Povolanie človeka
Na Slovensku, ako napokon aj
v iných krajinách, kolujú žarty,
v ktorých sa obyvatelia nejakej obce posmievajú obyvateľom z inej obce.
Tak sa napríklad hovorí, že niekto z Hornej Dolnej vidí niekoho
z Dolnej Dolnej, ako sa vyhrieva
na slnku. Vykríkne na neho pohoršene:
– „Treba robiť!?“
– „Prečo?“
– „Aby si sa slušne uživil.“
– „Tak to vy pracujete, len aby ste jedli? Ja si, naopak, prácu vážim. Keď vidím, že niekto pracuje, dokážem sa na neho pozerať celé hodiny.“
Prečo vlastne máme pracovať? Každý má svoje miesto – povolanie na tomto svete. Ale povolania sú najrôznejšieho druhu. Ako k nim ľudia prídu? Často to býva celkom náhodne. Vzal to, čo sa ponúklo, aby sa uživil, niekedy je spokojný, inokedy menej. Človeku sa totiž niektoré práce páčia, na iné sa necíti byť povolaný. Každý by si totiž svoje povolanie rád vybral slobodne, podľa svojich náklonností. Ale aj tie niekedy sklamú, časom spozná, že si svoje miesto vybral zle, že sa na to nehodí.
Aby sa predišlo omylom, existujú rôzne
psychologické ústavy,
kde mladého kandidáta skúmajú podľa rôznych reakcií, aby mu povedali, na čo sa
hodí a na čo je, naopak, neschopný. Najskôr musíme konštatovať, že tu ide o dva
rôzne postoje. Z ľudského hľadiska človek najprv existuje, je taký, aký je,
podľa toho si vyberá svoje povolanie. Boží
pohľad je iný. On existenciu dáva, tvorí. Keď umelec tvorí, má od začiatku pred
očami istý cieľ, tvorí k tomu alebo k niečomu inému. Veľký umelec Boží,
Stvoriteľ neba i zeme, netvorí nič nadarmo alebo náhodne. Všetci
ľudia už prichádzajú na svet
s istým povolaním, poslaním. Dostávajú teda od Boha všetky
možnosti, aby
ich uskutočnili. Teológovia to osvetľujú príkladom Panny Márie, ktorá bola
povolaná, aby sa stala matkou Spasiteľa. Niektorí zbožní autori to vysvetľovali
takto: Bola dievčina čistá, nepoškvrnená, zapáčila sa Božím očiam, preto si ju
vybral za matku Krista. Znie to pekne, ale je to uvažovanie príliš ľudské.
Mariológovia uvádzajú opačný postoj. Boh si vyvolil pozemskú matku pre svojho
Syna. Na to ju stvoril a uchránil ju nepoškvrnenú, aby toho povolania bola
hodná. Všetko v jej živote smerovalo k tomu.
Zdá sa to odvážne, ale nakoniec musíme uznať, že to platí pre každého človeka. Vo veľkom divadle svetových dejín má každý svoju vlastnú úlohu a na vystúpenie na javisku má svoj čas a sú mu určené slová, ktoré má recitovať.
Dalo by sa to ilustrovať ešte jedným
prirovnaním. Predstavme si, že riaditeľ rozhlasového programu zavolá nejakú
známu osobnosť a navrhne jej, aby niečo povedala poslucháčom. Keď sa dotyčný
pýta, o čom by mal hovoriť, dostane odpoveď: „Vyberte
si tému, akú chcete vy sám, podľa svojho osobného vkusu, ja vám dávam dnešný
večer k dispozícii pol hodiny. Vy sám najlepšie odhadnete, čo za tú dobu
dokážete súvisle rozvinúť.“ Ale je tiež iný prípad.
Ten istý riaditeľ sa obráti
na iného človeka: „Počujte, potrebovali by
sme niekoho schopného, kto by našim poslucháčom povedal
o dnešnej situácii v Afrike. Zdá sa mi, že vy
by ste boli na to najvhodnejší. Dávam vám k dispozícii toľko času, koľko vy sám
potrebujete, aby ste tému dobre rozviedli, aby to bolo niečo uceleného.“
Ten prvý prípad by zodpovedal tomu, čo
sme nazvali povolania
z hľadiska čisto ľudského. Rozvážny človek odhadne, že môže podľa svojho
zdravia počítať približne s toľkými a toľkými rokmi života, rozmyslí si, na čo
ich má použiť. Druhý prípad je charakteristický pre povolanie Božie. Kristus
poslal apoštolov do celého sveta, aby mu vydali svedectvo. Každý z nich dostal
teda toľko života a toľko sily a možností, aby svoju úlohu mohol splniť.
A v akej situácii sme my? Ak ide o
povolanie k duchovnému stavu, uznávame, že tu musí byť pevné presvedčenie, že
Boh ho k tomu volá. Bude to ťažké, ale skúsený duchovný otec kandidáta uistí: „Neboj
sa, som presvedčený, že to povolanie máš, môžeš si teda byť istý, že ti Pán Boh
pomôže, aby si ho uskutočnil.“
Ale teraz prichádza posledná, celkom konkrétna otázka: Ako to povolanie
spoznať? V normálnych okolnostiach sa prejaví vnútornou príťažlivosťou k tomu
stavu, ktorá sa stáva stálou. K tomu sa potom pripoja vonkajšie okolnosti,
ktoré akoby človeka samy viedli. Kandidát sa sám začuduje,
ako sa to stalo, že sa stretol napr. s tou a s tou osobou, ktorá ho zaviedla na
to miesto.
Zostaňme radšej pri pôvodnej otázke.
Rozlíšili sme dvojaký pohľad na voľbu povolania: jeden je čisto ľudský, druhý
je z hľadiska Božieho. Máme z toho usúdiť,
že ten druhý pohľad sa uskutočňuje len v povolaní k duchovnému stavu,
alebo platí pre všetkých? Veríme,
že Božia prozreteľnosť riadi celý svet
a miluje všetkých ľudí. Preto tiež určuje každému človeku jeho miesto vo veľkej
mozaike dejín. Ale ako
ho ten dotyčný spozná? Podobne ako pri duchovnom povolaní. Človek cíti
k istému zamestnaniu stálu náklonnosť
a vonkajšie okolnosti mu umožnia,
že tú túžbu môže uskutočniť.
Zmieri sa teda s tou skutočnosťou
a je presvedčený, že je na svojom mieste. To potom dáva veľký pokoj
a chuť do práce.
Čo si teda lepšieho môžeme priať? Preto sa už sv. Augustín modlieval: „Rozkáž mne, Bože, čo chceš ty, ale daj mi aj silu, aby som to mohol vykonať!“ A všetci kresťania myslia podobne. Modlia sa, aby im Pán Boh jasne ukázal, čo majú robiť, a aby mali dosť sily to uskutočniť. Potom sa spojí Božie požehnanie s ľudským pričinením, životná cesta sa stáva svätou a duchovnou, aj keby navonok vyzerala všedne.
Autor: Tomáš Špidlík, preložil a upravil Slavomír Trnka, špirituál KSNR
