Máš chvíľku, Michal?

Rozhodnutie vstúpiť do kňazského seminára a chcieť sa stať kňazom je niekedy pre ľudí z okolia považované za zaujímavé a zvláštne. Vzbudzuje otázky, na ktoré nie vždy je ľahké nájsť odpoveď. Niektoré z nich som sa ešte pred odchodom zo seminára opýtal Michala Sandánusa, ktorý nedávno prijal kandidatúru na diakonát a kňazstvo.

Ako si spoznal, že Ťa Pán povoláva za kňaza? Bolo to správne vstúpiť do seminára, keď sa na to pozeráš s odstupom času?

To je otázka, ktorú kladie bohoslovcom mnoho ľudí. Je vždy na ňu ťažké odpovedať, pretože odpovedať každému rovnako by asi nešlo. Nemyslím tým vymýšľať si rôzne odpovede, ale vedieť to podať konkrétnemu človeku tak, aby mu to bolo aspoň o kúsok jasnejšie. Preto by som v tejto chvíli rád povedal, že odpoveď sa skrýva v druhej časti položenej otázky. No ako mladý človek spozná, že ho Pán volá do svojej služby? V mojom prípade nešlo o nejakú jednu konkrétnu situáciu, kde by ma Boh oslovil. Skôr to bolo jeho tiché vedenie cestou, po ktorej som kráčal. Mnohí sa ma počas štúdia na vysokej škole v Bratislave pýtali, či som si už našiel nejakú prácu, či si ju už hľadám, dokonca aj môj vedúci záverečnej práce mi kládol tieto otázky a zároveň mi ponúkal rôzne veľmi dobre platené pracovné miesta na Slovensku i v zahraničí. V duchu som si hovoril, že by to nebolo zlé, avšak iba pri pomyslení na služobné kňazstvo bolo moje srdce naplnené pokojom a odvahou. Definitívne som sa rozhodol v štvrtom ročníku vysokoškolského štúdia a toto rozhodnutie som dodnes neoľutoval.

Keď budeš kňazom, nebude ti chýbať žena? A čo rodina, prečo sa toho vzdávaš?

Muž a žena od prirodzenosti patria k sebe, to som nikdy nepopieral. S touto otázkou sa stretávam pomerne často a dostávam ju najmä od ľudí, ktorí sa na rímskokatolíckeho kňaza či budúceho kňaza pozerajú ako na bežného chlapa, ktorý jeden deň pracuje tam a o mesiac mení povolanie a ide inam, teda ako na muža, ktorý vykonáva prácu ako každú inú. Z tohto pohľadu je úplne pochopiteľná otázka o žene a rodine. Avšak aby sme si mohli priblížiť celibát, je potrebné sa na to pozrieť z úplne iného pohľadu. Existuje o ňom veľké množstvo teologických kníh, o jeho „za“ a „proti“, no na tieto veci sa dá prísť aj obyčajným sedliackym rozumom. Stačí nám k tomu iba kúsok viery a rešpektu voči slobodnému rozhodnutiu dotyčného muža. Tak ako sa muž slobodne rozhoduje pre manželstvo, takisto sa môže rozhodnúť pre kňazstvo. Tak ako sa muž celý dáva v manželstve svojej manželke, tak sa kňaz celý dáva svojej duchovnej manželke, Cirkvi. Tak ako muž v manželstve miluje a stará sa o svoje deti, tak kňaz miluje a stará sa o svoje duchovné deti, o tých, ktorí sú mu zverení. Tak ako ženatý muž žije so svojou rodinou pod jednou strechou, tak kňaz žije so svojou rodinou vo svojej farnosti. Ako ženatý muž dáva všetku lásku a čas svojej rodine, to isté robí kňaz pre svoju farnosť s vedomím, že ho k tomu povolal Ježiš Kristus, ktorý je prameňom každého kňazstva. Kňaz sa možno vzdáva nádherného manželského aktu, avšak to neznamená, že Boh mu za túto „obetu“ nemôže dať mnohonásobne viac úplne iným spôsobom.

Ako sa chceš priblížiť k ľuďom, keď si odrezaný od sveta?

Toto je opäť otázka, ktorá by mala apelovať na vnútorné nastavenie každého kňaza alebo bohoslovca.  Čo si môžeme predstaviť pod pojmom kňaz „odrezaný od sveta“? Je to ten, ktorý nepozná reálne problémy svojich farníkov? Ten, ktorý sa nedokáže k problému vyjadriť fundovane? Ten, ktorý nevie, čo sa okolo neho reálne deje a žije len v akejsi bubline? Ten, ktorý chodí po vyjazdených koľajach a bojí sa urobiť vo svojom živote zmenu? Ak to zhrnieme, môžeme povedať, že v tomto zmysle je to kňaz, ktorý sa o svoju farnosť nezaujíma. To môže byť koreňom veci, že ľudia tak vnímajú jeho odrezanosť a neschopnosť sa im priblížiť. Ak sa teda kňaz nezaujíma o potreby druhých, v čom je zahrnuté nielen úprimné načúvanie ale aj konanie, môže si takto sám odrezať konár, ktorý ho drží v reálnom kontakte s ostatnými.

A to máš sv. omšu naozaj každý deň?

Samozrejme, pre mnohých je to niečo formálne, kde je potrebné si nejaký čas odsedieť, odstáť či odkľačať, pretože to Cirkev prikazuje. Alebo preto, že nás to tak rodičia naučili a starká chce aby sme tam chodili. S takýmto pohľadom sa to javí ako nezmysel, byť tam každý deň. Osobne si myslím, že ak by sme poznali skutočnú hodnotu svätej omše, vyššie uvedenú otázku by sme nikdy nepoložili. Vypichnem len jeden dôležitý aspekt. V čase svätej omše k nám reálne prichádza živý Kristus v kúsku chleba a vína, Kristus, ktorý je Boh, Boh, ktorý stvoril všetko okolo nás, ktorý nám dal všetko čo máme, ktorý za nás vylial svoju krv na kríži, aby nám otvoril brány zatvoreného Raja, ktorý nás zmieril s Otcom. Ak ho môžem počas svätej omše reálne prijať, čo by mi teda malo brániť v tom, aby som to nerobil každý deň? Azda len moja pýcha či ľahostajnosť.

Máš aj nejaký voľný čas v seminári? Ak áno ako ho tráviš?

Častokrát som prekvapený z rôznych predstáv ľudí o tom, ako trávim a či vôbec mám v seminári voľný čas. Stáva sa mi, že počujem o tom, ako sa v seminári nonstop modlíme, postíme, alebo ak nie sme v škole, tak sme na nejakom duchovnom podujatí a podobne. Seminarista je však človek ako každý iný. Vstupom do seminára sa z bohoslovcov nestanú v okamihu čisto duchovné bytosti, ktoré by akokoľvek stratili aj ľudskú potrebu psychohygieny formou fyzickej námahy alebo iného spôsobu oddychu od povinností. Preto na toto myslí aj seminárny program. Každý bohoslovec má vymedzený určitý čas, ktorý si môže zariadiť počas dňa ako chce. Samozrejme, všetko má nejaké rozumné pravidlá, aby sa zo seminára nestal iba vysokoškolský internát. Čím je bohoslovec vo vyššom ročníku, tým má viac možností si tento čas organizovať. Predpokladá sa, že starší študenti k štúdiu a oddychu pristupujú zodpovednejšie, preto je zvolený takýto model a prísnosť v nižších ročníkoch nemá viesť k odporu, ale k osvojovaniu si budúcej zodpovednosti za svoj denný program. Ak to zhrniem, tak áno, voľný čas určite mám a rád ho trávim bicyklovaním, návštevou mesta, pozeraním filmov či seriálov, počúvaním hudby a na neposlednom mieste rozvíjaním svojho rozhľadu v oblasti vedy a techniky.

Michal, ďakujem za odpovede a prajem ti veľa Božích milostí na ceste ku kňazstvu.

Pripravil: Dominik Tisovský, 3. ročník