme len rozprávať a nechceme počúvať. A ak aj v slabej chvíľke počúvame, tak nedovolíme, aby slová Ježiša prenikli do nášho života, aby boli oporou pre nás. Bojíme sa, že nám to prinesie utrpenie, že budeme musieť radikálne zmeniť naše myslenie, našu nábožnosť.

MY      Dnes pozeráme na Pannu Máriu aj ako na patrónku nášho národa. Pripájame sa k celej generácii našich predkov, ktorí boli horliví mariánski ctitelia. Ak sa ale hlbšie zamyslíme nad týmto vzťahom v minulosti, ale aj v prítomnosti, tak ho môžeme prirovnať k dvom riekam. Tá prvá je riekou mohutnou a symbolizuje úctu nášho národa k Matke Božej. Druhá rieka je len maličký potôčik a symbolizuje nábožnosť podľa vzoru Márie. A preto je rieka úcty taká veľká, lebo človek túži radšej prešľapovať na mieste, ako sa namáhať v nasledovaní Márie. Človek radšej prosí, aby sa mu darilo v jeho osobnom živote, ako by nasledoval Máriu v starostlivosti o druhých. Radšej čaká pomoc od Matky Ustavičnej pomoci, než by on sám pomáhal. Prosí, aby ho Mária zbavila utrpenia, než trpieť s ňou a podľa jej vzoru. Chce, aby ho Mária potešila, akoby on mal potešovať iných. Ak sa dozvie, že Mária niekde niekomu pomohla, tak tam rýchlo uteká. Bojí sa nejakej neočakávanej katastrofy, ale si neuvedomuje, že najväčšou tragédiou je život sveta, akoby nebol Boh a hriech. Bojí sa, aby v živote niečo nestratil, ale nebojí sa nenávidieť a robiť zlo. Bojí sa toho, čoho sa nebála Panna Mária: počúvať Božie slovo a podľa neho žiť.

ADE    My, kresťania, mariánski ctitelia, by sme mali byť aj v dnešnej dobe prínosom pre náš národ. Ak chceme nimi byť, musíme zostúpiť do hĺbky biblických svedectiev o živote Ježiša a jeho Matky. V tejto hĺbke znova objaviť ich pravé tváre, ich pravé učenie, ich pravý život. Len tam nájdeme Máriu, ktorá je krajšia ako na pohľadniciach z púte. Len potom bude aj náš národ cítiť, že my nemáme k nej len úctu, ale je aj náš vzor, ktorý nasledujeme.

 

25. nedeľa v období cez rok

 

AI        Nie je pravdou, že len ľudia zlí sú neobľúbení. Aj dobrí ľudia majú svojich nepriateľov a závistlivcov. Sú to zväčša tí, ktorí z ich dobroty nič nezískali.

KE      Aj v podobenstve o robotníkoch vo vinici sme počuli, že robotníci šomrú a zazerajú na Pána, lebo je dobrý.

DI        Ježiš týmto podobenstvom nechcel riešiť sociálny problém práce a mzdy. Veď by to bolo nespravodlivé, aby všetci dostali rovnakú výplatu za rozdielnu dĺžku odpracovaných hodín. Ježiš v podobenstve predstavuje jednanie Boha, a nie majiteľa vinice.

Je to jedno z tej krásnej série podobenstiev, v ktorých Ježiš vnášal do ľudí ideu, že Boh, Pán a Stvoriteľ neba i zeme, je milujúci Otec. Takými sú napríklad podobenstvá o márnotratnom synovi, o stratenej ovečke a o neodbytnom priateľovi. Vždy je v nich ukázané, že Boh chce zachrániť každého človeka, že človek má v každej chvíli života možnosť navrátiť sa k Bohu, že Boh pozerá na ľudské srdce a na jeho ochotu zmeniť sa. Že Boh aj tomu poslednému dá toľko, koľko prvému, dobrému a vytrvalému.

Niektorí Ježišovi poslucháči neprijímali s nadšením rozprávanie o Božej dobrote a láske. Boli by radšej počúvali, keby bol Ježiš rozprával o povinnostiach a právach. Keby im bol presne povedal, čo za čo dostanú. Keby im bol dal nejaké tabuľky, v ktorých by si mohli rýchlo zistiť, ako na tom stoja oni, alebo iní. Nechceli prijať Božiu logiku, v ktorej sú iné pravidlá, ako sú v ľudskej logike. Uveriť tomu, čo Boh povedal prostredníctvom proroka Izaiáša: „Moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú mojimi cestami“ (Iz 55, 8).

PAR    Ako sa niekedy na Božiu dobrotu pozerá so zlým okom, tak sa podobne pozerá aj na ľudskú dobrotu. Dobrí ľudia to nemajú ľahké. Často pociťujú zo strany druhých závisť, hnev a dokonca aj nenávisť. Je to zapríčinené tým, že zlí ľudia si myslia, že aj iní sú zlí. Nemôžu uveriť, že niekto môže konať aj nezištne. Ak to u niekoho vidia, tak hľadajú, čo je za tým. Vždy chcú nájsť nejakú nečestnosť alebo nespravodlivosť. Buď povedia, že je niekto bohatý a má z čoho rozdávať. Alebo že nakradol a teraz sa ukazuje, aký je dobrý. Alebo čosi tým sleduje, aby mohol potom získať viac.

Zlé oko pozerá na všetko z pohľadu svojho egoizmu. Nevie sa tešiť z toho, že niekto niekomu pomôže. Tešilo by sa len vtedy, keby ono malo z toho nejaké výhody. Sú ľudia, ktorí nemajú mieru a stále im niečo chýba, ale ak sa iným pomôže, tak to nemôžu prežiť. Vždy majú veľa argumentov typu: Ja robím a mne nikto zadarmo nič nedá; niekto si zbabre život a teraz mu musia všetci pomáhať; kto chce niečo robiť, mal by mať na to peniaze...

Dobrí ľudia sa už poučili, a preto pomáhajú tak, aby to nikto nevedel a nevidel okrem toho, kto to vedieť a vidieť musí. Poznáme veľa ľudí, ktorí podporujú misijné diela a nikomu to nepovedia. Prispejú veľkou čiastkou na opravu kostola a mlčia o tom. Prosia kňaza, aby to nikomu nepovedal. Nakúpia veci a pošlú ich charitatívnym organizáciám. Robia to v duchu prísľubu Ježiša, ktorý povedal, že Boh vidí aj v skrytosti a odmení to, čo je v skrytosti (porov. Mt 6, 3-4).

Sme svedkami aj verejnej demonštrácie dobra. Je to vtedy, keď si firmy alebo podnikatelia robia reklamu. Podporujú verejne rozličné užitočné a charitatívne aktivity. Aj keď takéto sponzorské dary neochudobňujú firmu, lebo to dáva z prebytku, predsa to treba hodnotiť pozitívne. Je to cenná pomoc pre tých, ktorí ju potrebujú. Život v spoločnosti bude o to ľudskejší a znesiteľnejší, o čo bude viac štedrých darcov a sponzorov.

MY      Čím viac dobra konáme, tým viac sa podobáme na nášho nebeského Otca. Tým viac je náš život podobný logike Božej, ako ľudskej. Preto musíme počítať s ľuďmi, ktorí budú na nás pozerať so zlým pohľadom. Možno však aj niekomu pomôžeme, aby sa zbavil svojho lakomstva a egoizmu. O bohatom Zachejovi na strome by nikto nebol povedal, že za krátky čas rozdá polovicu svojho majetku. A stalo sa. Bolo to preto, lebo sa stretol s dobrým človekom, Ježišom.

ADE    Na svete bude vždy dosť zlých a závistlivých ľudí. Ak by premohli tých dobrých, urobili by zo zeme peklo. My, kresťania, sme tu na to, aby sa tak nestalo.

 

26. nedeľa v období cez rok

 

AI        Vo všetkých jazykoch sveta patria medzi najkratšie výrazy slová súhlasu a záporu. Aj v našej reči majú len tri písmená: „áno“ a „nie“. Ich krátkosť však neznamená, že sú bezvýznamné. Skôr naopak. Sú dôležitým prejavom celej bytosti človeka. „Áno“ a „nie“ sú znakmi charakteru, dospelosti, zodpovednosti a pravdovravnosti. Môžu byť však aj opačným znakom. To vtedy, keď si človek za nimi nestojí. Keď povie „áno“ a myslí si „nie“ a opačne.

KE      Zmysel slov súhlasu a záporu spomína Ježiš v podobenstve o dvoch synoch. Ani jeden, ani druhý si za svojim slovom nestoja. Jeden povie „nie“ a koná, akoby povedal „áno“. Druhý povie „áno“ a koná, akoby povedal „nie“.

DI        Ako by sa dali charakterizovať povahy a postoje obidvoch synov?

Prvý syn povedal „nie“. „Nechce sa mi. Potom oľutoval a išiel“ pracovať. Je to prejav lenivosti a úprimnosti. Nechce sa mu ísť pracovať a otvorene to otcovi povie. Neskoršie však nad tým rozmýšľal a zmenil svoje rozhodnutie. Je symbolom človeka úprimného. Povie, čo cíti. Takýto človek je ale vystavený nebezpečenstvu, že musí svoje postoje často meniť. Je to typ, ktorý najskôr niečo povie a potom rozmýšľa. Svedomie má však citlivé a snaží sa konať lepšie, ako povedal.

Druhý syn povedal „áno“. „Ale nešiel“ pracovať. Tento syn predstavuje kombináciu klamstva a falošnej dôveryhodnosti. Vedel, že do vinice nepôjde. Chcel sa ale otca rýchlo zbaviť. Nechcel, aby mu otec začal vyčítať lenivosť. Je symbolom človeka, ktorý pôsobí dôveryhodne, ale nedá sa na neho spoľahnúť. Nasľubuje, ale nesplní. Odpovie tak, ako to pýtajúci sa chce počuť.

PAR            Pesimisti hovoria, že dnes sa nedá nikomu veriť. Majú pravdu? Je to naozaj tak, že dnešný človek nehovorí pravdivo, ale takticky? Že pozerá na svoj prospech a nezáleží mu, čo povie druhému? Ak by mali pravdu, tak potom je to úpadok človečenstva. Veď stáť si za slovom je prejavom úcty voči sebe samému. Kto si váži vlastné slovo, ten si váži sám seba. A od koho sa má predovšetkým takýto postoj vyžadovať ak nie od kresťanov? Môžu o nás iní povedať, že za tým, čo povieme, si aj stojíme? Vieme dodržať slovo?

MY      V Ježišových podobenstvách sa za postavami vždy niekto skrýva. Otec z dnešného podobenstva je Boh a synovia reprezentujú postoje ľudí voči Bohu. Je zaujímavé, že Ježiš v podobenstve nespomína nejakého tretieho syna. Nejaký ideálny typ, ktorý ako povie, tak aj koná. Ježiš asi vedel, že takýto ideálny typ neexistuje. A preto nám predstavil len úprimného a klamára.

Ak sa náš vzťah k Bohu dá porovnať podľa prejavu prvého syna, tak môžeme byť spokojní. Niekedy sa trápime nad tým, že jednotlivé náboženské úkony nerobíme s radosťou a pohotovosťou. Že sa nám nechce modliť. Že sa nám nechce ísť v nedeľu do kostola. Že sa nám nechce počúvať kázeň. Že sa nám nechce niekoho s láskou a trpezlivosťou vypočuť. Potom sa ale predsa pomodlíme. Predsa do kostola ideme. Predsa sme trpezliví. Je to naozaj ideál robiť všetko s ľahkosťou. Vidíme ale, že u Boha je milá aj naša snaha premôcť seba samých. Aj to má pred Bohom svoju hodnotu.

Horšie sme na tom, ak sa podobáme na druhého syna. Ak je náš vzťah k Bohu postavený len na nesplnených sľuboch. Spomeňme si len na slová ľútosti, ako Bohu sľubujeme, že sa polepšíme a viac nezhrešíme. Ako dlho nám to trvá? Niekoľko sekúnd? Minút? Hodinu? Deň, dva? Ako sme niekedy nadšení kázňou a povieme si: Naozaj aj ja musím žiť ináč. Koľko nám to predsavzatie trvá? A ako je to s tými životne dôležitými „áno“, ktoré sme povedali pri krste svojich detí, pri birmovke a sobáši? Žijeme ešte v duchu tohto slova? Alebo to už nie je pravda?

ADE            Niektorých ľudí nazývajú „sľubotechna“. Vyjadruje sa tým poznatok o človeku, že sľubuje, ale nikdy nesplní. Nikto z nás nemá takýchto ľudí v láske. Zažili sme pri ich sľuboch veľa sklamaní. Viac si vážime ľudí, ktorí nesľubujú, ale keď môžu, pomôžu a splnia. Verte, že aj Boh si váži takýchto ľudí.

 

27. nedeľa v období cez rok

 

AI        Vo vesmíre existujú milióny planét a hviezdnych sústav. Medzi najkrajšie planéty patrí Zem. Naša Zem je darom Boha pre bytosť, ktorá sa volá človek. Ľudia si postupne, podľa priania Boha, Zem podmanili. Rozdelili ju na svetadiely. Svetadiely rozdelili na štáty. Štáty rozdelili na mestá a dediny. Tam, kde prišli kresťania katolíci, začali vznikať cirkevné štruktúry: diecézy, farnosti a filiálky. A jedným z takýchto miest na našej planéte je aj naša farnosť.

KE      V duchu Ježišových slov by sme mohli povedať, že sú to naše „vinice“, ktoré nám dal Boh, aby sme sa o ne starali.

DI            Nevieme, koľko ľudí v celých dejinách žilo na tejto našej vinici. Od chvíle, keď tu boli postavené prvé domy. Keď tu boli obrobené prvé polia a záhrady. Keď tu boli vychované prvé hospodárske zvieratá. Keď tu boli narodené prvé deti. Keď tu boli uzatvorené prvé manželstvá. Keď tu boli vykopané prvé hroby. Keď tu boli postavené prvé kríže. Keď tu bol postavený prvý kostol. Od prvej chvíle až doteraz to bol určite veľký zástup ľudí. Vieme však jedno. Naši predkovia nám odovzdali tieto vinice, aby sme v ich práci pokračovali.

PAR    A tak tu teraz žijeme my. Deti, mladí, starí. Slobodní a ženatí. Tu narodení a prisťahovalci. Zdraví a chorí. Bohatší a chudobnejší. Pracujúci, nezamestnaní a študujúci. Dobrí a zlí. Máme tu svoje domy, rodiny, záhrady a polia. Verím, že všetci sme radi, že tu žijeme. V tejto chvíli by sme sa mali pýtať: Ako žijeme v týchto našich farnostiach? Ako sa nám darí? Čo sme tu dokázali? Ale z akého pohľadu by sme mali o tom uvažovať? Najlepší bude asi ten, ktorý nám ponúka dnešné evanjelium. Predstavme si, že aj do našej „vinice“ by Boh poslal svojho Syna, aby sa pozrel, čo sme tu dokázali a zobral úrodu. Mali by sme sa čím pochváliť?

Kristus by asi obdivoval naše pekné domy. Moderné bytové zariadenia. Záhradky okolo domu. Náš pekný kostol. Určite by povedal: Vy ste usilovný a pracovitý ľud. My by sme mu možno ponúkli našu obecnú kroniku a poprosili ho, aby nám niečo do nej napísal. On by možno napísal: Pred vybudovanou farnosťou XY sa s úctou a obdivom skláňa Ježiš Kristus, Syn Boží. 6. októbra 1996.

Potom by sa išiel pozrieť do kostola na svätú omšu. A znova by bol užasnutý. Plný kostol. Deti. Mládež. Starí. Spev. Veľa veriacich pristupuje na sv. prijímanie. Kristus by poďakoval kňazovi za jeho vedenie farnosti a veriacim za ich náboženskú horlivosť.

Potom by sa Kristus opýtal: Kde sa ešte schádzajú ľudia? Išiel by sa pozrieť napríklad do reštaurácie. Už na chodbe by bol znova príjemne prekvapený. Počul by svoje meno. Meno svojho Otca. Meno svojej matky. Mená svätých. A niekoho by sa opýtal: To aj tu sa ľudia modlia? Nestačí im kostol? A počul by odpoveď: Vieš, to sa oni nemodlia. Oni tak hrešia.

Potom by sa išiel napríklad pozrieť na obecný úrad. Sadol by si na lavičku a pozoroval ľudí. Prichádzalo by a odchádzalo veľa ľudí. Po 2-3 hodinách by sa opýtal niekoho z úradu: To sa ľudia chodia pýtať, ako by pomohli obci? Úradníčka by mu odpovedala: Nie, Pane, oni sa chodia sťažovať na svojich susedov a zase ich susedia na nich.

Potom by si Kristus išiel pozrieť nejaký dom. Z chodby by počul slová: pes, krava, koza a názvy iných zvierat. Tam by sa malého chlapca opýtal: Maličký, to tam vnútri chováte zvieratká? Chlapec by odpovedal: Nie, ujo. To oco a mama si tak nadávajú.

MY      Asi by Kristus odchádzal z našej farnosti so zmiešanými pocitmi. Videl by to, čo sa odborne nazýva schizofrénia – rozštep mysle. Na jednej strane veľká zbožnosť, na druhej strane život bez zbožnosti. Kristus by asi nemohol povedať, že on je vo farnosti uholným, základným kameňom, na ktorom sú vybudované vzájomné vzťahy na všetkých úrovniach. Nad týmto smutným javom by sme mali v tejto chvíli rozmýšľať. Zosúladiť našu osobnú a verejnú zbožnosť s každodennými životnými prejavmi v našich domoch, uliciach, úradoch, ihriskách a pohostinstvách. Nemôžeme si obliekať na každú príležitosť iné „tričko“. Všade by sme mali vystupovať s „tričkom“ našej viery a morálky.

ADE    Všetci sme zodpovední za život našej farnosti. Akí budeme, tak budeme aj žiť. Možno nás budúca generácia odsúdi a možno nás bude hodnotiť veľmi vysoko. Záleží to len a len od nás. Nadchnime sa pre tento pocit zodpovednosti.

 

28. nedeľa v období cez rok

 

AI             Dvojakým spôsobom sa oznamuje ľuďom, aby sa dostavili na nejaké miesto, alebo udalosť. Je to predvolanie a pozvanie. Predvolanie je väčšinou úradný dokument. Jeho cieľom je jednoduchou formou oznámiť, aby sa niekto dostavil napr. na úrad, políciu alebo notárstvo. Odmietnutie predvolania môže mať pre človeka právne dôsledky. S pozvaním je to ináč. Pozvanie láskavou formou oznamuje, že by pozývajúci pozvaného rád videl na jeho oslave. Môže to byť svadba, promócia alebo životné jubileum. Pozvanie nie je donucovací dokument. Rešpektuje slobodu človeka. On pozvanie môže, ale aj nemusí prijať.

KE      Aj kráľ z Ježišovho podobenstva pozýva ľudí na svadbu svojho syna. Ponecháva im slobodu v rozhodovaní, aj keď predpokladá, že pozvanie príjmu. Stal sa ale opak. Pozvaní na svadbu neprišli.

DI            Podobenstvo rieši dôležitý problém, ktorý sa nazýva: vôľa Boha spasiť všetkých ľudí prostredníctvom Ježiša Krista. Tak máme aj rozumieť postavám z podobenstva. Kráľom je Boh. Jeho syn je Ježiš Kristus. Pozvaní hostia predstavujú ľudí a ich postoje voči spáse. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Boh nechce spasiť všetkých ľudí. Akoby mal len svojich obľúbencov, ktorých chce spasiť. Až keď oni spásu slobodne a dobrovoľne odmietnu potom prídu na rad aj tí z „ulice“. Odpovedať môžeme v tom duchu, že Boh je plne slobodný v rozdávaní svojich darov, komu ich dá a v akej miere. Komu je však ponúknuté viac Božej lásky, ten ponesie aj väčšiu zodpovednosť za Božie dary. Komu ponúkne menej darov, ten má aj menšiu zodpovednosť. Ako sa to všetko uskutočňuje v jednotlivých prípadoch, to ostáva tajomstvom medzi Bohom a človekom. Boh však vždy rešpektuje slobodný postoj človeka. Pozvanie môže človek prijať alebo neprijať. Dôsledky si človek ponesie sám.

Z iného pohľadu by sme mohli povedať, že na prvom stupni Boh pozýva človeka k spáse na rovine svedomia alebo prirodzeného zákona v ňom. Ak človek žije podľa svojho svedomia, aj keď nie je nábožensky formované, Boh mu prichádza na pomoc v druhom stupni, ktorý sa nazýva milosť pomáhajúca. Môžeme ju nazvať aj vnútorným hlasom, v ktorom Boh volá človeka, aby urobil rozhodujúci krok k spáse. Ale aj v tejto fáze človeku ostáva sloboda. Nemusí počúvať tento hlas. Môže ho niečím zahlušiť. Ak ho ale počúva a a chce ísť ďalej, tak prichádza tretí stupeň. V ňom človek vedome prijíma Boha a prostredníctvom jednotlivých sviatostí mu Boh dáva milosť posväcujúcu. Sú to tie biele šaty z podobenstva. Je to Boží život v duši človeka.

Niekto by mohol namietať, že veľmi sa zdôrazňuje sloboda a pritom Boh vo svojej vševedúcnosti vie, ktorí ľudia prijmú Božiu milosť a ktorí nie. Človek teda nie je slobodný. Že to Boh vie, to je pravda. Božia vedomosť, ale nemá vplyv na ľudskú slobodu. Ak budú jedni spasení a druhí zatratení, tak to nebude preto, že Boh o tom vedel, ale preto, ako sa oni slobodne rozhodli. Aj keď Boh ich rozhodnutie od večnosti predvídal. Žiaden človek na svete nebude umierať s pocitom krivdy, že ja som chcel a Boh nechcel.

PAR            Prejdime z ťažkej dogmatiky k nášmu praktickému životu. V ňom vidíme, ako ľudia reagujú na Božie pozvanie.

Jedni sú ľahostajní. Nie sú zásadne proti Bohu, ale na neho nemajú čas. To sú tí z podobenstva, ktorí išli na svoje pole a za svojimi obchodmi.

Iní sú povrchní. Ich reprezentuje muž, ktorý na svadobnej hostine nemal svadobné rúcho. Sú to ľudia, ktorí sa na pohľad hlásia k Bohu, ale nedbajú o to, ako žijú. Veľmi im nezáleží, aká je ich duša a aké sú ich skutky.

Existujú aj bojoví nepriatelia Boha. Predstavujú ich v podobenstve tí, ktorí pozabíjali sluhov Pána, keď ich pozývali na svadbu. Zmyslom ich života je bojovať proti Bohu, Cirkvi, kresťanom všetkými možnými prostriedkami. Od krutých spôsobov až po rafinované.

Napokon sú tu ľudia, ktorí túžia po spáse. Predstavujú ich v podobenstve tí, ktorých pozvali z ulíc. Oni si uvedomujú svoju nehodnosť, ale prijímajú s vďakou Božie pozvanie. Sú obrazom všetkých úprimných kresťanov, ktorí zodpovedne spolupracujú na svojej spáse, aj keď si uvedomujú svoju slabosť a hriešnosť. 

MY      Každú nedeľu nás Kristus volá na svoju svadobnú hostinu do kostola. S radosťou a zodpovedne prijímajme toto pozvanie. Skúsenosť nás učí, že môže prísť chvíľa, kedy budeme počuť zvolávať kostolné zvony v nedeľu na sv. omšu, ale naše telo môže byť už bezvládne a slabé. Ak zdravý človek toto pozvanie neprijíma, je to buď preto, že má na to vážne dôvody, alebo preto, že je neslušný. Pre vážne dôvody má Boh pochopenie.

ADE    Od oltára odchádzajme vždy s prosbou, aby sme sa raz po smrti dostali na večnú hostinu v nebi.

29. nedeľa v období cez rok

 

AI        Čaro matematiky spočíva v tom, že za pomoci neveľkého množstva vzorcov môžeme vyriešiť tisíce rozličných úloh. Stačí poznať vzorce a vedieť, ktorý treba kedy použiť. Aj v ľudskom živote musíme riešiť tisíce rozličných úloh. Ale je to podobne ako v matematike. Stačí niekoľko základných vzorcov a vedieť ich vhodne použiť. Kto to dokáže, vie rýchlo vyriešiť rozličné životné situácie. Kto to nedokáže, podobá sa na žiaka, ktorý nevie riešiť úlohu, lebo nevie, aký vzorec použiť.

KE      Jedným zo vzorcov, ktorý nám má pomáhať riešiť niektoré životné situácie, sú aj slová Ježiša: „Dávajte teda cisárovi, čo patrí cisárovi, a Bohu, čo patrí Bohu.“

DI            Ježišovi protivníci chceli dokázať, že on nie je taký geniálny, ako sa všeobecne hovorí. Chceli ho otázkou o dovolenosti alebo nedovolenosti platiť cisárovi daň, skompromitovať a vyprovokovať ho do takej odpovede, aby mu bolo možné zakázať hlásať evanjelium. Ak by súhlasil s platením dane cisárovi, boli by ho prenasledovali židovskí vlastenci. Ak by nebol súhlasil, bol by mal na krku rímskych okupantov. Kristus o tejto otázke nediskutuje. Dáva však vzor, podľa ktorého je možné riešiť tento problém.

PAR    Akú má logiku tento vzorec o dávaní cisárovi a Bohu? Netreba v ňom hľadať za každú cenu riešenie vzťahu medzi kresťanom a štátom. My vieme, že Boh nechcel na tejto zemi vytvoriť nejaké dva odlišné poriadky. Jeden poriadok Boží a druhý poriadok svetský. Chcel len jeden poriadok, ktorý bude spočívať v spojení prirodzeného a nadprirodzeného. Kto vedie štát, musí dbať aj na duchovné potreby veriacich a veriaci zasa musia plniť požiadavky štátu. Nimi sú napríklad platenie dane, povinnosť vojenskej služby a zachovávanie spravodlivých zákonov. Bolo by to proti Božiemu plánu, keby štátna moc potlačovala prirodzené práva človeka, akými sú napr. právo na založenie rodiny; splodenie a výchovu detí; právo na vieru, jej šírenie a vyznávanie; právo na výchovu dietok podľa priania rodičov; právo na prácu a spravodlivú mzdu; právo na slobodu myslenia a pod. Ak by štátna moc tieto práva potláčala, tak je povinnosťou duchovnej moci, Cirkvi, tieto práva brániť. Ak by to Cirkev nerobila, tak isto by sa prehrešovala proti zmyslu svojho poslania. Ak Cirkev bráni práva človeka, tak to nie je politika, ale jej bytostná povinnosť.

MY      V Kristovej odpovedi sú najdôležitejšie slová: dávajte Bohu, čo patrí Bohu. To je prvý a hlavný zmysel života kresťana. Mal by si uvedomovať, že je stvorený na obraz Boží a vykúpený Ježišom Kristom. Má hodnotu, akú nemá žiadny tvor na zemi. Preto je jeho povinnosťou žiť tak, aby oslavoval Boha. To môže robiť na všetkých úrovniach svojho života. Či je to v rodine, v práci, pri modlitbe, alebo v spoločenskom živote. Takýto postoj človeka potom odstraňuje prekážky medzi tým, čo je svetské a čo náboženské, medzi tým, čo je sväté a čo hriešne. Kresťan by mal vždy vedieť, že sú skutky, ktorými sa Boh oslavuje, a sú iné, ktorými sa Boh uráža. Kresťan nikdy nemôže byť aj na strane dobra aj na strane zla. Preto je aj prianím Cirkvi, aby kresťania, boli všade, kde sa rozhoduje o potrebách človeka. Napríklad v odboroch, politických stranách, športových organizáciách a v kultúrnych inštitúciách. Aby tam boli nie pre svoju slávu a zisk, ale pre slávu Boha a dobro človeka.

ADE    Takáto je logika vzorca: „Dávajte teda cisárovi, čo patrí cisárovi, a Bohu, čo patrí Bohu“. Je to logika jednoduchá, ale náročná. Komu sa podarí podľa nej žiť, podarí sa mu vyriešiť množstvo úloh, ktoré prináša život.

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                       

30. nedeľa v období cez rok

 

AI         Človek má rôzne výsady. Je schopný rozmýšľať. Slobodne sa rozhodovať. Podmaňovať si prírodu. Pretvárať svet. Korunou týchto privilégií je schopnosť milovať.

KE      Ježiš to nazýva najväčším prikázaním, ktoré má dve zložky: láska k Bohu a láska k blížnemu.

DI        V rozhovore Ježiša s učiteľom Zákona používa Kristus termín „prikázanie“, lebo lepšie vystihoval vtedajšiu náboženskú terminológiu. Ale z celého zjavenia a učenia Ježišovho môžeme povedať, že schopnosť milovať Boha a blížneho nie je len príkazom, ale aj výsadou, darom, ktorý dal Boh do ľudského srdca. Dokonca môžeme povedať, že práve schopnosť milovať je znakom našej podobnosti s Bohom. Veď tak to Boh povedal: „Učiňme človeka na náš obraz, nám podobný“ (Gn 1, 26). A tá podobnosť Bohu spočíva v schopnosti milovať

Takto Bohom stvorený človek je ako magnet. Jeho poslaním je vyžarovať energiu lásky. A najdokonalejšie pole lásky vytvorí vtedy, keď všetky svoje sily ducha a tela, mysle i srdca zameria celkom na Boha. Vtedy výsada milovať, táto schopnosť, je najoptimálnejšie využitá a láska môže dosiahnuť najväčšej dokonalosti.

Človek takto zameraný na Boha je potom schopný energiu lásky preniesť aj na druhého človeka. Vzniká tak harmónia medzi láskou k Bohu a láskou k blížnemu. Láska sa zjednocuje v jedno silné pole jednej veľkej lásky.

Preto Ježišov príkaz lásky k Bohu a k blížnemu treba chápať v zmysle veľkého daru, ktorým je človek Bohom obdarovaný. Ak by človek nemohol milovať, nebol by človekom. Človek je stvorený z lásky a pre lásku. Narodil sa preto, aby miloval, žije preto, aby miloval a zomrie tiež preto, aby miloval.

PAR    Táto radostná správa o výsade človeka sa však, žiaľ, v praktickom živote neradostne prejavuje. Niektorí ľudia sa rozhodli zničiť v sebe schopnosť milovať a vytvorili okolo seba pole nenávisti. Šíria energiu zla. Najohromujúcejšie je to, že o sebe tvrdia, ako veľmi milujú Boha. Tu sa stretávame s termínom „falošnej“ alebo „nepravej“ nábožnosti.

Takýchto veriacich môžeme rozdeliť do niekoľkých kategórii. Do prvej kategórie patria ľudia, o ktorých je verejne známe, že sú pobožní a zároveň zlí. Každý, kto sa s takýmto človekom stretne, hneď pocíti, že šíri energiu zla. Robí to zámerne, úmyselne a s plným vedomím. Za najväčší zážitok cez deň pokladá účasť na svätej omši a vykonanie zlého skutku. Každý večer sú títo ľudia šťastní, keď si môžu povedať, že niekomu v priebehu dňa ublížili. A nešťastní sú v ten večer, keď sa im to cez deň nepodarilo.

Druhou kategóriou sú ľudia mentálne postihnutí. Oni sú rozumovo na takej úrovni, že sa od nich nedávajú očakávať skutky lásky. Nenesú plnú zodpovednosť za svoj prejav. Niekedy je to celý život, inokedy len v určitom úseku života.

Do tretej kategórie patria ľudia rafinovaní. Sú to tí, ktorí na prvý pohľad nerobia nič zlé. Nikdy škaredo nerozprávajú. Nikdy sa navonok nehnevajú. Avšak pod rúškom zbožných rečí dokážu zasievať do druhého človeka zlo. Jemne a takticky ho vedú, aby konal zlo. Povedia, že Pán Ježiš trpel a že aj my musíme trpieť, ale zároveň dodajú, že človek má právo sa súdiť. Povedia, že sa treba len modliť, ale pridajú, že nie je zlé napísať dajaký list na nejakú inštitúciu. Vedia tak sväto popichať a povzbudiť ku konaniu zla. Toto je najrožšírenejšia skupina kresťanov, ktorá je nebezpečná v tom, že je ťažko odhaliteľná.

MY            Nehľadajme v tejto chvíli, do ktorej kategórie patrí sused v našej lavici, ale rozmýšľajme, či do niektorej kategórie aj my nepatríme. Ak nám Boh dal milosť, že sme teraz tu v kostole, prosme ho aj o milosť, aby sme pravdivo spoznali, čo sme za ľudia, čo sme za kresťania. Rozmýšľajme, akú energiu šírime do nášho prostredia, či je to energia lásky, alebo energia zloby. Poprosme Boha, aby nám odpustil, že ešte nie sme človekom na obraz Boha. Pokiaľ žijeme, Boh nám môže dať silu, aby sme sa stali jeho obrazmi. Od nás chce len úprimnosť a plač nad sebou.

ADE    Človek využil veľa výsad, ktoré mu Boh dal. Žiaľ, málo využil výsadu milovať a budovať „civilizáciu lásky“.

31. nedeľa v období cez rok

 

AI        Máme dobrý pocit, keď sa ľudia o nás pochvalne vyjadrujú. Nemáme ale podobný pocit, keď nás ľudia kritizujú. Pokladáme to za útok na našu osobu. Často na kritiku nevieme ani po čase zabudnúť. Možno až potom kritikovi odpustíme, keď sami zistíme, že mal pravdu. Niektorí ľudia ale ani toto nedokážu.

KE            Vypočuli sme si ostrú Ježišovu kritiku na adresu farizejov. Mal odvahu verejne povedať: „Robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte, lebo hovoria a nekonajú“. My vieme, že farizeji na Ježišovu kritiku nezabudli a na Veľký piatok mu to všetko vrátili.

DI        Ježiš nehovorí, že učenie farizejov je pomýlené. Vyzýva ľudí, aby podľa tohto učenia žili. Čo je na farizejoch pomýlené a nebezpečné, je nesúlad medzi tým, čo hovoria, a ich životom. Ježiš kritizuje ich pomýlenú nábožnosť. Robia všetko preto, aby ich ľudia obdivovali. Spoločenské a náboženské akcie využívajú na to, aby prezentovali svoju úroveň. Pokladajú za prirodzené, že všetko sa musí točiť okolo nich. Kde sú oni, tam nikto iný nič neznamená. Veľmi dbajú na to, aby ich ľudia správne titulovali. Najradšej slovom rabbi – učiteľ. Škvrna na ich nábožnosti sa volá: pýcha.

PAR            Ježišova kritika zbožnosti farizejov, dáva aj nám možnosť zamyslieť sa nad svojou nábožnosťou.

Užitočná nábožnosť musí začínať od nás samých. Jej vyjadrením je náš vzťah k Bohu. Celý život musíme dbať na to, aby tento vzťah sa rozvíjal podľa priania Boha, a nie je podľa našich predstáv. Čo si praje Boh, to nám povedal Ježiš Kristus. Aj na nás môže prichádzať kríza v podobe túžby po farizejskom type zbožnosti. Získame pocit, že sme niečo dokázali a túžime, aby nás iní obdivovali. Chceme, aby nás pochválil kňaz. Najradšej by sme boli, keby nás dal za príklad celej farnosti. Radi by sme iným ponúkli recepty, ako sa stať pobožným na náš obraz. Túžime mať prvé slovo na rodinných stretnutiach, aby sme ukázali ostatným, čo za skvost sme zo seba vypracovali. V takýchto krízach by sme si mali opakovať Ježišove slová: „Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“.

Prejavom našej zbožnosti nemusí byť vždy veľa slov o náboženstve. Ľudia radi rozprávajú o náboženských veciach, ale to ešte neznamená, že sú sami nábožní. Skutočný náboženský život nespočíva na slovách, ale na skutkoch. Vtedy sme nábožní, ak konáme skutky, ktoré od nás naša nábožnosť vyžaduje. Ježiš to vyjadril slovami: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 7, 21). Čo robíme preto, aby naše prostredie bolo lepšie? Urobili sme napríklad niečo pre záchranu rodiny, ktorá sa začína rozpadať? Usilovali sme sa, aby náš sused, ktorý je beznádejne chorý, zmieril sa s Bohom? Podľa takýchto a podobných skutkov poznáme, či má niekto nábožnosť, ako nám ju odporúčal Ježiš.

MY      K dobrej nábožnosti patrí aj snaha neuspokojovať sa s povrchnosťou. Nepokladať sa za nábožného a pritom nedbať na niektoré svoje hriechy.

Sv. Ján Bosko raz navštívil rodinu, ktorá bola pokladaná za príkladnú. V istej chvíli malému, päťročnému chlapcovi, spadol na zem drevený koník. Chlapec sa nahneval a zahrešil meno Ježiša Krista. Ján Bosko, keď to počul, vyzval chlapca, aby mu povedal desať Božích prikázaní. Pri druhom: Nevezmeš meno Božie nadarmo, chlapca zastavil so slovami: „Vidíš, čo si urobil? V zlosti si bez úcty vyslovil meno Krista. Takto si Pána Ježiša urazil.“ Chlapec pokorne odpovedá: „Môj otec stále takto hovorí.“ Matka v tej chvíli zbledla a pozrela na muža, či nevybuchne hnevom. Ale on, hladkajúc dieťa, povedal: „Máš pravdu. Ale už nikdy od mňa nepočuješ takéto slová. A ani ty ich už neopakuj.“ Tento otec pocítil na vlastnej koži, čo to spôsobuje, keď človek nedbá na niektoré svoje hriechy. Ale zároveň je obdivuhodná jeho okamžitá pokorná reakcia. Nevynadal dieťaťu. Neposlal ho z izby preč, ale priznal si svoju slabosť.

ADE    Ježiš nás nechce v tejto chvíli kritizovať tak ostro, ako farizejov. Možno vie, že niektoré naše chybné náboženské postoje si ani úplne neuvedomujeme. Možno si myslíme, že je to s našou nábožnosťou všetko v poriadku. Zamyslime sa nad tým. 

 

32. nedeľa v období cez rok

 

AI        Niekedy nám niekto niečo dôležité hovorí a my si myslíme, že to snáď nie je až také vážne. Že to ten človek tak nemyslel, ako to povedal. Môžeme mať v niektorých prípadoch pravdu. Môžeme sa ale aj mýliť. To, čo sme počuli, bolo dôležité a my si to až neskoršie uvedomíme. Môže byť ale už neskoro.

KE      Dnešné evanjelium končí slovami: „Preto bedlite, lebo neviete ani dňa ani hodiny“. Bolo by veľmi nemúdre myslieť si, že to Ježiš nemyslí vážne.

DI        Aby nás poučil, ako máme byť pripravení na smrť, opísal nám jeden židovský zvyk. Vrcholnou udalosťou svadobnej zábavy bola chvíľa, keď si snúbenec prišiel pre nevestu, aby ju priviedol do svojho domu. Zvyčajne snúbenec prichádzal do domu snúbenice po západe slnka. Sprevádzali ho jeho priatelia. Keďže ale snúbenica nevedela presne, kedy jej budúci manžel príde, bolo treba na neho čakať. Niekedy mohol prísť až v noci a čakanie sa predĺžilo na bdenie. Snúbenica ho očakávala so svojimi priateľkami. Oni mali so sebou olivové lampy, ktorými mali svietiť cestou do ženíchovho domu. Ich lampy dávali svadobnému sprievodu určité čaro.

V podobenstve, ktoré Ježiš povedal, päť dievčat predpokladalo, že sa snúbenec môže oneskoriť, a preto si zobrali aj olej do zásob. Druhých päť toto nepredvídalo. Mali len olej v lampách. Keďže dlho čakali, minul sa im. Vo chvíli, keď prišiel ženích, už oleja nemali. Utekali ho kúpiť, ale už bolo neskoro. Svadobný sprievod bol už u ženícha a dvere boli zatvorené. Ani búchanie im nepomohlo.

PAR    Z Ježišovho podobenstva je zrejmé, že prvou podmienkou dobrej prípravy na smrť je bdelosť. Bdelosť môžeme definovať, ako neustálu pripravenosť na čin. Tak bdie pracovník, aby neprišiel ráno neskoro do práce. Tak bdie matka pri posteli svojho chorého dieťaťa. Také bdenie je potrebné aj v našom očakávaní na stretnutie s Pánom, ktorý nás vovedie do večnosti. Toto bdenie má byť naplnené nádejou a radosťou. Človek, keď rozmýšľa nad otázkami života a smrti, nemal by mať z nich hrôzu. Mal by sa radovať, že bude môcť z úst Pána počuť slová: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho Pána“ (Mt 25, 23).

Ale samo bdenie nestačí. Nestačí vedieť, že môžeme zomrieť v hociktorej chvíli života. Treba byť aj na túto chvíľu pripravený. Symbolom tejto prípravy je v podobenstve svetlo lámp. My sme toto svetlo dostali pri prijatí sviatosti krstu. Stali sme sa Božími deťmi a Boh nás obdaroval svojou láskou a milosťou. Pri našom krste to symbolizovala horiaca svieca v rukách našich rodičov. Pri prvom sv. prijímaní a birmovke sme sľúbili, že toto svetlo si ponesieme v živote sami až do smrti.

Máme ho niesť možno 60, 70 alebo 80 rokov. Možno ešte viac, možno menej. Nie je ľahké počas života niesť svetlo milosti, lásky a viery tak, aby nám nezhaslo. Sú chvíle v našom živote, kedy horí veľkým plameňom. Niekedy ale naše hriechy spôsobujú, že toto svetlo len tlie a dokonca môže zhasnúť. Ježiš nám dal ale možnosť, že svetlo môžeme znova zapáliť. Robíme to vtedy, keď sa zo svojich hriechov vyspovedáme, keď ich úprimne oľutujeme, keď sa chceme polepšiť.

MY      V roku 1791 zomrel za záhadných okolností vynikajúci hudobný skladateľ Wolfgang Amadeus Mozart. Mal 36 rokov. Krátko pred smrťou ho navštívil jeden neznámy muž a poprosil ho, aby mu skomponoval pohrebnú omšu, ktorá, ako povedal, by bola hodná génia, akým bol Mozart. Mozart ju napísal, ale zomrel skôr, než ju mohol odovzdať objednávateľovi. Jeho priatelia sa zhodli na tom, že nie je žiadne iné vhodnejšie dielo ako toto Requiem, ktoré by uctilo jeho život počas pohrebných obradov. Pri komponovaní Mozarta asi vôbec nenapadlo, že táto pohrebná omša zazneje prvý raz na jeho vlastnom pohrebe. Taký je život človeka. Nevieme dňa, kedy odídeme z tohto sveta. Nikto z nás nemá na stole kalendár z dátumom svojho odchodu do večnosti. Dokážeme veľa. Chceme dokázať ešte viac a zrazu nás navštívi smrť. Bodaj by aj na našom pohrebe mohlo zaznieť naše vlastné Requiem, ktoré si komponujeme celý život z našich skutkov. Aby mohlo ukázať radosť a bolesť života, ale predovšetkým silnú nádej a vieru vo večnosť.

ADE            Neodíďme z kostola s postojom, že dnes to Ježiš nemyslel vážne. A ak, tak sa to týka iných. Veď je okolo nás toľko starých a chorých ľudí, ktorí čakajú na smrť. Ježiš to myslel vážne. A povedal to každému z nás. 

33. nedeľa v období cez rok

 

AI        Kedysi slovo talent znamenalo peňažnú jednotku. Dnes sa pri vyjadrení tohto slova nemyslí na peniaze. Chápeme ho ako určité schopnosti, ktoré človek vlastní. Zvykneme hovoriť: to je talentovaný športovec, spevák, má talent na jazyky, alebo maľovanie.

KE      Kristus povedal podobenstvo z peňažného prostredia. Nemal ale úmysel povedať, ako má človek podnikať s peniazmi. Jeho podobenstvo má väčšiu hĺbku. Dotýka sa zmyslu života. V podobenstve môžeme nájsť štyri cenné pravdy.

DI        Prvou pravdou je skutočnosť, že všetky naše talenty a schopnosti sú darom Božím. Podobenstvo to jasne hovorí: „Zavolal svojich sluhov a zveril im svoj majetok.“

Druhou pravdou je, že nie všetci ľudia dostali rovnaký počet talentov. To vyjadruje Ježišova veta: „Jednému dal päť talentov, druhému dva a ďalšiemu jeden, každému podľa jeho schopností.“

V tretej pravde je vyslovená povinnosť, aby každý človek zveľaďoval svoje talenty. To Ježiš vyjadruje obdivom pána nad šikovnosťou a usilovnosťou svojich sluhov: „Správne dobrý a verný sluha.“

Štvrtá pravda hovorí o odmene a treste: „Vojdi do radosti svojho pána“ a „neužitočného sluhu vyhoďte von do temnôt, tam bude plač a škrípanie zubami.“

PAR    Čo znamenajú tieto štyri pravdy pre náš život?

Prvá pravda nás učí, že človek by mal na svoje schopnosti pozerať s vďakou a pokorou. Byť vďačný Bohu za to, čím nás obdaroval. Zároveň tento postoj má byť plný pokory. Byť pyšný na svoje schopnosti je znakom úbohosti človeka.

O rozdielnom množstve talentov, ktoré dostali ľudia, nám hovorí druhá pravda. Tu sa v súvislosti s talentom stretávame s dvoma postojmi: obdivom talentu a závisťou talentu. Sú typy ľudí, ktorí radi dávajú svoje schopnosti na obdiv. Určite treba rozlišovať medzi tými, ktorí svojimi schopnosťami chcú prinášať iným dobro, a tými, ktorí všetko robia preto, aby ich ľudia obdivovali. Svet je však taký, že vždy sa nájdu tí, ktorí sa nechajú obdivovať, a iní, ktorí sú ochotní prejavovať až nenormálny obdiv. Je tu ale aj problém závisti. Je to choroba, ktorá prináša do ľudského srdca peklo. Je to trápenie nad tým, že niekto dostal viac, ako ja. Je to neúcta voči sebe a rúhanie sa Bohu, že niekto dostal viac a ja menej. Aký šťastný je človek, ktorý je spokojný s tým, čo dostal.

Tretia pravda nás učí, aby sme svoje schopnosti zveľaďovali. Zveľaďovanie schopností sa nazýva aj iniciatíva. Pred 50 rokmi bol v jednom americkom meste zjazd katolíckych organizácií. Tesne pred začatím zjazdu nastala panika, lebo neprišiel hlavný rečník. O pol hodiny mal mať slávnostný prejav. Vedúci zjazdu prosia biskupa z Charlestonu, aby zastúpil neprítomného a mal prejav. Biskup súhlasí a po 30 minútach prednesie dlhý prejav. Účastníci sú nadšení jeho vystúpením. Keď skončil, nadšene mu tlieskajú a gratulujú, že v priebehu 30 minút si pripravil taký krásny prejav. Biskup im hovorí: Vy sa mýlite. Ja som o tomto probléme čítal a rozmýšľal prinajmenej 30 rokov a nie 30 minút. Toto je príklad osobnej iniciatívy. Je to však aj príklad spoločenskej iniciatívy. Je ochotný spoločnosti pomôcť, keď je to treba. Koľko ľudí prežije celý život so slovami: Bolo by treba, prečo sa to neurobilo, prečo sa to ináč neurobilo, načo sa to robí. Nikdy však nie sú schopní sami niečo iniciatívne urobiť.

Paradoxom štvrtej pravdy je poznatok, že nebudeme odsúdení za to, že sme čosi zlé urobili, ale že sme neurobili nič. Tak dopadol ten sluha, ktorý svoj talent schoval.

MY      Veľkí ľudia často spájajú dve veci: talent a zbožnosť. Naše schopnosti zažiaria ešte väčším leskom, keď sú sprevádzané úprimnou zbožnosťou. Ak sa človek modlí, ak pristupuje k sviatostiam, tak si buduje základ, aby svoje talenty nikdy nezakopal a užitočne ich využil. Zároveň dáva iným príklad, že talenty a zbožnosť sú ako deti jedného nebeského Otca.

ADE            Nemusíme byť slávni, nemusíme byť populárni, nemusí nám svet tlieskať. Stačí, keď svoje schopnosti využijeme pre svoju radosť, pre radosť našej rodiny a pre radosť ľudí, s ktorými sa denne stretávame.

 

Krista Kráľa

 

AI        Za najväčšie spoločenské ocenenie sa pokladá cena Švédskej akadémie vied, známa ako Nobelova cena. Dostávajú ju ľudia zo všetkých oblastí života, ktorí sa nejakým mimoriadnym spôsobom pričinili o ich pozdvihnutie. Ak by sme sa teraz pýtali ľudí, komu by chceli udeliť túto cenu, asi by sme počuli takúto odpoveď: Mal by ju dostať ten, kto by objavil program, ako zachrániť dnešný svet.

KE      My, kresťania, ale takýto program poznáme. Práve sme si ho vypočuli. Sám Kristus ho ešte zopakuje pri Poslednom súde.

DI        Je to program postavený na láske, a zvlášť na tej vlastnosti lásky, ktorá sa volá milosrdenstvo. Vo svojej dobe Kristus so svojím programom neuspel. Tak málo ľudí sa vtedy postavilo za jeho program, že protivníci ho mohli bez problémov zlikvidovať. Predsa však, aj keď zlikvidovali učiteľa programu, nemohli úplne zlikvidovať jeho program. Ťažkosti nastali už vtedy, keď vstal z mŕtvych. Vtedy dal jasne najavo, že nemieni rezignovať. Svoj program začal vtláčať do sŕdc svojich nasledovníkov. A odvtedy sa začína šíriť do celého sveta program milosrdenstva.

V celých ďalších dejinách môžeme vidieť tri skupiny ľudí, ktorí majú svoj vzťah k tomuto programu.

1. Sú takí, ktorí šíria vo svojom prostredí milosrdenstvo.

2. Sú takí, ktorí sa síce pokladajú za kresťanov, ale milosrdenstvo nešíria.

3. Sú odporcovia tohto programu, ktorí šíria zlo.

PAR    Ak my uvažujeme, ako zachrániť svet, buďme si istí, že sa to nepodarí, ak väčšina nepríjme Kristov program o milosrdenstve. Ak by ho prijala aspoň miliarda kresťanov, tak by určite mohla za jednu generáciu zmeniť svet a dostať ho na vyššiu úroveň.

V parížskom hoteli Lutécia sa ubytoval známy novinár Tibor Mende. Nevedel ako stráviť večer, a tak išiel do salónu, kde pred televízorom sedela početná skupina elegantne oblečených mužov a žien. Po skončení zaujímavého filmu hlásateľ oznámil, že teraz bude nasledovať program, v ktorom Abbe Pierre bude rozprávať o probléme hladu vo svete. Salón bol plný hostí. Obsadené boli všetky fotelky. Po ohlásení tohto programu začali hostia pomaly odchádzať z miestnosti. Tí, čo zostali, začali na TV sledovať scény zo života hinduistov. Boli hladní a chudí. Na periférii veľkého mesta sa hrabali v odpadkoch, aby v nich našli niečo na zjedenie. O čo viac sa na televíznej obrazovke objavovala bieda ľudí, o to viac sa salón vyprázdňoval. Po desiatich minútach vo veľkej hale ostal len novinár a jedna staršia žena, ktorá sa o program zaujímala. Novinár dodáva, že to sa stalo v jednom hoteli v Paríži. Ale je to možné aj na inom mieste sveta. Je ľahko odísť. Vypnúť televízor a povedať si: Mňa sa to netýka.

MY      Dnes slávime sviatok Krista Kráľa a končíme cirkevný rok. Kristus Kráľ sa nám predstavuje v tej najkrajšej možnej podobe: chce zachrániť svet milosrdenstvom. On ho ale nezachráni bez nás.

V priebehu cirkevného roka sme prežili veľa krásnych slávností. Či už to boli Vianoce, Veľká Noc, Svätého Ducha, rozličné mariánske slávnosti a iné udalosti z dejín našej spásy. Môžeme sa teraz teraz opýtať: Aký mali pre nás zmysel? Boli to len tradičné oslavy, bez ktorých si nevieme predstaviť život? Alebo sa nás aj nejako dotkli a zmenili? Stali sme sa lepšími? Stali sme sa milosrdnejšími? Chceme o týždeň znova začať prežívať ďalší cirkevný rok ako na bežiacom páse? Nezmenení? Nepolepšení? Alebo môžeme s radosťou povedať, že sme sa trocha polepšili? Že sme viac pozerali na potreby našich blížnych? Že sme boli milosrdnejší? Ak môžeme takto odpovedať, tak sme prijali Kristov program na záchranu sveta a stali sme sa jeho spolupracovníkmi.

ADE    My nemusíme túžiť po Nobelovej cene. Bude nám stačiť, keď raz počujeme hlas Krista Kráľa: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.“